Zlatý fond > Diela > Listy Jána Bottu


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Listy Jána Bottu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

60. Pavlovi Dobšinskému (2. IV. 1865)

v Štiavnici 2 Apr. 865[766]

Palo!

Tuž veď si Ty mne aždaj ešte toho roku nepísal? Sto jarabých bohov! čože je to? Či Ťa vari tam v tej chujave dakde zavialo? či čo? Ja čakám, čakám od Novembra ako blázon a kde nič tu nič. Nebodaj Teba tam v tej Rimave, keď si ten lístok na poštu nosil, dakde zaragadovali.[767] Ale už ako je tak je, už Ti ja len píšem, čo si hneď v Trantárii. Nuž tak čítaj!

Ja som Ti, ako vieš z predošlého listu, svoj stav bol premenil a síce z trinástky až hen do vysokého domu som sa Ti bol prestehoval. Tam som sa až do konca tamtoho mesiaca verne a statočne spravoval; ale poneváč tam vymrel celý dom (vlastne len apatekár, ktorý ho samotný v arende držal), tak som sa Ti zase hore vyššie s 1-vým Aprilom preredikal, až ta do toho domu, ak vieš, kde bolo akademické kasíno. Nuž tak vedz z kade Ti píšem. Mám teraz tri chyže, az ebatta![768] keď prídeš, budem Ťa mať kde usalašiť. Kuchyňu, špais ani u pánov. Pravdaže by si tu ani v jednom, ani v druhom veľa nenašiel, ale predca by si za jedon čas len ta obžil, lebo v nich dosť — povetria. Tak hľa človek sa len trtúli na tom svete ako sa vie. Už či tu dlho budem, to neviem, lebo ten 1-vý Apríl je dač ominósneho.[769] Keby si nikomu nepovedal, pošopol by Ti dač. A síce nie to, čo si aždaj myslíš — ale to, čo tu dolu nižšie nasledovať má! Robím si cestu ku železnici s pomocou Kzm.;[770] ten ma tam odporúčal referentovi D-mu,[771] ktorý ho vraj uistil, že ta ľahko môžem prísť. Mám ísť toho alebo budúceho mesiaca do Viedne, keď t. j. tá vec ríšskej rade predložená byť má, sa predstaviť. Je to postavenia i výnosnejšie (stationálni[772] merači majú 1400 — 2000 zl. so slobodným bytom, centrálni ale do 4000 a na hospodu k tomu 1200, ale tí majú bývať vo Viedni), ako terajšie moje, a potom dač stáleho. Ačpráve práce moje ešte dva roky by trvať mohli, ale potom nemám tu viac žiadnej nádeje. Tak som si umienil hľa tohoto sa lapiť. Teraz studujem stavby ciest a železníc; mám času na to, lebo ma komora nedurí. A — moje durenie nemá veľkého prospechu. Už by som temer bol od hladu a dlhého času pošol, keby mi náhodou Samo z Turca[773] jednu hlavátku nebol poslal, ktorá potom slovo osožnô mala. Toto som všetko len pre Teba riekol.

Bolo by to lepšie, keby som sa tu dakde mohol preživiť; dakde ku stolici alebo do dákeho panstva sa dostať nebolo by mi nemilô — ale kde?

Čože Ti mám ešte? — F-ho[774] ťah triumfálny sa len od Kríža začal, čez naše mesto prešiel ani sa len neohlásil — čo mu veľmi za zle majú všetci. Na adresu nám tiež neodpovedal ani b ani c;[775] to je dehonestácia, za ktorú by sme ho mali vôľu na seniorát zadať.[776] — Ostatne nič to preto, šak sme za to svoji! a len si sme zdraví!

Či vy tam ozaj kortešujete? Turčania sa akosi lapili do toho a ja som jim aj pieseň poslal do toho remesla.[777] Tá narada vo Ved.,[778] aby národný výbor odporúčal mužov na snem, je veľmi praktická, ale ku prevedeniu jej sa potrebujú už isté sorganisované spolky ako v Čechách — tu je to ešte všetko len jednotlivosť. S našimi akože to pri úradoch vyzerá? nič neviem. Brat mi tiež nič nepíše, okrem v Januári ešte ma bol požiadal o pomoc a poradu, že mu vraj Miška[779] chcú za vojaka brať. Ja som mu bol písal, aby sa tam našich úradských poradil, ako by sa z toho vymôcť mohol. Teraz neviem, čo ako je s ním.

Pozdravenie Tvoje do Hodruši, ako si aj sám predtušil,[780] ešte dosiaľ som nezaniesol; ale sa len nenafúkaj, veď som ho H-ovi[781] tu u nás oddal, za čo Ti novô posiela. Chudák, len teraz začína badať rozkoše stavu manželského. Môže si zaspievať: „I przyjechać do niej nudno, i odjechać od niej trudno.“[782]

Žiarli s celým svetom — a zhrýza sa s každým, a menovite s Rupeldtom,[783] rechtorom svojím. Či to už stálo za prácu — ale mu to azdaj už bolo súdenô, pre príklad všetkým gazdom — aby sa učili z neho: aký je to kunšt dobrý záprah sohnať, — a všetkým záletníkom: aká je to potom galiba, keď si na vohľadiech súc na rozume sedávajú. Len ako to bude ešte ďalej. Dal by si dáku poradu. Najlepšie, keby si mu dáku faru tam dade našiel, že by tak aspoň mať sa do nich nestarela.

