SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

5. Pavlovi Dobšinskému (4. I. 1852)

vo V. Skálniku dňa 4/1 852[76]

Palo môj, Palo! Kdeže si — ako sa máš? — už som Ťa dávno nevidel. Ktozná kelko si už theatrov vyhral či prehral? Všetko sa mi tak vidí až ako hráš v tej Tvojej nemeckej uniforme dákeho zamilovanca. Ja Ťa len túžim a túžim skutočne vidieť na tom divadle, len zahvizdni, naraz tridcať potokov a sto vrchov premizne pod mojima nohami — a vtedy „sláva mu“ a tlapčikovaňú niet konca. Predešlieho roku som Ťa chcel navštíviť, že vedno pochováme starý rok a o novo narodzenom zasnívame; ale vôľa nedošla v skutok. Na Hrušove som Silvestrov večer preslávil, vlastne prespal — a sen mi otvoril bránu do novieho roku. Tak ti tu len chodím, pochádzam po horách po dolách. Sám neviem ako a kade, — naraz prídem do jednej chyži, kde veľa tvári aristokratických dumalo okolo jedneho — ako oltára — a na ňom sedel s húžvou poviazanými krídlami; jeden z tých pánov mu obzerá dlhie pazúre a krúti hlavou — iste pozerá do ktorieho rádca ptákov náleží a vtom, kým by bol svoje skúmania dokončil, — šiel som ďalej — až, až do samieho života, kde sa zvonilo na deň. A Tebe že sa čo snilo? či si mal bibliu pod hlavou? veď že mi už len rozprávaj dačo, Ty obšitoš. — Počkaj len či ešte aj ja tým nebudem, veď vraj už pani regrutacia[77] zvoláva chlapcov na krvavú kašu — ale na čo to, veď už bravy poklanie, či to len pre uctenia — no bozkávam ruku.

Ozaj, či sa Ti už vrátil ten kočiš a či nestratil poďakovanie? — Odpusť, že som len tak ušiel. Bo naozaj veľa trpelivosti bolo potrebnô v tom stisku a ani za mak som nemohol vedieť, či z toho dráma vykvitnúť, boli to zjavy ktorie celky na koniec smutnohry ukazovali a ja teraz smutnohry nebárs rád. — To je infamnosť.

Na Husinej som dopočul potom čo som tušil. Ach, tak sa mi zdá predca že tento convent k nemalým prevratom dopomôže, keď len z oboch strán nebude chybieť energie. Panstvo v týchto veciach náboženských má ciele národnie a vidí tiež naproti. Teraz sa mnozí vyslovujú prestáť na stránku Kalvinov račej, lež aby vraj panslávov proti sebe chovali.[78] To reku dobre. Kto zná čomu je to dobrô. — Z Husinej ma transportuvali na Šídske kopce, kde sme pres jäseň sensu stricto[79] ležali. Z tade potom nás čas do Oždian[80] zaniesol (ale že sme Ti leteli) a tu sa Ti maľúvajú svety a jedným pohnutím ruky sa oddelenie zeme od vôd a keď sa takto všetko stvorí v deň siedmy sa povie: i všetko je dobre! — Tak idú dni a tak idú týdne. Teraz som Ti na sviatkach doma a preto Ti zo Skálnika píšem, či vieš? Doma je aj Janko Straka z Viedni,[81] ktorý Vás pozdravuje všetkých (aspoň by Vás iste bol, keby vedel, že Ti píšem). A tak aj ja Ťa a Vás pozdravujúc zostávam tam, kde prvej

Tvoj J. Botto

Dlžobu Ti potom na jar pošlem. A Ty Nitru?![82]



[76] — Dve strany, 8°.

[77] