ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[889] — Štyri strany, 8°, signatúra 36 D 14.

— Papier listu je na viacerých miestach poškodený; tak je to aj pri dátume listu — zachovaný je len číselný údaj mesiaca „11“; podľa obsahu doplňujeme rok — datovanie listu: november 1868.

^[890] Dobšinského list z 26. 8. 1868

^[891] Botto zrejme na hnisanie nohy preležal október i november.

^[892] obce na Horehroní, v terajšom okrese Banská Bystrica

^[893] Už vtedy zrejme bolo v obehu porekadlo: Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. Botto sa do Bystrice presťahoval až koncom roku 1870.

^[894] Vtipné Bottovo dobiedzanie; ale iste ani na krste druhého Dobšinského syna Ľudovíta sa „kóma Botto“ nezúčastnil.

^[895] Ján Francisci žil v rokoch 1868 — 1872 v Revúcej; potom až do smrti v Martine; komasáciu — sceľovanie — tu zrejme Botto použil ironicky na rakúsko-maďarské vyrovnanie 1867, s ktorým Francisci iste nemohol byť spokojný, lebo vláda ho vtedy dala do penzie.

^[896] Samo Chalupka (1812 — 1883) — známy básnik a ev. farár v Hornej Lehote. Údaj o tom, že by bol vtedy „pod policajným dozorstvom“ je v Chalupkovej biografii nový: vec pravdepodobne súvisela s ohlasom vydania jeho Spevov práve v roku 1868. Chalupkovo „policajné dozorstvo“ sa nespomína ani v poslednom vydaní jeho Básnického diela z roku 1973 (pripravil R. Brtáň). Zmienka v liste súvisí s vtedajšou Bottovou návštevou u Sama Chalupku a s reminiscenciou na rok 1852, keď bol uňho spolu s adresátom listu (Dobšinský bol vtedy ešte kaplánom v Brezne).

^[897] Text tu rekonštruujeme — papier listu je poškodený; susedom je zrejme skalnický farár Pavel Czéner.

^[898] Text tu rekonštruujeme — papier listu je poškodený; susedom je zrejme skalnický farár Pavel Czéner.

^[899] Meno ruského baníckeho generála sa nepodarilo zistiť.

^[900] Text tu rekonštruujeme — papier listu je poškodený; susedom je zrejme skalnický farár Pavel Czéner.

— Ďalší Bottov list je až z mája 1872, teda tu je medzi jeho listami skoro až štvorročné vákuum. Iste i v tom čase písal Botto listy nielen Dobšinskému, ale aj iným adresátom; no doteraz sa z nich nič nenašlo. Aspoň stručne tu chceme uviesť niektoré zmienky z archívnych dokumentov, ktoré čo-to hovoria o Bottovom živote v tomto korešpondenčne prázdnom štvorročí 1868 — 1872.

— Samo Šípka píše Bottovi z Martina 19. 4. 1868 o turčianskych pomeroch (Bottov bývalý principál inžinier Filo si zlámal nohu) a medzi iným o príchode Viliama Paulinyho-Tótha (prišiel sem po smrti Karola Kuzmányho na uprázdnené miesto prvého podpredsedu Matice slovenskej). Šípka tu poznamenáva, že Pauliny rozbil národnú stranu, že to „je mamlas, darebák, škoda bolo do Turca ho doprevodiť“. V liste zo 6. 12. 1869 prosí Šípka Bottu v mene výboru Kníhtlačiarskeho úč. spolku k založeniu tlačiarne „jednu primeranú báseň vyhotoviť, ktorá by sa do toho času (12. 1. 1870) ešte aj vytlačiť musela a potom medzi účastinárov a priateľov tohto nášho národného podujatia rozdala“ (23 A 48). Botto vyhovel tejto žiadosti naozaj promptne (hoci sa nezachoval ani tento, ani ďalšie jeho listy Šípkovi) a 12. 1. 1870 už bola vytlačená báseň s tým istým názvom na samostatnom liste. Šípka ako vtedajší úradník martinskej sporiteľne sa už rok predtým obrátil na Bottu vo veci pripravovanej tlačiarne (Šípka bol zapisovateľom prípravného výboru tlačiarne) a cez Ferdinanda Thomku, ktorý vtedy žil v Štiavnici, píše list 13. 12. 1868 o akcii upisovania účastín pre pripravovanú tlačiareň (list je v Bottovom fonde, 23 A 73, teda Botto ho skutočne dostal od Thomku do ruky): „Mám teda Janka Bottu poprosiť, tak ako som už hore spomenul, keď ale nie som istý, či ešte v B. Štiavnici bydlí, alebo sa už do B. Bystrice preniesol — ako mi to v čas valného matičného shromaždenia bol naštrknul — teda obraciam sa na Teba, Ferdinandko môj! A prosím Ťa buď tak dobrý, prezveď sa, či je ten náš chýrečný Jánošík ešte vždy na tom starom hniezde, a keď áno, daj mu tento lístok prečítať, a kebys ho čítal, Janíčko môj drahý, teda ťa menom dočasného povereníctva prosiť budem, abys, čo môžeš urobiť, urobil tam za zúčastnenia sa v tejto národnej záležitosti, lebo sa úfame, že výsledok tohto nášho podujatia bude pre národ náš výborný, iste oveľa požehnanejší ako sama sporitelňa — nuž len ta schuti doň!“

— Z roku 1868 sa v Bottovom fonde zachoval zaujímavý list od pražského vydavateľa I. L. Kobera (dátum 14. 4. 1868). List je ponukou na vydanie Bottových prác v edícii Národní biblioteka — podľa Kobrovho listu zo slovenskej produkcie mal tam vyjsť ešte aj Sládkovič, Slotta a Pauliny-Tóth (list poslednému sa aj zachoval s tým istým dátumom: porovnaj Litteraria, 6, 1963, s. 183). Z akcie sa však pri Bottovi neuskutočnilo nič, hoci Kober mu v liste vyčísľuje aj honorárové podmienky. Zo slovenskej produkcie vtedy vyšiel len výber zo Sládkovičovej poézie v dvoch zošitoch s vročením 1868 — 1869. 144 s. Ale tieto zošity sa nikde nezachovali, známe je len vydanie Sládkoviča z roku 1877 — 1878 (porovnaj našu materiálovú štúdiu Rukopisy Andreja Sládkoviča, Litteraria, 6 1963, s. 135 — 136).

— Približne z rokov 1868 — 1869 sa zachovalo nedatované vyzvanie Bottu od Viliama Paulinyho-Tótha: „Ej, zamĺkli ste vcele! Vari tá vena poetica už definitívne vyschla? Neverím! No dajteže raz už voľačo o sebe počuť!“ (23 A 39).

— Z tohto obdobia je aj prekvapujúce konštatovanie mladého Pavla Országha v liste Adolfovi Medzihradskému 15. 6. 1871: „Originálnych duchov nám treba! Uveríte mi, že mňa z našich poetov teraz iba jediný Botto zaujíma“ (citované podľa štúdie Stanislava Šmatláka, Litteraria, 2, 1959, s. 46).

— Andrej Trúchly píše 16. 8. 1871 Dobšinskému: „P. Janko Botto sa mýlil, keď Vám hovoril, že som ho žiadal, aby sa pokúsil o dokončenie tohto dramatu. Traja sokoli sú u mňa celkom tak, jako mi ich p. Hostinský odoslal, a to dokončení. Vydať som ich posiaľ nesmel, bo čakať nádobno, kým bude p. Marko Daxner na svojej sľúbenej stanici. Sú tam veci, ktoré by mu škodili. Žiadal to odo mňa p. Francisci, abych počkal s nimi. Ja som p. Bottu prosil, aby keď dostanem nedohotovenú Ľudovítovu (Kubániho) báseň Slovenské tábory, túto dokončil“ (Fond J. Čajaka ml., LAMS, akvizícia roku 1974). O tomto píše Dobšinský Bottovi 6. 9. 1871 — (porovnaj ďalej); zrejme Botto sa na toto podujatie nedal — veď aj Trúchleho úmysel vydať druhý ročník almanachu Tábor v roku 1872 sa už potom neuskutočnil.

