SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úsčep 60. Duša človeka

Tuším, že asi do tejto doby rozvoju ľudského plemena spadá ukrotenie túra, kravy, koňa, ovce a j. a prvé jejich upotrebenie ku cieľom pastierstva. Táto veľavýznamná udalosť istotne nezostala bez vtlaku i na rozvitok náboženských pochopov človeka. Videl on totiž, že divý zver prispením ľudí, síce i zložiť môže svoju lesniu divosť a dravosť, ale vzdor toho predsa voždy ostáva len nerozumným zverom; nasledovne, že to, čo delí človeka od zvieraťa, nie je iba krotkosť a tichosť, ale že v tom jeho viac menej zvieracom tele musí byť aj čiastka boha, ktorú sám Odin vdychuje do každého človeka. A túto čiastku bytia nazval vtedajší človek — od dychudušou, na ktorú tiež preniesol tie, so sebou vzájomne zápasiace vlastnosti dobra a zla; a síce tým viacej, že dychy Odina tiež boly veľmi rozličné; iné totižto v lete, iné v zime, iné vo dne, iné v noci. Z jeho belbožeských dychov rodili sa duše dobré, z černobožeských zlé; avšak i dobré duše, keď sa príkladom Ďasa zpreneverily sa Odinbohu a tak potom upadly do hriechov, stať sa mohly zlými, a naopak, zlé duše, keď za príkladom boha, čtnosťou vymanily sa z moci Ďasu a Besu a prilnuly k Odinu, stať sa mohly dobrými.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aetherické podoby dychov Odina od počiatku sveta zdržovaly sa v raji (III: 13), a pri každom narodení sa človeka zlietla jedna z nich dolu na zem, vezmúc si za príbytok: telo novonarodeného nemluvniatka.