Zlatý fond > Diela > Slovenské bájeslovie


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Slovenské bájeslovie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

Úsčep 10. Prvé počiatky reči

Početní vedomci novšieho veku za to majú, že to Božie, na stromoch si hniezdá robiace vtáctvo, bolo prvým učiteľom bezbranného človeka pri zaopatrovaní si bezpečných úkrytov pred divokou zverou pralesov; a možno, že opäť vtáctvo to bolo, ktoré svojim dojímavým spevom upozorňovalo a primalo človeka k pokusom sdokonalovania jeho, zpočiatku možno že len inartikulovaného hlasu, čo zárodku Bohom, stvoriteľom človeka, vo fyziologickom útvare jeho orgánov mluvy udeleného mu najvznešenejšieho daru — reči. Jestli by táto, zdánlive ovšem veľmi smelá, pri tom všetkom ale predsa i možná hypothéza obstála, tak by prvým hlasom, ktorý človek pri pokuse napodobňovania hvizdu vtákov vydal, bola samohláska y (ü, i), z ktorej asi nasledovne rozvinúť sa mohly ostatnie: u, o, i, e, a.

Dľa tohto by teda vierepodobným bolo, že prvé mužské zárodky reči záležaly len zo samých samohláskových výkrikníkov, sprevádzaných — samo sebou rozumie sa — primeranými posunkami tváre a údov tela. Sú i dnes ešte reči, oplývajúce nápadným, konsonami len kde tu chudobne popretkávaným nakopením vokálov, ktoré zdajú sa byť zakrnelou upomienkou na tento najprimitívnejší útvar ľudskej mluvy.

No pri dialšom napodobňovaní rôznych hlasov živočíšstva neomylne dosť skoro vzniknúť musely v mluve človeka aj dajedny spoluhlásky, prvé to ženské zárodky reči, ná jejichžto genealogický rozvoj ale už ani len hypothetične poukázať nemožno. Isté je len to, že ženských prvkov reči, čili spoluhlások, nebolo toľko hneď na počiatku tvorenia ľudskej mluvy, koľko jich je teraz; možno, že jich bolo pôvodne len 5-7, z ktorých potom pomaly, s potrebou rozširovania objemu reči, rozvinuly sa ostatnie konsony; na pr. zo spoluhlásky v rozvninulo sa b, z tejto časom p pak f; podobne zo spoluhlásky h len časom povstaly: ch a k, z a s, pak š a č; asi takto rozpadly sa: m na m a n, d na d a t, l na l a r a t. ď.

Ostatne je to i vedlajšou otázkou, zdáliž prvou, človekom vyslovovanou spoluhláskou bolo b abo n, a či bolo d abo l; uváženia hodné je tuná len to, ako prví ľudia tieto ženské prvky reči (konsony) spojovať počali s mužskými prvkami (vokálmi), a čo bolo jejich smerodajným vodítkom pri tomto spojovaní, z nehož povstal prvý foetus reči. A na to odpovedám, že — dľa môjho domyslu — pri prvom spojovaní, ženských zárodkov reči (konsonantov) s mužskými (vokálmi) vodítkom človeka bola sama Božia príroda, ten veľký nesmierny Boží svet s jeho nečislnými krásami a hrúzami.

