Slovenské bájeslovie
Autor: Viliam Pauliny-Tóth
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková
O náboženstve najdrievnejších ľudí, ktorí živili sa korienkami, semiačkami a lasturami, sú veľmi rôzné hypothésy, no najvierepodobnejšou je z nich predsa tá, že to bolo zveročestie (Thiercultus) a lemešníctvo (Phallusdienst).
Bázeň totiž porodila úctu, strach splodil zbožňovanie najdravších človeku nebezpečných zverov; vierepodobne do tejto doby padá bohočestie drakom (XIX: 2) a mlchom (Moloch IX: 30), žiarkanom (XVIII: 15), saňam (XVIII: 4), mrchám (divý kôn, IX: 25) a tátošom (XXI: 10) preukazované, ktoré bytnosti predpotopných veľzverov avšak možno, že behom dlhých časov nabyly v našom bájesloví, keď už nie celky iného, istotne aspoň značne zmeneného významu, nežli aký maly ony v tom najdrievnejšom čase.
Zveročestie bolo vôbec prvým hnutím náboženského citu takmer u všetkých národov starého sveta, a z tohto kultusu vyvinulo sa u niektorých plemien — následkom otrockého nasledovania a zbožňovania spôsobu života zverov — i ľudožrútstvo (antropofagia). Podnet k tomuto návyku zavdalo bezpochyby to poverčivé u dajednych plemien jestvovavšie predpokladanie, že individuálná sila človeka veľadí sa pokrmom dravých zverov a vôbec pokrmom padlých teda i ľudských nepriateľov, pak že takýto pokrmo-požívateľ stane sa dedičom tých vlastností tela i ducha, ktoré boly majetkom k nasýteniu upotrebenej obeti, či zvera či človeka. Z tejto povery istotne povstal i návyk obetovanie ľudí bohom.
O autorovi
Viliam Pauliny-Tóth
básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia.
