ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

v Pešti dňa 16/3 851^[58]

Daj Boh, čo nám treba, brat Palo. Tebe Fara i Mara a mne jedna celá Planeta na merania; Slnce zato nepripomínam bo sa obávam, že tam v tej jeho svetlosti naše nedokonalie svetielka a znaky neobstoja. Nuž ale nič to za to, my čo vieme, to stojí sensu latissimo, a aspoň vieme wie, was,^[59] ale Vy, Vy čo viete? — tú najvätšú múdrosť filosofov, viete to: že nič neviete. No ale nič to preto, príde leto — ale najskôr predca len jar a máj a tak leto. Hej jar, jar! ja som jej už videl nebožkej prvô dietko slabô malô ale na nebo udanô, a radujem sa v jej náručí, ale Vy, Vy! Stobohov do Vás: ešte sa u Vás ani len neukázala, už zbroje na ňu hotujete; no nie potom čudo, keď tak ostýchavo, pomaly k vám príde; lebo ktože by sa teraz zbroja nemal báť. A tie milie šnepy^[60] už skôr času šanujem, to peknô peria ver vykazíte! Keď už potom na to nevedia porcie nametať, — za každô vystrelenia jedniho šnepa — veď by ste sa vy zariekli nebeckô-nemeckô ftáctvo strieľať. Medzitým ich len plašte, plašte do nás, azdaj trafia na milosrdnejších ľudí. Samice môžte biť, tých dosť jesto, len samcom pardon. (Pozn. Gallerie Peštian.) Z pstruhov že tiež i pre mňa ešte nahajte, bo ináče zle bude.

Tu je to predca inakší svet ako u Vás, nie za to že by som sa chválil ako Ty ale — ale — naozaj! Od časov monopolských (alebo predpotopných) tu nevidíš šviháka po ulici kúriť, to je zaprenia seba, to je historický skutok, aký sa ani v revolúcii nestal, či je to z čistieho presvedčenia seba (alebo vrecka) o tom s nikým neidem za vlasy. Ja sa medzitým z tých hercov radu so spustenýma očima vynímať musím; ale som ja tomu nie príčina, hiba ten Galov dohán. Stobohov doň!

Pán Dunaj, keď som mu Tvoje poníženô pozdravenia zaniesol, povedal že nezná od koho má to štestia! Nuž reku od Toho obšitoša, no potom si Ti zasmrkne a čelo pošuchne — „aha! ja, ja — no es freit mich! — Ej, der Rebellant der!“ — etc.^[61] Ale to Ti ani opísať neviem, bol by si to musel sám tú scénu vidieť! Bol by si videl ako sa to s veľkými pány čerešne jedia.

Ostatne (to len copula) ja sa dobre mám len že som ešte viac neurobil od O/O. Nenazdaj sa, že je to nič, alebo jedno, to je dač; takôto sigillum aj páni candidáti nosiť môžu. Najviac sa s nekonečne malými koľkosťmi (alebo ničím?) zaoberám, no ale za to mám dosť práci aj s konkrétnymi (keď sa cedule tak môžu menovať), ako s positívnymi, tak s negatívnymi. Tieto dva spôsoby mi najhustejšie prichodia; devisia 0a = 0 v takomto asi obleku; multiplikatia už patrí do Zoologii. Z tohoto zo všetkieho Ti len tú pravdu matematickú chcem vysvetliť, že u mňa zo 2 nemôže 3 byť (ako inde býva), preto Mickievičove Poézie si potom ta ďalej naháme. — Za toto sa ale, brat Palo, nenazdaj, že som ja už taký sapramentský prozaik, ja za to tu i tu ešte Jánošíkove krpce vystruhujem.^[62]

Ej ľaľa, ale ste Vy ozaj (no tu treba prepýtať) psi, keď Vy to tak za tými šimí^[63] a čiernymi očkami chodíte. No ale tak Vám treba, tristo bohov do Vás — už ste na lepe. U nás i v tomto ohľade inak ide. My sme pred včerom práve s jedným mojím kamarátom Bendem (výminka z Maďarov, nie beťár, nie lump) zašli do Orciho záhrady, ačpráve ešte ani tam kvety nekvitnú, no ale nás za to príroda doma nezatvorí — tak teda keď sme ta prišli, sadli sme si pod dva vysokie starie topole na jednu práchnivú lavičku a tam sme ten hrozný sľub urobili, že kým tie topole nevytnú zatiaľ my za ženami pozerať nebudeme, t. j. zostaneme len diváci stavu manželskieho. Či je to nie romanticko-historický skutok tiež. Kreslíme tiež t. j. on zvätša fresca rozličnie; celie kopy ich už máme.

Smiať sa treba zo sveta kým sa nám on nesmeje, alebo keď sa nám už dosť nachichotal — oko za oko. Ako voňahdy jeden „Lauspub“^[64] ako je jeho poctivô meno, išiel cez najkrajšú Vacovskú ulicu, upískaný slameník na hlave a zastane si s celou flegmou pred jedným domom, kde sa z prvieho poschodia extra fein (keď fein poviem, to rozumiem nobel) dámy už jako z nebeckého kráľovstva dívali — a urobí jim s oboma pesťami jeden posunok bozku. To je vic^[65] atď. atď. Mohol by som Ti kopu takýchto pier Dunajských nafúkať, ale myslím že už dosť. Len to jedno ešte spomenutia zasluhuje, ako sa Maďarská strana chvastá a teší s tou Londýnskou besedou,^[66] kde sa vraj v dôstojenstve ukázal padlý ich národ. — A nádejou ožívajú skrze to, že Anglická sa vyslovila podporovať Europejskú respubliku.

Voňahdy sme boli takí šťastní p. Srenku^[67] za pár dní u seba držať, išiel neborák! do Štiavnice k Šuhajdovi^[68] za suplenta. Boli sme sa raz dohovorili o slobodách cirkve, že ako ich je nehodná (cirkev ev. rozumej) a naproti akô je to dobrô usporiadania v kat. cirkvi, kde kňaza cirkev nevolí; ale týmto potvrdiac svoje renomé (v akom stál) sme sa račej potom o medveďoch začali zhovárať, zastupivši moju rolu môj spoluobyvateľ Fleicher, ktorému to znamenite ide.

Šípku sme nevyčkali, ani asnáď nepríde, bo mu voňahdy Šefranka písal a ja som mu tiež kartičku podhodil — ktorá je celky odporná pozvacej cedulky, akie ste Vy asnáď z Tisovca dostali.

Lukáč odišiel pred dvoma týdni za Burgermeistra do Krupiny — neznám ale či ho poznáš, no ale i to predca novina zbrusu nová.

O Vozárovej^[69] smrti som sa ešte málo dozvedel, čo mi je veľmi ľúto. No ale toto ani spomenúť, bo ja veriť nemôžem, že zomrel, ale ho všade vyzerám medzi tými rozmanitými tvárami ľudu. To sa mi ešte hiba raz za mojou matkou dlho,^[70] ale dlho tak videlo. — Z jeho poetických kusov som bol prečítal zopár, ktorie ale takie boli ako jeho život — nedokončenie. — —

Straku^[71] s Čajakom hiba za nohy zviazať a obesiť, bo tí dáko nič nepíšu, no veď jim ani ja nebudem, hiba keď šťastlive moje veci skončím. Ozaj mám Ti povedať kedy Ťa za kečku chytím, hja braček, preži len ešte pol druha mesiaca, kým si pomyslím pre akú príčinu. Naozaj prídem vtedy domov, lež možná vec že si vezmem i tú smelosť tú paňú Revúcu navštíviť, skôr ako Váš Kohút^[72] ešte zaspieva. — Daxnerovi asnáď nebudem písať teraz, len už potom si sám list zanesiem okolo V. Noci.

Rád by som videl i vedel plán tých škôl, ktorie by boli na čase, keby peniaze boli vo vreckoch. No ale čas spraví čo chvíľka nevládze.

Ja Ti nečítam teraz žiadne noviny, to je mathematická politika — ale Pokladnicu len musím vidieť čo to tam za piesnička, ale mu vsadím fiškálsku actiu na grg tomu p. Lichardovi.^[73]

S týmto Šefrankom sa hrávame na šach, čo Ti to tento lístok posiela. Psisko, lepši sa vie, ako ja.

O Hollieho básňach sa zitra doviem, dobrú správu Ti poznačím krížikom a planú nullou, tak i pri onomatológii.^[74]

A tak keď sa s povýšeným hlasom poďakujem na mňa sa rozpomínajúcim priateľom, im moje pozdravenia opetujúc — ľahne spať na novej hospode Tvoj priateľ

J. Botto

Poznamenania budúcne.^[75]