Zlatý fond > Diela > Listy Jána Bottu


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Listy Jána Bottu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov


 

4. Pavlovi Dobšinskému (16. III. 1851)

v Pešti dňa 16/3 851[58]

Daj Boh, čo nám treba, brat Palo. Tebe Fara i Mara a mne jedna celá Planeta na merania; Slnce zato nepripomínam bo sa obávam, že tam v tej jeho svetlosti naše nedokonalie svetielka a znaky neobstoja. Nuž ale nič to za to, my čo vieme, to stojí sensu latissimo, a aspoň vieme wie, was,[59] ale Vy, Vy čo viete? — tú najvätšú múdrosť filosofov, viete to: že nič neviete. No ale nič to preto, príde leto — ale najskôr predca len jar a máj a tak leto. Hej jar, jar! ja som jej už videl nebožkej prvô dietko slabô malô ale na nebo udanô, a radujem sa v jej náručí, ale Vy, Vy! Stobohov do Vás: ešte sa u Vás ani len neukázala, už zbroje na ňu hotujete; no nie potom čudo, keď tak ostýchavo, pomaly k vám príde; lebo ktože by sa teraz zbroja nemal báť. A tie milie šnepy[60] už skôr času šanujem, to peknô peria ver vykazíte! Keď už potom na to nevedia porcie nametať, — za každô vystrelenia jedniho šnepa — veď by ste sa vy zariekli nebeckô-nemeckô ftáctvo strieľať. Medzitým ich len plašte, plašte do nás, azdaj trafia na milosrdnejších ľudí. Samice môžte biť, tých dosť jesto, len samcom pardon. (Pozn. Gallerie Peštian.) Z pstruhov že tiež i pre mňa ešte nahajte, bo ináče zle bude.

Tu je to predca inakší svet ako u Vás, nie za to že by som sa chválil ako Ty ale — ale — naozaj! Od časov monopolských (alebo predpotopných) tu nevidíš šviháka po ulici kúriť, to je zaprenia seba, to je historický skutok, aký sa ani v revolúcii nestal, či je to z čistieho presvedčenia seba (alebo vrecka) o tom s nikým neidem za vlasy. Ja sa medzitým z tých hercov radu so spustenýma očima vynímať musím; ale som ja tomu nie príčina, hiba ten Galov dohán. Stobohov doň!

Pán Dunaj, keď som mu Tvoje poníženô pozdravenia zaniesol, povedal že nezná od koho má to štestia! Nuž reku od Toho obšitoša, no potom si Ti zasmrkne a čelo pošuchne — „aha! ja, ja — no es freit mich! — Ej, der Rebellant der!“ — etc.[61] Ale to Ti ani opísať neviem, bol by si to musel sám tú scénu vidieť! Bol by si videl ako sa to s veľkými pány čerešne jedia.

Ostatne (to len copula) ja sa dobre mám len že som ešte viac neurobil od O/O. Nenazdaj sa, že je to nič, alebo jedno, to je dač; takôto sigillum aj páni candidáti nosiť môžu. Najviac sa s nekonečne malými koľkosťmi (alebo ničím?) zaoberám, no ale za to mám dosť práci aj s konkrétnymi (keď sa cedule tak môžu menovať), ako s positívnymi, tak s negatívnymi. Tieto dva spôsoby mi najhustejšie prichodia; devisia 0a = 0 v takomto asi obleku; multiplikatia už patrí do Zoologii. Z tohoto zo všetkieho Ti len tú pravdu matematickú chcem vysvetliť, že u mňa zo 2 nemôže 3 byť (ako inde býva), preto Mickievičove Poézie si potom ta ďalej naháme. — Za toto sa ale, brat Palo, nenazdaj, že som ja už taký sapramentský prozaik, ja za to tu i tu ešte Jánošíkove krpce vystruhujem.[62]

Ej ľaľa, ale ste Vy ozaj (no tu treba prepýtať) psi, keď Vy to tak za tými šimí[63] a čiernymi očkami chodíte. No ale tak Vám treba, tristo bohov do Vás — už ste na lepe. U nás i v tomto ohľade inak ide. My sme pred včerom práve s jedným mojím kamarátom Bendem (výminka z Maďarov, nie beťár, nie lump) zašli do Orciho záhrady, ačpráve ešte ani tam kvety nekvitnú, no ale nás za to príroda doma nezatvorí — tak teda keď sme ta prišli, sadli sme si pod dva vysokie starie topole na jednu práchnivú lavičku a tam sme ten hrozný sľub urobili, že kým tie topole nevytnú zatiaľ my za ženami pozerať nebudeme, t. j. zostaneme len diváci stavu manželskieho. Či je to nie romanticko-historický skutok tiež. Kreslíme tiež t. j. on zvätša fresca rozličnie; celie kopy ich už máme.

Smiať sa treba zo sveta kým sa nám on nesmeje, alebo keď sa nám už dosť nachichotal — oko za oko. Ako voňahdy jeden „Lauspub“[64] ako je jeho poctivô meno, išiel cez najkrajšú Vacovskú ulicu, upískaný slameník na hlave a zastane si s celou flegmou pred jedným domom, kde sa z prvieho poschodia extra fein (keď fein poviem, to rozumiem nobel) dámy už jako z nebeckého kráľovstva dívali — a urobí jim s oboma pesťami jeden posunok bozku. To je vic[65] atď. atď. Mohol by som Ti kopu takýchto pier Dunajských nafúkať, ale myslím že už dosť. Len to jedno ešte spomenutia zasluhuje, ako sa Maďarská strana chvastá a teší s tou Londýnskou besedou,[66] kde sa vraj v dôstojenstve ukázal padlý ich národ. — A nádejou ožívajú skrze to, že Anglická sa vyslovila podporovať Europejskú respubliku.

Voňahdy sme boli takí šťastní p. Srenku[67] za pár dní u seba držať, išiel neborák! do Štiavnice k Šuhajdovi[68] za suplenta. Boli sme sa raz dohovorili o slobodách cirkve, že ako ich je nehodná (cirkev ev. rozumej) a naproti akô je to dobrô usporiadania v kat. cirkvi, kde kňaza cirkev nevolí; ale týmto potvrdiac svoje renomé (v akom stál) sme sa račej potom o medveďoch začali zhovárať, zastupivši moju rolu môj spoluobyvateľ Fleicher, ktorému to znamenite ide.

Šípku sme nevyčkali, ani asnáď nepríde, bo mu voňahdy Šefranka písal a ja som mu tiež kartičku podhodil — ktorá je celky odporná pozvacej cedulky, akie ste Vy asnáď z Tisovca dostali.

Lukáč odišiel pred dvoma týdni za Burgermeistra do Krupiny — neznám ale či ho poznáš, no ale i to predca novina zbrusu nová.

O Vozárovej[69] smrti som sa ešte málo dozvedel, čo mi je veľmi ľúto. No ale toto ani spomenúť, bo ja veriť nemôžem, že zomrel, ale ho všade vyzerám medzi tými rozmanitými tvárami ľudu. To sa mi ešte hiba raz za mojou matkou dlho,[70] ale dlho tak videlo. — Z jeho poetických kusov som bol prečítal zopár, ktorie ale takie boli ako jeho život — nedokončenie. — —

Straku[71] s Čajakom hiba za nohy zviazať a obesiť, bo tí dáko nič nepíšu, no veď jim ani ja nebudem, hiba keď šťastlive moje veci skončím. Ozaj mám Ti povedať kedy Ťa za kečku chytím, hja braček, preži len ešte pol druha mesiaca, kým si pomyslím pre akú príčinu. Naozaj prídem vtedy domov, lež možná vec že si vezmem i tú smelosť tú paňú Revúcu navštíviť, skôr ako Váš Kohút[72] ešte zaspieva. — Daxnerovi asnáď nebudem písať teraz, len už potom si sám list zanesiem okolo V. Noci.

Rád by som videl i vedel plán tých škôl, ktorie by boli na čase, keby peniaze boli vo vreckoch. No ale čas spraví čo chvíľka nevládze.

Ja Ti nečítam teraz žiadne noviny, to je mathematická politika — ale Pokladnicu len musím vidieť čo to tam za piesnička, ale mu vsadím fiškálsku actiu na grg tomu p. Lichardovi.[73]

S týmto Šefrankom sa hrávame na šach, čo Ti to tento lístok posiela. Psisko, lepši sa vie, ako ja.

O Hollieho básňach sa zitra doviem, dobrú správu Ti poznačím krížikom a planú nullou, tak i pri onomatológii.[74]

A tak keď sa s povýšeným hlasom poďakujem na mňa sa rozpomínajúcim priateľom, im moje pozdravenia opetujúc — ľahne spať na novej hospode Tvoj priateľ

J. Botto

Poznamenania budúcne.[75]



[58] — Štyri strany, 8°.

[59] Ako, čo? (nem.), zmysel latinský (lat.)

[60] sluky (nem.)

[61] Aha! áno, áno — no to ma teší — ej, ten burič, ten, atď. (nem., lat.). Botto tu naráža na Dobšinského „honvédske“ účinkovanie v rokoch 1848/49.

[62] Pri zápise o Mickiewiczových básňach sa Botto prezradil, že ho stále drží myšlienka na báseň o Jánošíkovi — prvý dotyk s témou „Pieseň Jánošíkova“ je známy ešte z jeho levočského štúdia.

[63] Sivé (nem.), v tomto odseku listu treba upozorniť na Bottov spoločný záväzok s kamarátom — maliarom Bendem — že sa nebudú ženiť. No nielen preto ostal Botto až do smrti starým mládencom.

[64] všivák (nem.)

[65] vtip (nem.)

[66] Bottova narážka na akcie porazenej kossuthovskej emigrácie v zahraničí.

[67] Jozef Srenka (Srnka; 1808 — 1885) pochádzal z Lipt. Mikuláša; študoval v Kežmarku a v Prešove, neskôr bol profesorom ev. kolégia v Prešove.

