ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Listy Jána Bottu

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
Listy Jána Bottu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

143

čitateľov

32. Pavlovi Dobšinskému (16. VIII. 1857)

Tisovec 16/8 1857^[420]

Hej Palo, Palo! Z Teba už len nič nevychovám. Ty si lenoch! Čiarať si sa už len naučil — ale vôľa! tá dade pod farským prahom zakopaná; alebo keď dade ešte je pri svete, teda iste bude u dákej Markvanky^[421] zastavená. Či si ju dakedy vymeníš, to naskrze z Tvojho Levockieho života zaviazať nemôžem. Len Ti tú radu dávam — ak ešte nebola nastelko zodratá — vymeň — a aspoň raz ešte keď sa do nej obliecť budeš vstave, ta Ti je poctivosť na mieste. Ja ako človek plný dobrej vôle Ti teraz, la, čiaram — a vyvolávam Ťa na dobrú cestu — nie síce sa ženiť — ale sa po svete kus obozrieť. Bo sa, braček, nemáš nazdať, že Tvoja fara je už všetko. Zo Šmeksu^[422] ďalej vidíš a tak keď sa Ti páči aj s Krnom a Ormisom na posledný August sa ustanov v hore spomenutom mestečku a tu vás s kapsičkami budeme aj s Dianiškom^[423] a s druhými chlapmi čakať.

Ja som Ti dosiaľ len meral, meral, premeriaval po tých vrškoch a dolinkách vedľa obyčaje. Deň za dňom míňa a my s ním. Peknie výjavy, naozaj romantičnie, mi aspoň z toho zostanú pre budúci svet. — Celý týdeň za týdňom tak v horách prežiť, to je radosť, človek zdiveje, to je pravda, ale aj otužie. — Na Magniete^[424] raz meráme na konci Julia — deň bol sparný a vody nič — len pred večerom sa strhnú mrákavy — a hrom po hrome! Tak sme zreterirovali^[425] do jedného kaštieľa baníckeho, čo dakedy s Hradom Tisovským v jednom veku boli vystavali. Prijali nás tam vďačne, bo tam nebývali ľude. Dám ohňa naklásť a ľahnem si ako doma, prikryjem sa kepeňom a dymom. Len tu tamejší obyvatelia sa začnú hrnúť jeden za druhým na privítania. Mravce mi začali mesto vyčisťovať ako sluzi. Myšky mi hneď začali vrecká vystierovať, že čo som jim doniesol. Pavúk šibenec sa Ti spustí na tenkej pavučinke mi k ústam na pobozk. A žaby starie len tak spod kochu žmurkali očami na týchto všetečných priezočivcov, že čo to robia. Blchy, ploštice a vši boli dade u susedov, tie ma ani neprišli privítať. — Požehnania z neba pršalo dnu na nás dvermi či oblokom v takých kúskach ako opekance — len že som ja to nechcel prijať — len moji ľudia si z neho polievku a nápoj varili. V tak dobrom meste som potom aj dobre usnul a sníval som o štestí a spokojnosti človeka. Ráno mi príde ordonans,^[426] že by som domov mašíroval otcovi na pohreb — neborák sprostil sa biedneho života! — to bolo 28 Julia.^[427] Tam je to po pohrebe, a ja som tu zase a merám len, merám, premeriavam.

S Bohom

J. Botto

^[420]— Jedna strana, 4°, pečať Jána Bottu.

— Adresa ako na liste číslo 28.

^[421]Asi meno krčmárky v Levoči z čias ich spoločného štúdia v štyridsiatych rokoch 19. storočia.

^[422]Smokovec v Tatrách (poľ. i u nás dobovo)

^[423]Gašpar Dianiška (1820 — 1875) — tisovský rodák, ev. učiteľ v Tisovci, neskôr bol profesorom; účastník pražského Slovanského zjazdu v roku 1848

^[424]kopec nad Tisovcom

^[425]ušli (lat.)

^[426]služobník (lat.)

^[427]Bottov otec Juraj Botto umrel v Skálniku 28. 7. 1857.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »