ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlé duše zomrelých ľudí dostaly sa do gury (hora = peklo, XII: 26), kde pálil jich večný oheň hrúzy a horkosti za jích hriešné skutky, alebo dostaly sa do jamy (vymytej hlbiny mora, II: 21), kde večne mokly v bezodnej priepasti.

V hore i v jame dostaly sa zlým dušiam za príbytok hnusné teliská — dravých zverov, ktoré keď zdochly, i zlé duše sťahovaly sa z jejich mrcín do druhých, práve vtedy vykotivších sa zverov, v ktorých zase až do zahynutia týchto zdržovaly sa. Niekedy prihodilo sa, že keď takýto živočích, v ktorom hriešna duša sídlila, zdochýnal, práve hneď vtedy nevykotil sa iný zver, jehožto telo by bolo primeraným príbytkom pre osirotenú planú dušu; následkom čoho sa táto potom potulovala za čas po lesoch hôr a po vlnách nora, čo desná príšera, čili; bludná duša (ob-luda, XX: 8), dokýmkoľvek nedostala v novonakotenom sa zvere svoj nový, ovšem opäť len dočasný príbytok.

Z tohto vysvitá, že viera Hvalskej čeľade vo sťahovanie sa duší, prvotne vzťahovala sa len na duše zlé, plané, hriešné, bezbožné, a týchto duší sťahovanie sa že trvalo večne; metempsychosa dobrých a pobožných duší trvala iba do pochovania patričnej mrtvoly.

Keď duša ústami vylietla z človeka, najsamprv riadne vletela do vtáka; a síce dobrá duša do holuba, lastovky a t ď.; planá duša ale vletela do krkavca, vrany^[34] a t. ď. Dľa niektorých povestí plané duše zomrelcov vlietly aj do hnusných múch. (IX: 30).

Duša teda bola naším predkom zvláštnou, od tela rozdielnou, v tele síse žijúcou, ale i krom neho istého života schopnou bytnosťou, ktorá svoju prítomnosť, v tele dýchaním prejavovala, keď vyletia ustámi z tela človeka, človek prestal dýchať, bol bezduch (mrtvý, umrlec) a jeho telo stalo sa bezdušným; ona potom ešte za čas obletovala v podobe vtáka mrtvolu človeka, a bola-li dobrá — po pochovaní tela alebo jeho popola — ulietla do navi, kde vezmúc na seba ätherickú podobu svojho bývalého zemského vlastníka, večne žila.