ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhou, podobne dávnou a dlhou, ba často i dosť ostro vedenou hádkou je: spor vedomcov o rečovú prednosť jednoho národa pred druhým. Jedni totižto tvrdia, že matkou všetkých Indo-Evropejských rečí je reč sanskritská, druhí že gräčtina; jedni zas dokazujú, že latina povstala z gräčtiny, iní, že germančina z keltčiny a t. ď. No i toto je tiež dosť jalová hádka.

Dľa môjho náhľadu je sanskrita práve tak ako ktorákoľvek iná, a síce jak Indo-Europejská tak Semitická reč, nie matkou týchto ostatních jazykov, — ale jestli ten výraz vôbec obstojí — len dcérou, ako všetky ostatnie sú dcérami abo vnučkami a pravnučkami jednej, nám teraz už neznámej, časom avšak vedeckými bádaniami asnaď viac menej fixovať sa dajúcej prareči, ktorú som z vyšeudaných príčin Hvalskou pomenoval. Lebo národ, ktorý sanskritou hovoril, vierepodobne práve tak prisťahoval sa do svojich sídlovísk od Chvalinského mora, ako aj iné národy tohože hniezdiska do svojich nových vlastí, a jeho amalgamizovanie sa s autochtonmi zaujatých krajín, práve tak neostalo bez vlivu ani pri reči Assyranov, Gräkov, Rímanov a j.

Otázka je tu len tá, kde takéhoto vlivu pomerne najmenej bolo; nasledovne nemôže sa tu jednať o pôvodnosti tej lebo inej reči, leš iba o pomerne väčšej abo menšej zachovalosti tejto všetkym dcéram Hvalskej prareči jednako spoločnej pôvodnosti; čili: ktorá dcéra Hvalskej prareči najlepšie zachovala týp a ducha svojej, nám teraz už neznámej prareči?