Slovenské bájeslovie
Autor: Viliam Pauliny-Tóth
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková
Istý duchaplný satyrik síce povedal, že filologia je veda, v ktorej samohlásky nič a spoluhlásky len veľmi málo znamenajú,[1] a istotne úplnú pravdu mal ohľadom tých filologov, ktorí túto vedu — práve tak ako na pr. alleopathi homöopathiu — považujú len za puhú hračku, alebo svoju vlastniu reč držanú mať chcejú za prazdroj, matku a jadro všetkých rečí; — no nie tak má sa vec pri opravdivých a svedomitých zasvätencoch tejto vedy, ktorých riadia a vedú nepremenné pravidlá ohybov a rozvoju reči a nie strannícke chúťky národnieho sebectva.
Takýmto jazyko-zpytcom je reč najstarším a najspoľahlivejším archívom života a vzdelanosti drievnych národov a je prvotným základom i z nej a spolu s ňou rozvinuvšieho sa bájeslovia.
O pár sto rokov, keď nielen srovnávajúce mluvnice, ale i srovnávajúce skladky — hlavní to zdroj jak poznania organickej ústrojby a sústavy reči, tak i histórie rečového processu, rozvoju a pokroku — dômyselnými a nestrannými jazyko-zpytcami bezpečne fixirované budú: mluvoveda podobať sa bude zemovede ducha, práve tak majúca vrstvy svojho rozvoju, ako jich táto má vo svojich 10 útvaroch; — ba verím, že z výsledkov týchto bádaním bude možno potom už bezpečne určiť i mnohé momenty rozvoju a osudov početných pranárodov sveta, ktoré momenty teraz ešte zčiastky hlboká tma pokrýva, zčiastky strannícke domnenky dajednych vedomcov v myľný smer upravily.
O autorovi
Viliam Pauliny-Tóth
básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia.