Keď totiž drievný, trebars na jak nízkom stupni kultúry stojací človek, bedlivejšie pozoroval beh slnca, Božím darom svojho rozumu predsa presvedčil sa, že ono kriesi život, roznecuje prírodu s jej krásami a dobrými darmi, že dáva svetlo i teplo, súc takto pôvodom a žriedlom veškerého blaha človeka na zemi; — avšak nepochybne spozoroval človek i to, že ono skryje sa za hory a doly, alebo že ponorí sa do vĺn mora, zapríčiňujúc tým na svete neblahú tmu, a že sú isté, riadne obnovujúce sa doby, v ktorých, trebars i ukiaže sa ono, predsa nedá tepla, a trebars i svietí ono, predsa nedá prírode života. A to isté spozoroval človek nielen pri slnci, ale pri každom jednotlivom predmete Božej prírody, či to bolo pole, či luh, či strom, či kvet, či bylina; ba to isté spozoroval i sám pri sebe, keď sa rodil, riastol, žil, mohutnel, a keď zas stárnul, choravel, zomieral. Videl teda z toho istého prameňa prýštiť sa dary dobra i zla, blaha i neresti, života i smrti; á preto tušil, že vysoká a veliká je tá nepoznaná moc, ktorá v Božej prírode raz tvorí a zase ničí, raz blaží a zase kára. Tento nepochopitelný zjav vyššej moci v prírode naučil sa človek i vo svojej mluve, hneď pri jej prvom vzniku, označovať dvoma mužskými, čili duševními prvkami reči, a síce samohláskami ü a i, tak že keď ženský čili hmotný prvok reči (konsona) celky trpne poukazoval len na predmet: pripojený k nemu mužský prvok (vokále ü abo i) jakoby činne rozhodnul jeho dobrú abo zlú prirodzenosť, vzťahom na človeka.

Že tuším asi toto myslel a vysloviť chcel už i slavný V. Humboldt, vysvitá vary z jeho charakterizovania Semitických rečí, keď o týchto, vo spise „Einleitung zur Kawisprache“ povedal: Consonant und Vocal enthalten nicht zusammen die Bedeutung der Wörter, sondern Bedeutung und Beziehung sind ausschliesslich, jene den Consonanten, diese den Vocalen zugetheilt.

Dľa vyšeuvedeného teda mužskými čili duševnými prvkami Hvalskej reči boly samohlásky ü a i, ženskými čili hmotnými ale spoluhlásky: b, v, p, l, r, m, n, h, z, s, k, c, d, t a t. ď., z jíchžto spojenia povstaly korene a bi, vi a , li a a t. ď., ktoré potom, v dialšom rozvoji týchto rečových embryov, prešly na e, ä, o, ö, u, a, tak ale, že vo všetkych týchto priechodoch potom už dôsledne podržaly svoju, pridružením mužského prvku raz už prijatú, vzťahom na človeka prajnú abo neprajnú prirodzenosť.

Ohľadom tejto prirodzenosti avšak, pri spojovaní mužškých prvkov so ženskými, zvláštné je to, že ü a i často zamieňajú svoju úlohu pri rozhodovaní prajnej abo neprajnej prirodzenosti koreňov, t. j. nie žeby na pr. ü dávalo voždy prajné (belbožeské) a i neprajné (černobožeské) korene, alebo naopak: leš i jeden i druhý mužský prvok (ü a i), keď pridruží sa ku ženskému, tvorí raz belbožeské raz černobožeské korene. Na prímer:

a) belbožeské korene sú: di, hü, bü, li, tü, ni, ri, ki, vi, pi, my a t. ď.

b) černobožeské korene sú: dü, hi, bi, lü, ti, nü, rü, kü, vü, pü, mi a t. ď.

Všetky tuná uvedené korene Hvalskej prareči sú jednoduché, z ktorých časom povstaly zase i složené; takéto sú:

aa) belbožeské: mrü, hri, hlü, mli, kri a t. ď.

bb) černobožeské: mri, hrü, hli, mlü, krü a t. ď.

Všetky slová, ktoré z týchto koreňov pošly, voždy začínaly sa prvou hláskou samého koreňa, čo hmotným základom reči, na ktorom si druhá hláska (mužský prvok), čo hmotu obživujúci duch, pomocou flexie, tie tie najrozmanitejšie budovy staväla. Preto žiadne slovo nikdy nezačínalo sa so samohláskou; samohlásky, pred koreň slova, kde tu postavila len pozdejšie túžba po ľubozvučnosti u dcier a vnučiek Hvalskej matky; tak na pr. hebrejské slovo adamé nemôže pochodiť z iného, jako z Hvalského koreňa di (tvoriť), a značiť musí stvorenú vec, čili našu zem; odtial i menoAdam stvorenec čili človek, Adon stvoriteľ čili Bôh; tu je teda hláska a len k vôli ľubozvučnosti predložená pred uvedené flexie koreňa di, z nehož u Germanov, takže pomocou flexie, vyriastlo sloveso thun a u Slavénov diať a t. ď.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.