Listy Jána Bottu
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová
V Martine dňa 10/7 860[476]
Pavle!
Kýho čerta robíš pod tou trašlanicou! atd.[477] Čo to za poriadok s tým Sokolom, to je do popukania! — vychodí vraj 5-ho[478] a do Martina sa sotvi 10-ho ešte objaví. Či to tá slimáková počta, či že tá blondínka oproti na príčine, — aby to všetko skämenelo! — Veď keď má byť, nech bude! a pre koho to Ty ozaj ten časopis píšeš? keď sa smiem opýtať. Pre ľud? Čo tam má ľud z toho všetkieho — čo tam stálo? — h- - -o.[479] Pre peknô pohlavia? No ak len tak vieš zabávať — tak sa nikdy neosmradíš. Pre inteligentiu? ojé! — — jedným slovom: …bem ja tvojich tristo d-i[480] — to je všetko nič! Posol z Prahy[481] je ináč dosť potrestaný — predca si to P na predku tak prikantároval, že keď ho človek číta, ani na to nepríde, žeby mohol byť bez neho. A Ty meno takô peknô mať: „Sokol!“ A predca ho nevedieť tak vystrojiť, že by vrabce prestali naň čirikať. — Či nemáš dopisovateľov? Prečo? Či nevieš o čom písať? — Ani len jedného ešte dosiaľ do života terajšieho siahajúceho článku nebolo v ňom — toto je robota! Krátko — a pri tom vo v(šetkom)[482] ešte málo — alebo nič — no potom sa maj dobre! — Naozaj sa to tak vidí, akoby ten tvoj vták (nemal) ešte istieho hniezda, z ktorieho by v istom smere vyletuval do poľa. Chlape! daj si viacej starostí o to, a o potravu jeho — lebo ináče napokon ešte aj Teba, na spaní zožre — aj predca zdochne. Papriku, salámy, víno a život dávajúci bifteak; koláčov dosť — ale chleba, chleba treba![483] Samo Ťa pozdravuje a praje Ti 10 000 predplatiteľov budúcne.[484]
Pošibaj teda tie počtárske kone, — dopisovateľom hoď aspoň tabaku do nosa, aby túžobní čtenárovia od samieho čakania nepospali. Takto asi vyzerá fáma nespokojnosti našej, rastnuvšia denne po lokti, keď petidenná vchodí do Štiavnickej brány. Telko o tom. — Teraz Ti ešte poviem o nás niečo. Nuž vidíš, ja som Ti ešte dosiaľ tu, comassujem. Z Tekova nič,[485] komorovskie plány[486] sa už síce kľujú, ale pred pár mesiacmi sa sotvi čoho dočkám. Ináče prác tu na zdochnutia — dosť. — Samo leží ako drevo, mal do dosky prdnúť — ale je už lepšie. Ten sa Ti strojil už niečo aj písať, keby mu to nohu nebolo pochovalo. Hodža Ď.[487] Ti tiež sľúbil humoresky — ale tomu tiež len tedy ovsík hrá, keď sa k nám vypýta. Mal tu byť aj jeden slovenský majáles — a len preto dosiaľ nebol, že ešte len bude. — Divadlá tiež žiakov čakajú — ináče o to nie núdza. Tí Nemci, čo boli v Štj.[488] od mesiaca tu hrali.
No dobre sa maj! Na zdravia Ti vinšuje
Tvoj
J Botto[489]
[476] — Jedna strana, 4°, pečať Jána Bottu.
— Adresa ako na liste číslo 36.
[477] začiatočný verš ľudovej piesne
[478] Časopis Sokol mal v tiráži oznam, že vychádza „5., 15. a 25. každého mesiaca“ (teda trikrát).
[479] Jasne dešifrovateľné „ľudové“ slovo.
[480] Šifru možno rozlúštiť ako plurál: „detí“!
[481] vtedajší český beletristický časopis
[482] Slovo rekonštruované — list je tu odtrhnutý.
[483] Celá veta je pripísaná na boku listu s odkazom vsuvky na toto miesto textu.
[484] Samo Šípka; zachoval sa list Dobšinskému zo 7. 5. 1860, teda hneď po vydaní prvého čísla Sokola s dátumom 5. 5. 1860: „Keď ti takto píšem, to už môžeš vedieť, že som nafúkaný a že som tým smelší, keď ma aj druhí diváci na Tvojho Sokola podhuckali. A bratku! to sa ešte len menej inteligentné publikum s týmto k Tebe obracia, a ak Ti pricafúra ten inžinier s tými dlhými havranovými fúzami, čo mu plameň z úst blčí, zo Sv. Ďura, kde sa už od poltreťa týdna baví, čože ti ešte len ten povie, ak Sokola u mňa vidí?“ Aj 15. 9. 1860 píše Šípka Dobšinskému: „Tvoj list od 6. sept. t. roku písaný som práve v toto okamženia prijal a nezameškal som Bottu navádzať, aby písal voľačo o tom našom divadle, ale to ti je dnes lajchár, tak sa už len sám priberám, ačpráve mne to ani tak nepatrí písať o tom, lebo som bol sám herec“ (M 14 E 27). V Martine vtedy hrali Palárikovho Drotára.
[485] Botto má na mysli Daniela Braxatorisa, zememerača v Dudinciach. O Bottovom hľadaní ďalšieho zamestnania svedčí aj list Š. M. Daxnera P. Dobšinskému z N. Kálova 21. 4. 1860: „Bottovi moje úprimnô pozdravenia — ľutujem, že v mojej ochodzi je už všetko takmer regulovanô — a že následkom toho nemám spôsobu jemu roboty zaopatriť. Regulatia Váhu ale podáva mu príležitosť peknú na vyznačenie sa a zbohatnutie, len by sa zavčasu bolo treba postarať o spôsob, aby sa k dielu tomu dostať mohol“ (V 225).
[486] Botto sa až v prvej polovici roku 1861 dostal ku komasačným prácam od banskoštiavnického komorského panstva.
[487] Juraj Hodža bol vtedy okresným notárom v Turanoch.
[488] Štiavnica; išlo o kočujúcu nemeckú divadelnú spoločnosť.
[489] Na toto miesto komentárov zaraďujeme pasus z listu Ľ. Kubániho Dobšinskému z Bátky 6. 4. 1860. Posiela mu „obraz z učiteľského života“ Mendík (Dobšinský ho odtlačil v Sokole, č. 2 — 7) a pokračuje v liste: „Humoresku inakšiu ti iba pozdejšie pošlem, možno že bude opisom našej originálnej cesty s Botto Janom. Vypomstím sa v nej na ňom ako opravdový charlatán, čo sa nepovolane do kritiky bystrických obrazov a radvanských husí púšťa. Že sa do detvianskej krčmárky — ktorá nás tak bezzištne vysluhovala — zaľúbiť musí to je isté. Aspoň je svojho spolu-emigranta bez láskostrastí nijak nenahám. Pozdrav ho ako dôkladnýho učenca výtvarných úmok — der bilden den Künste — a aby mi tú charlatoneniu odpustil“ (M 14 D 3). Kubáni tu má na mysli prózu Emigranti, ktorú napísal roku 1860 (vyšla však až po jeho smrti v Tábore roku 1870); Bottu v nej opísal pod menom „merník Ružan“, seba ako „spoluturistu“. Ale už roku 1860 Kubáni v Lipe, 1 uverejnil prózu Hlad a láska, v ktorej je Botto opísaný v postave merník Ružan, Dobšinský ako Daniel Korunka, autor Kubáni ako Stanko Stupický a Kubániho manželka Zuzana, rod. Malatínska ako Miluša Slavatínska.
Galéria obrázkov
Obrázok
