Listy Jána Bottu

V Martine dňa 11-ho Novemb. 860^[490]

Pane mladoženíchu v nádeji!

S velikým pohnutím som Tvoje pozvania čítal — a po prečítaní ho, ešte vo vätšom zostal. A toto pohnutia Ti v nasledujúcich žalospevoch na javo dávam:

Jaj nešťastná hodina! švábka černieť začína — adieu!

Všetko je dym z komína, žito ide do mlyna — adieu!

Záporožská rodina, bohužiaľ sa už míňa — adieu!

Palo, Ty si mršina, — počkaj, pustíš do klína — adieu!

atd. atd. atd. atd.^[491]

Žiadaš, aby som Ti prišiel za družbu. Ach, nežiadaj si to — celá Štiavnica by sa len žalospevmi ozývala; — a to lúčenia sa Tvoje od krušpánovho venca by som zniesť nemohol. Ináče budem hľadieť si dať srdce okovať do tých čias, ak len bude možná vec. Do tej ale klzkej Štiavnice sa mi akosi nerado — a ani môj osud sám to nechce; ako sa to dolu nižej dozvieš. Ja som sa 25-ho minulého mesiaca začal z Turca odberať následkom nášho uzhovoru s p. Forstrathom^[492] dňa 18-ho tohože mesiaca v Štubni — a poberať sa do tej Štj.^[493] — Len veru Ti tu príde list s veľkou pečaťou od horespomenutého p. s nasledujúcou sadou: Vedľa nášho ushovoru v Štubni som mal od nich ústno alebo písomnô osvedčenia do 1-ho Oct. dostať straniva prijatia tých tam spomínaných 8 chotárov; poneváč som ale do tohože času ani ústno ani písomnô osvedčenia od nich nedostal, lebo jich písmo 26 Sept. písanô len 9-ho Oct. ko mne došlo — a vedľa urobenej úmluvy nehlásenia sa do tohože času za znak neprijatia týchže prác považovanô byť majúc — som dňa 1, 2 a 3-ho téže práce druhým rozdať prinútený bol. Takže jim teraz až do jari žiadnych prác dať nemôžem. Telko asi bolo všetkého — ale mi to dosť bolo. Viď teda a súď! a uvidíš v tom prst osudu mojho. — Teraz bez zvláštnejších prác zostanem nebodaj tuná až do jari, kde sa veľmi dobre cítim. Alebo — možná vec, že ma financiálne nehody prinúťa do Bystrice sa odstehovať k výhodnejším prácam. Tak kdzie znajdzies blędom końca!^[494] — Nuž vidíš a ja Ti na všetky nehody a príhody len poviem: To lubię,^[495] až kým raz tá mrtvica sa neobjaví. —

My sa Ti ešte raz aj so Samom^[496] poďakúvame za úctu a prajeme Ti, ak by sme t. j. dojsť nemohli, — mnoho, mnoho — všetkého dobrého, mnoho! v tom nádejnom novom stave. — Ale ozaj — ako Ty budeš teraz aj manželom, aj vydavateľom? dvom pánom sa slúžiť nedá. Vieš čo urobíš — vezmi si mňa za pomocníka, a síce ku prvšiemu fachu prácam, — lebo v tých druhých zase si Ty už zbehlejší. — Ja, ako si to z hora videl, mal by som času dosť. — Aj zodpovednosť by Ti už len prepustil. No kako se kaže?^[497] — Ozaj nečítaš „Pozor“.^[498] My čítame „Čas“ a „Humor. listy“ a ešte by sme si chceli aj „Pozor“ zvážiť, to má zvlášte pre naše postavenia interessantný časopis byť. — To si dobre urobil, že si v Sokole oznámil nahlas Tatrína^[499] meno — veď ak to nebude, tak sa odspieva i mladeži našej a vúbec národu. Veď nieto ešte formy, z ktorej by sa ozval hlas národa. Jeden-dva privátne hlasy po kútoch, alebo aj verejne uznané, budú len za privátnu mienku a pri všetkom ešte povedať môžu: národnosť Slovenská je len chimaera. A tým dvom abo trom povedia to, čo v processe Figarrovom^[500] úsudne povedali, vraj: len ako si to jeden intelligentný človek môže zťahovať na seba, keď sa tam len luza Slovenská rozumieť má. — Som zvedavý, ako tí páni farári sa v tom ohľade pochlapia, keď sa toľme za národovcov v cir. nov.(inách)^[501] nahlásali. Stanovisko je premenenô — kto zná, či oni tiež vezmú meč na dve strany ostrý.

S Bohom

J Botto

NB Na ten pád, že neprídem, sa len assecuruj,^[502] Bratre — vieš, že som ja človek, ktorý od okamženia závisí. Povedz pozdravenia všetkým známym i neznámej Tvojej holubici.^[503] S Bohom.