Listy Jána Bottu
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová
B. Bystrica 24/3 873[917]
Môj milý koma!
Či ste všetci doma hor mocne zdraví! — Už ako je, tak je — bársi aj neviem, či je na mne rad písať, ale keď je to od leta tak ďaleko, nuž Ti len napíšem tú epištolu.[918]
Prvá dennia otázka je tuná tak dobre ako aj u Vás: zdravia; a príma persona: ego[919] — teda Ti mám to štestia oznamovať, že som na tento čas zdravý, ale som bol pred desať dňami plano; bola ma asi zo dva týdne mordovala akási cholerína, a čiže haemoroidilína.[920] Medzitým nič nevykonala; mám síce, zdá sa mi, od tých čias o dakeľko menej vlasov, ale just len o teľko, o keľko mi viac (šedivých) pribudlo — teda „ + — = O“, q. e. d.[921]
Druhá dennia otázka je (vlastne poltýdnová) tá potvora, ktorá už pred vyliahnutím sa kole, — alebo, až by si to mal mať za dáky bačkorovismus, nuž sa Ti radšej prirodzenejšie vyondiem: t. j. rohami sa rodí.[922] Či ozaj práve preto dlhší život bude mať ako každá taká pliaga? To je už von z otázky.
Tretia otázka dennia je ešte nezakončená, ale končiarovitá, ktorá sa Tvojho švagra dotkla.[923] Je to ešte dačo potvornejšieho ako v predešlom punkte, ktorô po termíne, vulgo po smrti, kole. Lenže práve preto ja myslím s celým chórom realistov, že nič po smrti nemá života.
Štvrtá denia otázka by bola, že ideme Sládkovičovu mohylu zakrývať; keď sa nám to podarí tak ju zakryť, že by sa celky nevidela, že by sme, t. j. svet a my bezpečne tvrdiť o ňom mohli: niet ho medzi mŕtvymi, vtedy to bude stáť za to. Ináče jedna lipka telkú mohylu neukryje.[924]
Piata dennia otázka zase: divadlo. Hrať sa stroja u dolných susedov o Turícach; u horných už hrali, aj hrať budú — a centrum zostane ešte vše len publikumom.[925]
Šiesta dennia otázka je: že som dnes tu, zytrá v Lehote a z tej progresii ľahko vyrátaš, kde budem do jeseni. Teda ma budeš vedieť kde hľadať: na šírom božom svete. Chcel by som síce aj na tom byť, čo bude vo Viedni vystavený.[926]
Poznamenať mi prichodí, ak by Ti v hor udaných punktoch spomenuté príbehy už asnáď známe boli, aby si ich jednoducho nečítal, ale prešiel hneď
k siedmej. — Tu Ťa prof. Groszman[927] dá pýtať, že by si mu, ak máš ešte dakde na povale, IV. č. štiavnického Sokola poslal. Náš priemyselnícky spolok ale Ťa žiada o predania oboch ročníkov z toho Tvojho časopisu. To by si všetko mohol na hor spomenutého Gr. odoslať.
A tak teda prijmi odo mňa nateraz len týchto sedem chudých kráv — a pousiluj sa, aby si čím skôr aspoň telko, ale dobre tučných poslal naspäť. A ja dúfam (?) a hofnuju (?),[928] že keď toho roku zima všade tak levná a bezsnežná bola, že už aj Ty si tam v tej Chujave vykopnel. Teda: hor sa! —
Najsamprv pozdrav milosťpani kmotru a moje krsňatá, — a potom mi píš! či vieš?
S Bohom! a keď už jest riečica, ta cúď![929]
[917] — Dve strany, 4°, signatúra 36 E 48.
— Na konci listu nie je podpis ani šifra: práve preto sa v LAMS dosiaľ vedie ako list Andreja Krnu (druhého Dobšinského kmotra) a je uložený v súbore Krnových listov. Chybu spravil už Ján Čajak ml.; pri odovzdávaní Dobšinského fondu tento Bottov list (podľa písma i obsahu jasne!) popísal ako list Andreja Krnu Dobšinskému.
