Ján Botto: Listy Jána Bottu (11. Pavlovi Dobšinskému (7. 10. a 16. II. 1854))

11. Pavlovi Dobšinskému (7. 10. a 16. II. 1854)

V Rakove dňa 7/2 854^[151]

Servus Palo! Čo že to, ako že to, že si mi tak ešte v tomto roku nepísal. Ej! ty si pes, teba iste fašiangy z pier vykaštrovali a atrament sa Ti iste na fúzoch presúša a la parížska pomáda; či si ozaj, — keď sa nám tak tie naše predešlie listy boli zišli ako dva vagóny — rozbitý odletel dade na bok; či že nevieš s kerou von! — No adut! tromf!^[152] — — Ja som Ti za to dosiaľ nepísal, že nestačím. Už od 4 týdnov si čižmy pucujem na tú velikú púť, ktorú o krátky čas mám nastúpiť. Naozaj už mám jednu nohu na krok zodvihnutú, len mi odpíš, kedy sa tam kdesi okolo nás dáka zábavka strojí — a uvidíš moje čižmy. Ešte hádam aj zamrzne čez tento týden a zmrzlina spadne tiež z ceny. Po čom že je ozaj v Kocúrkove?^[153] Apropos zmrzlina — bol Ti bál tuná vo Valči na actie pod rediteľstvom mojho principála,^[154] neznám Ti ale povedať kedy to bolo, lebo som včera po ňom celý deň prespal — teda by mohol byť omyl tisku, ale si vyrátaj z kalendára, keď si Ty nespal. Obecenstvo, čoho sa nad čakania zišlo až do bieleho dňa dobre (sa) zabavilo, len už na svitaní Ti začalo von dvermi kolesá lámať. Najviac a najskorej sa vyhrnuli tí, čo zriedka svitania vídajú, aby aspoň raz do roka videli čo je to, ako je to. — Okrášlenia sály prevyšovali krásky turčianske svojou bájnou podobou a blesk stearínok^[155] urobil tieňom jejich očí kristálny blisk.

Takýmto tonom som sa Ti 7-ho ohlasuval a 10-ho Ti hovorím o mojej ceste ako o ceste do Jeruzalema, na ktorú chce len človek prísť, ale nemôže. Už je všetko fuč, aj čižiem pucovania daromnô. No ale nič to, príde leto, vyschne blato — okolo Veľkej noci vtedy už na každý pád, a to iste sack ů pack.^[156] lebo aspoň dosiaľ ešte žiadnej práce nemá

d. 16/2

môj principál na budúcu jar. Dobre by bolo, keby si mi toho pána Benkárovu^[157] adressu dáko prezvedel, kde a či má merať ešte dakde, ak nie inde, teda by som sa až ta hodil ostatnej úfnosti do náručia. Medzitým S. Šípkova nôta takto zneje: Všetko sa mi, všetko zdá, Že nás pán boh požehná atd. Ale by som predca ľutoval z tohto Turca odísť, dobrí sa ti to tu podajedni ľudia. Škoda ešte, škoda cesty a fašianok — tuná už neznám, ako ich strávim, ale ešte má byť pohreb basy, na tom si ešte trocha poplačeme na krivú stredu. — A potom pôst, dlhý, tmavý, a potom zelená Veľká noc, hurrá! a vtedy Ťa cíckami^[158] tak vyobšívam, že Ti dosť bude. Ale sa Ti aj zíde, že by si bol trocha friškejší na písanie. —

Pozdrav koho môžeš a — p. Boh Nás požehnaj! —

Tvoj J B, Ingenieur

^[151]— Dve strany, 8°.

— Botto tento list dopisoval postupne v troch februárových dňoch 7, 10 a 16. 2. 1854.

^[152]kartárske výrazy (staršie i súčasné)

^[153]Dvojzmysel — Dobšinský bol kaplánom v Brezne a Ján Chalupka, jeho principál, bol autorom známej hry Kocúrkovo. Botto dal znak rovnosti medzi tieto dva miestne názvy!

^[154]František Filo

^[155]Sviečky; pôv. tuhý zvyšok pri lisovaní loja (gréc.).

^[156]Vrece a balík (nem.); t. j. s celým majetkom.

^[157]Inžinier Benkár — zememerač z Vacova

^[158]Botto ešte v Levoči zapísal do Dobšinského Holubice ľudovú obyčaj z Rimavskej doliny „Chodenie s cíckami“ — sám to vysvetľuje ako „prinesenie prvších jarných púčkov a ohlásenie tej bohyne krásy a mladosti“ (Holubica, 1, 1846. s. 254).

ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Botto: Listy Jána Bottu

11. Pavlovi Dobšinskému (7. 10. a 16. II. 1854)

Ján Botto

Ján Botto:
Listy Jána Bottu