[68] Ľudovít Šuhajda (1806 — 1872) — profesor na štiavnickom ev. lýceu

[69] Samo Vozár (3. 4. 1823 — 5. 12. 1850) sa narodil, žil i zomrel v Hrachove, ktoré len potok Rimava oddeľoval od Bottovho Vyšného Skálnika. Jeho dielo bolo knižne publikované až roku 1967.

[70] Bottova matka Katarína, rod. Gajdáčová-Cabanová, zomrela 2. januára 1842. Botto na ňu v súvise s Vozárovou smrťou spomína veľmi precítene po viac ako deviatich rokoch.

[71] Ján Miloslav Straka (10. 1. 1825 — 3. 7. 1853) tiež pochádzal z blízkeho Hrachova; v čase vzniku listu študoval medicínu vo Viedni (Ján Čajak tam študoval teológiu). Strakovu tvorbu, najmä humoristické verše, sme sprístupnili tlačou až roku 1981.

[72] T. j. vrch nad Revúcou, kde vtedy žil adresát; súčasne však, synonymne, aj parafráza známej výpovede z Novej zmluvy.

[73] Daniel Lichard (17. 1. 1812 — 17. 11. 1882) práve vtedy vydal piaty zväzok Domovej pokladnice, kalendára na rok 1851, a tu v oddieli XII. Básnická záhradka — Pesničky slovenských bojovníkov — ako č. 11 na s. 249 — 250 vyšla pod názvom „Prísaha Slováka — púvodce J. B.“ Bottova ponáška na Petöfiho Talpra, Magyar: Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu! V liste sa Botto rozčuľuje zrejme preto, lebo na uverejnenie piesne, ktorá v roku 1848 kolovala v rukopise a ktorú maďarská polícia zhabala, ako autor nedal súhlas. Botto sa však možno rozčúlil na Licharda aj preto, že pri uverejnení piesne prehodili v tlači poznámku o autorstve pod čiaru tak, že Bottovo autorstvo je pri inej piesni s inc. Hor sa! (Rizner v Bibliografii I, s. 187 pripísal obe piesne Bottovi). Dobšinského list, v ktorom mu tento zrejme písal o piesni, sa nezachoval.

[74] Na okraji listu je dodnes viditeľný vyrytý krížik — to znamená, že sa Bottovi asi podarilo pre Dobšinského zohnať Hollého básne i nejakú odbornú publikáciu.

[75] Vtipná štylizácia záveru listu podľa dobovej redakčnej praxe.

— O Bottovom pobyte v Pešti sa dozvedáme aj z listov Gustáva Adolfa Šefranku P. Dobšinskému: „Dosť príkro by mi bolo padlo prerúbať sa pres tie nesnádze, keby som hneď spočiatku nebol našiel jednu dobrú dušu v Jankovi Bottovi. Iba tomu ďakovať môžem, že sa mi už až posiaľ nespríkrila celkom Pešť“ (15. 3. 1851). „Ešte mi posiaľ len bolo dobre, kým Botto Janko tu bol, lebo mi predsa len dakedy moje povinnosti dopustili k nemu sa prísť rozdúchať, ale teraz mi bude nebárs. Veď mi sľúbil Janko Botto, že ma počastuje lístkom tu i tu, teda sa len na to spolieham… bezpochyby sa už s Bottom nezídem, lebo on, zakým ja prídem, odíde“ (11. 4. 1851). Dozvuky ich stretnutí sú ešte aj po viacerých rokoch — 17. 2. 1856 píše Šefranka zo Szolnoku: „S Bottom si dopisuješ? Aj tomu povedz, že by mi belasé okuliare poslal, čo mi z Pešti odviedol, lebo že sám prídem s executiou po ne“ (LAMS, M 14 E 26). Podobne sa u Dobšinského o Bottovi informuje Ján Kmeť: „Je už Botto doma? Šefranka mi písal, že sa po tieto dni zberal — pozdrav ho“ (Levoča 6. 6. 1851, M 14 C 21a). Samo Šípka tiež vtedy píše Dobšinskému: „Janka Bottu pozdrav srdečne a povedz mu, že za jeho lístok, čo mi bol z Pešti odoslal, mu ďakujem. Nech mi píše — veď by mu ja tiež písal, ale neviem, kde je, čo je a ako by ho mal po pošte poslať. Na Janka Bottu zvlášte a na Teba, Pauko môj, sa najlepšie viem rozpamätať, lebo som Vás mal rád a veru Vás mám rád ako dobrých šuhajov a súcich do sveta“ (b. d., 1851, M 14 E 27). V inom len dodatočne teraz vo variach LAMS identifikovanom liste z Martina 9. 7. 1851 spomína: „Až pôjdete do toho Liptova s Jankom, odpíšte mi; možno že by som sa aj ja dal tam najať s Vami.“ Táto liptovská cesta v lete 1851 sa zrejme uskutočnila, lebo v neskorších listoch s odstupom rokov na ňu spomína Botto i Dobšinský.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.