[918] V lete 1872 sa Dobšinský s Bottom stretol pri kúpeľnom pobyte v Železnom. Dobšinský sa sem chodil liečiť aj skôr — dokonca tieto „liptovské kúpele“ opísal v Pešťbudínskych vedomostiach, 1866, č. 63 — 64.
[919] prvá osoba: ja (lat.)
[920] T. j. zlatá žila.
[921] skratka latinského obratu quod est donum: čo je mi darované
[922] T. j. dobovo zúriaca cholera s kolikou.
[923] Dobšinského švagrom bol Pavol Hečko (jeho žena Mína bola sestrou prvej Dobšinského manželky). Pôvodne sme mysleli, že Bottove slová sa týkajú Hečka, ktorý v roku 1873 v Orle uverejňoval seriál Slovanskí básnici a v ňom aj stručný náčrt o pisateľovi listu: „Ján Botto nebásnil mnoho, ale je skvelý poetický talent, plný citu, pravdy, života a krásnych obrazov. Keby viac písal, dohonil by nezadlho prvého poetu Štúrovej školy. Jeho romance a balady sú po S. Chalupkovi najpodarenejšie a v ohľade tomto predčil i Sládkoviča. Z jeho výtvorov najlepšia je báseň Jánošík, Báj Maginhradu, báseň na slovenskú kníhtlačiareň a Piesne vojanské. Škoda, že nemal posiaľ dostatočného času venovať sa prácam poetickým“ (Orol, 4, č. 7, s. 159). Keď sme zistili, že tieto Hečkove výstižné slová vyšli až v čísle s dátumom 31. 7. 1873 (teda štyri mesiace po dátume Bottovho listu), je zrejmé, že táto časť listu sa týka Dobšinského švagra po jeho druhej žene Sama Medveckého (konečne o ňom a o jeho vtedajšom vojenčení píše aj Dobšinský Bottovi v odpovedi na tento list).
[924] Botto vtedy napísal a predniesol Dumku pri sadení lipy na hrobe Sládkovičovom 23. 4. 1873 — vyšla v Orle, 4, 1873, č. 3 a potom aj v Spevoch Jána Bottu.
[925] vždy len diváctvom (lat.) — t. j. v samotnej Bystrici sa vtedy na slovenské divadlo nezmohli
[926] narážka na viedenskú svetovú výstavu z roku 1873; Botto sa jej asi nezúčastnil
[927] Ľudovít Bohdan Grossmann (1818 — 1890) — profesor banskobystrického ev. gymnázia; v literatúre známy najmä ako prvý Sládkovičov životopisec (Orol, 1874, Spisy básnické 1878). Botto mu venoval báseň Na 60-ročné jubileum Ľ. G. — vyšla v Spevoch 1880.
[928] Ťažko čitateľné, prepisované slová; hofnujem — zrejme kalk z nem. hoffen — dúfať; teda — dúfam, mám nádej.
[929] T. j. Bottovo odporúčanie, aby sa Pavol Dobšinský venoval kritickej činnosti. — V Bottovom fonde sa zachovala Dobšinského odpoveď zo 4. 4. 1873. Píše mu o svojich drienčanských trampotách, ako bola aj smrť jeho tretieho, najmladšieho syna. „I my teda mohylu Brankovu zakrývame a ľutujeme, že nevzrástol z neho Sládkovič. Vzrastie druhý dakedy zas v druhom novom pokolení… I pozdravuje Ťa teda kmotra Tvoja takto: že si šelma, trebárs si aj statočný človek a pekne píšeš. A že či sa ozaj ešte neoženíš? — Merajže teda a nameraj! My tkáme a natkáme a utkáme i derieme — šaty a unúvame — chlieb. A keby sme mali, čo nemáme, bolo by inak.“
Obrázok
