Zlatý fond > Diela > Slovenské bájeslovie


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Slovenské bájeslovie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

Úsčep 55. Náradia

Medzi najstaršie náradie človeka nepochybne patrily zvieracie — a možno, že i ľudské kopone, ktoré on, náležite očistené, čo nádoby upotreboval pre vodu, mlieko, mäd, krv zverov a j. Na toto aspoň poukazovať zdajú sa rozličné, u nás ešte dosiaľ bežné názvy hlavy, ako sú: kotrba, gegyňa, hrynta, kiepa a t. ď.

Kiepa na pr. podnes značí úplne čistú, teda plešivú hlavu (príbuzné Gräckému kefalé)[22] a preto okiepiť je toľko, čo očistiť, ktorému príbuznými sú: kápať, kopneť, kopnina, kopoňa, kypeť a j. Tak teda ako od hrynty (príbuzné s hrivou, crinis Haar, srsť, kranion = hlava, kranos = šišiak) pošlo časom hrnec, — v šarištine hryntal podnes značí malý hrnec — podobne od kiepy pošlo pozdejšie kupa, prvá to drevená nádoba.

Prvé drevené mery a kupy hotovili si vtedy ľudia vierepodobne tiež len vypalovaním klátikov, ktoré nepochybne už veľmi zavčasu mať musely istú, aspoň u jednoho a toho istého plemena všeobecne ustálenú šírosť a hĺbosť, lebo nimi označovaný bol aj istý počet; a síce merou 40, a kupou čili kopou 60. Méros i v gräčtine značí istú časť, diel;[23] odtiaľ asnaď i neskoršie mérmis = obruč, provaz, väz,[24] a metron = miera.[25] Od mery (koreň my, peň myť, XIX: 21) pošlo merať, metiri, messen. — Kypellon i v gräčtine značí čašu, pohár.[26]

Za to mám, že tak ako 40 a 60 malo svoje špecialné označenie vo slovách mera a kopa, podobne ako mať musel i počet 20, a síce vo slove huľa; poneváč v gräčtine halia značí shromaždenie (halés viď u Herodota; II. 63), chilias tisíc; vo slovenčine galeta = drevená nádoba, parenica; čln, pôvodne vierepodobne toľko čo solní súdok. Slovo huľa, guľa tiež pošlo z koreňa hly, peň hlyť, slúť, vetvy hlava, hĺbka a j.

Neskoršie, keď pri nadobývaní si nejakého predmetu, či majetku, pomaly prestávať počalo len pusté vymeňovanie predmetov (čara, Tauschhandel), a kupa mädu, najvzácnejšieho to vtedy tovaru, bola prvým surrogátom hotového peniazu; od tohto surrogátu t. j. od kupy mädu dostalo svoj názov i kupčenie a kupectvo (kaufen) t. j. predávanie a poťahmo kupovanie istého predmetu za toľko a toľko kúp mädu, ktorý do týchto čias vierepodobne len divým včelám vyberali z dier spráchnivelých stromov.

Slovo kupa dalo vznik ešte i druhej v našom bájesloví veľavýznamnej vete. A síce kupa bola prvou nádobou, upotrebovanou obzvlášte k mytiu a očistovaniu či akýchkoľvek predmetov, či samého človeka, a preto tento úkon mytia a očistovania, od kupy dostal názov kúpania; pozdejšie vierepodobne tiež z tejto príčiny, aj sviatok veľkého očisťovania menoval sa kupalom. Ostatne slovo kupa majú aj iné Slavenske národy. Rusi konob, Poliaci konew, Česi konvu, Illiri konoba (pivnica) a t. ď.; ba príbuzným zdá sa mu byť i naše kompa.[27]

Druhým náradím človeka vierepodobne boly lasturové a vôbec žabie korýtka, domky morských slimákov a j. Tamtie, poneváč najvýdatnejšie takéto nádoby pochodily z mora (XIX: 21), teda od mytia nazval mysami (domunutiv mysula, musla) a upotreboval jich čo misy a taniere; slimiská ale, a menovite rohy zverov, čo poháre.

Keď doviedol človek uhlím vypáliť si kupu, istotne pokúsil sa vypáliť aj celý veliký klát dreva, a tak zaopatriť si válov, prvý to skrych, do nehož, keď ho policou prikryl, odložil si k uschovaniu určené veci; z hotovenia válova pak neomylne prísť musel na myšlienku podobného hotovenia člnku, jehožto pomocou výdatnejšie daril sa mu nielen rybolov, ale i dobývanie soli. A preto tuším haliá značí v gräčtine nielen solničku ale i čln.[28] A konečne keď mal človek čln, zaiste mal už takto hotovený klát čili úl k dochovávaniu včiel a nadobývaniu mädu.

Ostatne isté je i to, že ľudia tejto doby hotovili si nádoby z hliny (viď úsčep 33), a tak vierepodobne znala takéto nádoby už i Hvalská čeľaď na pobreží Chvalinského mora; a síce tuná tým skoršie, že v jeho melčinách ustavične mal človek na dostač mäkšieho i tvrdšieho blata, z nehož si svobodnou rukou nádoby hotoviť, jich najsamprv na slnci vysušiť a potom i vo vatre koľko toľko vypáliť mohol. Takáto nádoba — ako vyše rečeno — poneváč mala podobu hrynty, menovala sa hrncom.



[22] Viď Iliadu; 11, 72.

[23] Viď Anabasis; VII. 8, 23.

[24] Viď Odyssea; 10, 23.

[25] Viď Iliadu; 12, 422.

[26] Viď Iliadu; 3, 248.

[27] Viď Dobrovského „Slavín“, str. 277.

[28] Viď Iliadu; 1, 125.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.