— V Bottovom fonde sa zachovalo z tohto obdobia päť Dobšinského listov. Dňa 26. 2. 1869 mu Dobšinský vyčíta, že nedostáva odpoveď na svoje listy; píše mu o volebných bojoch v Gemeri a o svojich prácach — „pres zimu som tých prostonárodných obyčajov a hier dosiaľ 5 zväzkov 5-hárkových napísať mohol. Keď už tú biedu mám v mojom živote, že akonáhle sa ponamáham, hneď mi to zaškodí citlivo; tak už len pri týchto prostonárodných umkách ostávam. A keby som len aspoň to všetko do poriadku doniesť mohol a že by to svetlo videlo, aby ten pekný prostonárodný človek slovenský ukázal sa svetu v svojom hodnom rúchu. Lajo Kubáni, chudák, dal sa na to vydávať drama na predplatky, trebárs odrádzal som ho. Chcel z toho ešte aj zvýšiť pre domácnosť, obkľúčenú nedostatkom. A ono len by tlač vyplatiť mohol. No ale Traja sokoli v máji len vyletia spod tisku r-sobotského; a bude to dielo pekné a sláva na Doline, že tu prvá slovenská kniha vyšla. Okolo nás dosť aj z ľudu popredplácali sa na ňu“ (treba poznamenať, že Kubániho dráma vtedy nakoniec nevyšla). Dňa 29. 12. 1869 mu obšírne píše o tragickej smrti Ľudovíta Kubániho (list už bol uverejnený v Slovenských pohľadoch, 1898, s. 309 a v zborníku Literárny archív 1965 s. 164). Dňa 24. 3. 1870 ho invituje na krstenie druhého syna Ľudovíta. Dňa 9. 8. 1871 mu posiela fotografie detí. „Akože je ale s našimi sliačskymi fotografiami? Veď už len čakám, aby som si ženu prekvapil dačím z celej cesty, ktorá o tom ešte ani nič nevie, a tu ničoho dočakať sa nemôžem. Ak teda nestretnú sa nám listy, nuž Ťa prosím, pošli mi tie dve naše tváre čím skôr. Veď hádam len budú dosť podarené. Ja by som mienil jednu z týchto fotografií poslať Štefanovi Daxnerovi do Debrecína; ten, viem, že by tomu rád bol, keby sme sa mu nimi zavďačili. Preto by som Ťa prosil, keby si mi najmenej 2 exempláre poslal. Tretí by si tam dal v mene mojom Sládkovičovi; ako vieš, že aj on mne dal svoju fotografiu na Sliači.“ Botto mu spoločnú fotografiu potom poslal, ale jeho list sa nezachoval. Dobšinský mu však 6. 9. 1871 už ďakuje za zásielku: „Všetci na Teba hľadíme, ako si tú cigarku pípkaš, i na Skálniku, i tu, i v Sirku — bo do Sirku dal som tretí obrázok — a aby si si prišiel naozaj sem zapípkať na tie posedky a večierky. A vieš ešte čo? Chcel si mi u Teba čítať voľač z Tvojich prác. To vidíš najlepšie nám bude, keď by sme si tak u mňa zasadli k mojím železným kachličkám.“ V liste kvituje aj to, že Botto ich fotografiu poslal Samovi Šípkovi do Martina — „aspoň Samo nepovie, že nás nevidel. Tam si nás teda má i na hospode. Ale veru, ak dožijem pri zdravých nohách a pľúcach, nuž na rok chcem ta dotiahnuť, trebars len cum palička. Bol som d. 28/8 v jarmošku v Sobote a tam som dal tie naše tône za sklo a do pozlátky zapraviť… Ozaj, písal som Trúchlemu o to Kubániho drama, čo si Ty hovoril, že Ťa prosil o jeho dokončenie. Trúchly má drama celé, ale báseň Tábory ostala nedokončená od Kubániho. Tú by on chcel mať dokončenú; lenže to veru nejde tak básne druhého dokončovať. Dráma Troch sokolov by bol Trúchly už aj vydal; ale Traja sokoli ešte živí a ich okolnosti nie natoľko sokolské, že by dakedajšie ich lety sokolov mohli na odiv vystavované byť. Trúchly ide dať tlačiť nový Tábor ako almanach na rok 1872. Pošli mu voľač preň. Prvý Tábor je dobrý — aby bolo dač aj z druhého“.