ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri riadných väčších Odinu a Deve činených službách a obveťach nábožnosti, zapalovaný bol i oheň. Zvláštnej úcty a vážnosti požíval „boží oheň“ t. j. bleskom zapálený strom. Keď boženíci prišli ku takto rozžihnutému stromu, považovali to za zvláštné sčastie, za milostiplný boží dar, a preto rozdmychovali takýto oheň, aby nezhasnul, ale upotrebený byť mohol ku väčším slavnosťam a očisťovaniam pobožných, vzáctné žertvy prinášajúcich obvetníkov.

Podobne bolo s vodami; čim väčšia rieka, jazero, more: tym vzácnejšie z nej porosovanie a mytie, tym bohumilejší v nej kúpeľ. Stopy tohto nielen fyzického, ale i mravného očisťovania človeka, nachodíme i v dajednych slovách našej reči:

Krásnym bolo, čo očistilo sa kresom ohňa (XII: 31), čo malo ako iskry^[39] kremeňa ohnivo-červenú barvu. V Srbčine značí kresiti se: stkvieť sa; v staroslovenčine kres: solstitium; v slovinčine kresy: Svati-Vajanské ohne, zapalované dňa 23. júna večer.

Pekným bolo, čo očistilo sa opekaním u ohňa (XV: 20); páčilo sa, čo ohňom prepečené bolo. (Lat. pulcher od pálčenia.)

Bielym bolo, čo očistilo sa bitím (praním) vo vode (XVI: 6); podobne i blesk, bilok, obilie od bitia — (bylina ale od bytia).

Švárnym (švárnym) bolo, čo očistilo sa ohňom a vlahou nebeského svoru (XIX: 3) teda slncom a dažďom abo rosou (teplou vlahou); pak čo vôbec súčasné prečisťovanie ohňa a vody prešlo t. j. čo varené bolo. Slovenské device, aby vraj švárné boly, podnes rady umývajú sa dažďovou vodou a rosou.

Pravým (pravdou) bolo, čo očistilo sa praním (bitím) vo vode (XIX: 19) a praním božieho ohňa (XIX: 20) t. j. opekaním u ohňa, ktorý sám boh bleskom zapálil. Možno že už vtedy menoval sa takýto oheň paroňom, ktorý potom, (v tretej dobe nášho bájeslovia) personifikovaný bol v bohu Paromovi.

Mravním bolo, čo očistilo sa pomorením čili ponorovaním do svätocudného velekúpela Odina a Devy t. j. do mora (mos moris; XIX: 21) a t. ď.

b) Černobohyňa

Čo som v úsčepoch 45 — 47 uviedol o černobožestve Odina, to isté platí aj o černobožestve jeho manželky Devy. I jej rodiaca sila menila sa z času na čas v pustošiace pľúšte a povodne, nimiž karhala ľudské hriechy a zlosti; a čo personifikácia luny každých 14 dní ukryla svoju rudú tvár, ostaviac človeka vo tme a mrákote desnej noci.

Ako Deva brala na seba hrúzyplnú podobu Diveny abo Ďasice, čo divo a vzdorne desila, čo strašne dusila a dlávila zdravie i životy ľudí; ako Luna premieňala sa na desiacu Lupu (VII: 8), dávatelku tmy a zimy, čo lúte lúpila človeka a prírodu o vzáctné belbožeské dary svetla, tepla, vlahy;

ako Hela menila sa čo černobohyňa na Zlotu (XXI: 28), ktorá zlostne pohlcovala blaho človeka, hlodajúc kárami tmy a mrazu na jeho zdraví a majetku, ba často navštevovala ho i hladom, tak že kde sa zjavila, tam panovalo zlo a žial;

konečne ako Mata preobrazovala sa na smutnú, vlny metajúcu a víchrami romoniacu Mátohu (XXI: 22), ktorá blúďac po desne šplechtajúcich vlnách, mátala svet, a hrozila ľuďom nesčastím a zkazou.