Slovenské bájeslovie
Autor: Viliam Pauliny-Tóth
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková
Dosiaľ povšechne zato malo sa, že kolískou človečenstva, menovite ale Semitických a tak zvaných Indo-Europejských národov, je India. A toto je ovšem veľmi možné. No ešte vierepodobnejším zdá sa mi byť to, že dajedna čeľaď z potomstva prvých ľudí, v najdrievnejšom praveku opustiac údolie hornieho Indu a pramene riek Ravy a Gury, cez Kabur posuvla sa na severozápad a po mnohých storočiach došla k západním svahom pohoria Mustag a Belurtag, — tak, že kolískou Semítov, Árov a Indo-Europanov vlastne považovaný byť môže priestor medzi Chvalínskym morom a Indukušom. Tuná — behom asnaď mnohých a premnohých tisícročí — rozplemenila sa táto čeľaď, ktorú ja Hvalskou nazývam, vo veliký národ, jenž potom pre nedostatok výživy a menovite pre skot potrebnej paše, z času na čas vysielal svoje roje v rôzne strany sveta, ktorýchžto rojov asnaď teprv pozdnie paroje prijali tie mená, pod nimižto patričné národy prvá historická doba nachodí.
Tak zo pňa tejto Hvalskej čeľadi tiahli Árovia do Hindostanu a podmanili si tamejších drievnych obyvateľov, možno že bojom vnukmi proti vlastním pradedom vedeným; Irani tiahli do Persie: Aramäi do malej Azie, Sýrie, Arábie, Aethíopie; Pelasgovia južním pobrežím Čierneho mora do Gräcka a Itálie; Kelti, Germani a Slaviani severňou stranou Čierneho mora do západnej, strednej a severnej Europy.
Že spomenuté národy nerojili sa z Indie, leš z vyšeoznačeného priestoru pri Chvalínskym mori, ba dajedni pozdejšie, asnaď práve už až z Arménskej vysočiny, a tak že i potomní Indovia neboli pňom, ale iba vetvou pripomenutej medzi Chvalínskym morom a Indukušom valne rozplemenivšej sa čeľade, za to svedčia nielen stopy, ktoré zrejmo dokazujú prisťahovalosť Árskeho plemena do Indie, ale i drievne jeho pochopy o svete vôbec, menovite pak o mori úplne zodpovedajúce tým pochopom, ktoré o týchto predmetoch majú Semitické a Indo-Europejské národy, a ktoré si tieto spoločne, jedine na pobreží Chvalinského mora utvoriť mohly, čo členovia Hvalskej čeľade.
Hvalskou čeľaďou nazývam spoločný pranárod Semítov, Árov a Indo-Europanov preto, že pamiatku tohoto mena prechovávať zdajú sa v sebe i názvy národov: Chaldei, Kelti, Gaeli, Helleni, Gael čili Gaer-mani,[2] Svévi (Hvévi), Svávi, Slávi, Chalibovia a t. ď.; ba i vierepodobne táže Hvalská čeľaď dala meno i samému Chvalinskému moru.[3]
[2] Hláska l veľmi často mení sa na r; na pr. hrdlo a hrtaň miesto spravnejšieho hldlo a hltaň (Hals, collum) od hltať.
[3] Úplne myľný je ten náhľad, akoby velikánske Chvalinské jazero toto svoje meno dostalo bolo od malej vetvičky Uralských Čudov, ktorí na jeho pobreží u vtoku Volohy v IX. a X. storočí bývali a sa vraj Chvalisami nazývali. Vec sa má naopak; Chvalisami menovali sa, poneváč bývali pri Chvalinskom mori.
O autorovi
Viliam Pauliny-Tóth
básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia.
Galéria obrázkov
Obrázok
