Slovenské bájeslovie
Autor: Viliam Pauliny-Tóth
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Viera Marková
Poneváč dľa tohto predstavovania si veci, duša a telo boly dve rozdielné, len dočasne na zemi slúčené bytnosti, preto verili aj to, že ako po umrtí človeka duša ďalej žije, tak že i telo nie je, na večné veky umŕtveným; ale že sú doby, v ktorých i ono dáva znaky života, ba že sú i take doby, v ktorých navštevuje ho z navi na čas dolu zlietnuvšia duša nebožtíka. A vierepodobne je táto viera jednou príčinou toho, že mrtvým do hrobu dávali pokrm a nápoj, ba ešte i na hroby kládavali jim každoročne 1 — 2 razy jiedlá, koláče, červené vajcia, mäd. vence a j., menovite na jar dňa 21. marca, a v jaseni dňa 21. septembra, verivše, že vtedy všetky dobré dušičky navštevujú svoje bývalé telesné príbytky.
V takejto dobe na hrob stúpiť bolo hriechom, lebo verili, že to nebožtíka bolí; ba i sám hrob, čo posvätný príbytok bezdušného človeka, bol — dľa jích domnenia — istou citelnosťou nadaný, — a preto hroby šliapať bolo vôbec skutkom veľmi špatným, bohu nemilým, hodnosť človeka urážajúcim a pokoj nebožtíkov rušiacim.
Konečne zomrelí živým mohli dať aj isté heslá, čili znamenia o svojich osudoch; podobne i milujúci, tak, ako si to vzájomne umluvili. Mrtví svojich milých živých, za sebou volávali do navi a do hrobu; tak mati svoje najmilšie dieťa, muž svoju milovanú vernú ženu a t. ď. Táto viera mohla byť tiež jednou príčinou zvyku dobrovoľného upálenia sa ženy pri pohrabe nebohého manžela.
O autorovi
Viliam Pauliny-Tóth
básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia.
Galéria obrázkov
Obrázok
