ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obšírnejšie pojednávanie o rozvoji našej reči, nepatrí do úkolu tohto dielca; poukazujúc teda na pojedinné dosiaľ uvedené príklady tohto rozvoju, nadpriadam teraz už svoje pojednávanie k otázke, ktorú som v 6 úsčepe formuloval, a na ktorú odpovedám, že

medzi živými dcérami Hvalskej prareči, za najzachovalejšiu držím slavénčinu, medzi mrtvými sanskritu.

Náhľad môj ohľadom zachovalosti slavénčiny podopieram nasledujúcimi dôvodami:

1. Pomoria južnej a západnej Ázie, severnej a východnej Afriky, pak východnej a južnej Európy, zaiste prv obydlené boly nežli jejich od mora vzdialené, v drievnej dobe zčiastky, ak už nie vodami pokryté, teda istotne aspoň veľmi močiaristé, zčiastky ale ohromnými, vtedy pre bezzbranného človeka nepreniknutelnými pralesami posiaté kopniny stredozemia. Len keď sa už na prístupnejších, pobrežiu mora bližších priestoroch väčšmej rozmnožovať počalo plemä človeka: vtedy teprv vnikať počali jednotliví podujímavejší náčelníci rodín, pobrežiami väčších riek do nutra neznámeho jim dialného územia. Nasledovne tie z Armenskej vysočiny vychodiace roje Hvalskej čeľade, ktoré obsadiť chcely pobrežia mora, voždy s väčším odporom stretaly sa, a na prípad zdarivšieho sa jim výbojú, voždy s väčším odporom zápasiť musely — a síce nielen pri vydobývaní si nových vlastí, ale i pri udržaní svojej pôvodnej národnosti: nežli zápasily tie roje, ktoré hlbšie vnikaly do menej obydlenej pevniny zeme. Gräci na pr., ktorí len jeden takýto boj podnikli, i čo do koreňov slov i čo do zachovalosti organismu reči, bližší sú prareči Hvalskej čeľade, nežli Rimania, ktorí podniknuvše dva takéto boje — prvý ešte čo Pelasgovia v Gräcku, druhý ale čo Rímania v Latiume, organismus reči v celku a velku síce zachovali, pri tom prijali nielen početné korene slov, lež i dajedny celky odchodné formácie v rozvoju reči od autochtonov Itálie, ktoré korene a formácie, trebas latinčina úplne strovila, oživotnila a vzdelala, predsa nenachodíme v ostatních dcérorečach Hvalskej matky.

2. Vôbec má sa za to, že prvý roj, ktorý vyšiel z úla Hvalskej čeľade, boli Semiti; druhým — vierepodobne len po premnohých storočiach odstahovavším sa rojom, boli Pelasgovia; tretím Kelti a Germani; štvrtým Árovia; a čo ešte zostalo v Hvalskej čeľade na pobrežiach mora, to všetko neskôr, a istotne zase len po uplynutí mnohých storočí, odsťahovalo sa do Europy pod menom Hvalénov čili Slavénov, zaujmúc tam priestor medzi Čiernym morom, Baltom a Dunajom. Reč Hvalskej čeľade ale na pobrežiach Chvalinského mora rozviňovala sa svojim prirodzeným postupom, z roka na rok a zo stoletia na stoletie, voždy a nepretržene, a síce v tom duchu, ktorý duch túže reč utvoril, oživotnil, vzdelal. A preto, čím skoršie odlúčilo sa daktoré plemä od pňa Hvalskej čeľade: tym menej vyvinutú reč vzalo ono sebou, čo dedictvo matky, do svojej novej vlasti, ktorá reč potom v tej novej vlasti, ako útlý strom, abo mäkká zem, ešte veľmi uspôsobená bola k prijímaniu tých vtlakov, ktoré istotne činily na ňu antochtonské plemená novonadobudnutej otčiny. Stojí-li ale toto, stáť musí aj opak toho, totižto, že čim pozdejšie dajedno plemeno Hvalskej čeľade opúšťalo pobrežia Chvalinského mora, tym väčšmej vyvinutú reč vzalo s sebou do novej vlasti, ktorá reč, súc už otuhlejšou, ako pevný strom, abo tvrdá zem, vzdorovať doviedla vtlakom možných autochtonov novej otčiny.

3. Hlavní dôvod zachovalosti slaviančiny konečne čerpám i z teraz ešte možného spravného rozboru jej slov, ako to dajedny v 16. úsčepe uvedené príklady dosť jasne dokazujú, a bude ešte pri pojednávaní našho bájeslovia dostatočná príležitosť na túto zásluhu naších, svojetimilovných a konservativných otcov i častejšie môcť poukázať.