Listy Jána Bottu
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová
V Štiavnici 15/5 862[602]
(Mnohovážny) Trojíctihodný pane Chmotre![603]
Ponáhľam sa hlásiť týmto novým titulom, lebo už čo je novô, to je milô — a potom ešte to meno![604] Bisťu na dvarazy! To by jedno teda bolo! — Nechže teda Hospodin nebeský vše dáva tak úrodnie roky a tak pekné máje a podobné Juniuse; máje pre dievčatá a Juniuse pre chlapov.[605] — Budeteže už mať zábavky! a Ty o jednu česť si už zase avandžíroval[606] (ako som to hneď z predku použiť mal), ale aj o jednu functiu. Ináče kolísať má byť dosť milá vec; lenže sa tu i tu aj sám človek ukolíše. A kod[607] mu budete aj s pani kmotrou duetto spievať: Haja že mi, haja! to bude radosti! — Ponáhľať sa budem na tú vašu radosť sa podívať čím skôr. Čo ale, ak do Jána krštnie koláče pojete? a skôr mi naskrze nemožno. Už sa začínajú moje lamentácie a tie sa len pri konci budúceho mesiaca skončiť majú! — Teda ad revidere![608]
Do tých čias ale za to duchovnô kmotrovstvo sa Vám aspoň tu na krátko a predbežne — úprimne poďakúvam — majúc tú úplnú nádeju, že Vám s takouto poctou nezostanem dlžen ak — sa t. j. ožením a moja žienka — ne.[609]
Teda do videnia! moji milí páni kmotrovci!
S Bohom
J Botto[610]
[602] — Dve strany, 8°.
[603] zámerne nárečovo; keďže Dobšinský ako farár mal dobový titul „dvojctihodný“, teraz, po narodení dcéry, Botto mu vtipne pridáva ďalšiu „ctihodnosť“
[604] Dobšinského dcéra dostala staré ruské meno Oľga (umrela jednoročná 5. mája 1863 na tbc, ako aj jej matka — prvá žena Pavla Dobšinského).
[605] Bottova výstižná narážka na minuloročný martinský jún — memorandovské národné zhromaždenie 1861.
[606] postúpil (z lat., hovorovo)
[607] keď (zámerný Bottov nárečový gemerský tvar)
[608] Do videnia (lat.)
[609] Botto sa však nikdy neoženil — zostal mu teda „s takouto poctou — dlžen“.
[610] Približne v tom čase vyšiel druhý ročník Viktorinovho almanachu Lipa, 1862 a v ňom Bottove „romance“ Smrť Jánošíka a Báj Maginhradu. Nie prvou, ale práve druhou bol inšpirovaný A. Sládkovič k spontánnej obsiahlej úvahe, ktorú uverejnil v Pešťbudínskych vedomostiach, 1862, č. 37 s emfatickým: „Báseň túto nedosť čítať zakaždým znova… rodáci-bratia, pamätajte na bája magihradského veštenie: vy, sestry slovenské, zložteže na hlavu Bottovu veniec lipový za ratoliestku milú, ktorú položil on na Lipu našu!“ A práve — akoby počula túto Sládkovičovu výzvu dcéra M. M. Hodžu Marína píše o prvej „romanci“ Smrť Jánošíka: „je to opravdivá perla“ (24. 7. 1862); „priali by sme si srdečne — mládež mikulášska — Bottovi nejaký znak úcty našej doručiť“ (8. 9. 1862). Viliam Pauliny-Tóth na jej listy odpovedá: „Veru Botto by zaslúžil dajaké uznanie verejné utešených prác jeho. Či nie snáď strieborné pero? Myslím, že by to viac od 20 — 30 zlatých nestálo. A aj v Budíne by sa na to zobralo pár zlatých. Ostatne, myslím, že i jemu by milšia bola práca rúk našich spanilých, ľúbezných Sloveniek. Napr. vyšitý lipový veniec — a v ňom lutnu národnou stužkou ovinutú a na stužke nápis. A to do rámu zlatého za sklo dať a tak mu poslať“ (Vzájomné listy V. Paulínyho-Tótha a Maríny Hodžovej pripravil P. Liba, vydanie z roku 1961, s. 39; vydanie z roku 1965, s. 80, 101). Nepodarilo sa zistiť, či a čo Bottovi na znak úcty vtedy venovali.
Galéria obrázkov
Obrázok