A čo že ty, človeče! ozaj tak porábaš? Čo že nepíšeš dačo do Zukunftu[784] a do Sokola?[785] povesti[786] čo že nevydávate ďalej? Treba dašua robić.[787] Ale u vás to tiež tak vyzerá ako v tomto našom rozmilom kraji: ani divadla, ani — nič, len takô hriebänie otupnô.

A amorthisacia? či tá reku už ta nezomrela? Vidíš, vidíš, aký si Ty pletník? Či Ti to bolo treba?[788]

A tak keď Ťa ešte raz vystobohujem za tú tvoju lenivosť — zostávam v nádeji, že Ťa aspoň už v Auguste budem môcť vykäčkovať.[789]

Dobre sa maj! a píš mi!

Tvoj J Botto



[766] — Štyri strany, 8°.

[767] Botto tak zapísal; má byť: zagarádovali, t. j. dali do priekopy.

[768] zahrešenie (maď.) — tu však vo forme vtipu

[769] Zlovestné, osudné (lat.); Botto tu však ostal bývať až do konca svojho štiavnického pobytu koncom roku 1870.

[770] Karol Ladislav Kuzmány, nar. 1833 — inžinier, námorný dôstojník, vtedy inšpektor vojenského loďstva vo Viedni

[771] Meno referenta železníc vo Viedni „D-m“ nevieme dešifrovať; Bottovo zamestnanie v rámci štátnej služby sa neuskutočnilo.

[772] štátni (lat.)

[773] Samo Šípka

[774] Ján Francisci pri ceste na županský prestol do Liptovského Mikuláša; od Kríža, od dnešného Žiaru nad Hronom.

[775] Porovnaj list 59; Botto bol naozaj naivný, keď čakal odpoveď na pozdravnú „adresu“ od vtedajšieho veľžupana Francisciho! To už predsa nebol ten o niečo starší ich konškolár, ktorý im v Levoči posudzoval verše; čujme dosť autentickú mienku o ňom z tohto času: „Znal som Francisciho už ako velebného reprezentatívneho starca s krížikom radu Františka Jozefa, ale už vtedy mi Jurko Janoška povedal, že za krátkej doby svojho županstva osvedčoval sa ako tvrdý Föišpán, ktorému ani dereš nebol neznámy ako úradná pomôcka“ (Jan Halla F. Votrubovi, 27. 6. 1953, uverejnené v zborníku Literárny archív 1966, s. 54).

[776] Vtipná Bottova štylizácia z cirkevného prostredia

[777] Išlo o volebnú pieseň, ktorú od Bottu chcel S. Šípka v liste 12. 2. 1865: „Pieseň by myslel takú, ktorá by na cit obecného ľudu v každom ohľade pôsobila.“ Bottu ju podľa tohto listu poslal Šípkovi, ale jej text nepoznáme. Prezreli sme datovanie Bottových básní v rukopisoch, no z roku 1865 je len báseň Škovránok: ideovo by síce vystihovala Bottovu náladu a vtedajšiu politickú situáciu, no predsa len to nie je text na volebnú pesničku.

[778] Pešťbudínske vedomosti

[779] Michal Botto — synovec básnika

[780] Pisateľovi aj tu celkom nenútene prešiel výraz do rýmu.

[781] Pavol Hečko — ev. farár v Hodruši

[782] aj prísť k nej je nudné, aj odísť od nej je ťažké (poľ.)

[783] Karol Ruppeldt — vtedy učiteľ v Hodruši

[784] Noviny Zukunft (nem. budúcnosť) ako slovanský orgán vychádzali vtedy vo Viedni.

[785] Sokol už vtedy vydával v Skalici Viliam Pauliny-Tóth.

[786] Porovnaj list 34, Dobšinský so Škultétym už vo vydaní povestí nepokračovali, ale Pavol Dobšinský iba neskôr, v rokoch 1880 — 1883 samostatne vydal osem zošitov už nesmrteľných Prostonárodných slovenských povestí.

[787] treba dačo robiť (gemerský dialekt)

[788] Ešte stále nebola zodpovedaná otázka amortizácie Dobšinským stratených dokladov z Bottovho dlhu.

[789] Botto myslí na stretnutie na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine v auguste. — V Bottovom fonde sa zachovala Dobšinského odpoveď z 27. 4: „Čo to griabeš, že prečo do Zukunftu a Sokola nepíšem a Povesti nevydávam? O Zukunfte nič neviem, len čo o ňom Fero píše: budúcnosť by mi bola milšia. Do Sokola písať? To nemôžem. Ja by som Sokola len redigovať mohol. Ináč už ani sokolích pier nemám. Povestí — tých sa nepúšťam. V zime som poslal redaktorovi Freimunda do Bavor pojednanie o povestiach a piesňach našich spolu i s prekladom daktorých povestí a piesní na ukážku a vzor. Aby i Nemci videli aké povesti a piesne prostonárodné máme (aj porekadlá); najmä keď si to vedieť aj žiadali a na to ma vyzvali. Od tých čias prečítal som poznovu celé naše zbierky a všetky rukopisy a zábavníky od ? až po ? a vybral som z nich zvláštnejšie slová, výrazy a výpovede, ktoré sa mi ako pravonárodné videli. Prácu túto chcem do budúceho matičného zasadnutia úplne vyhotoviť a ta oddať. Ale vraj, nedávno si písal, že si aj Ty značíš dolinské slová, ktoré Ti na um zídu. Nože mi ich, no, pošli čím skorej; aby som ich ta dnu do mojej zbierky urädiť mohol, abyže tam, kde majú byť, nechýbali.“




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.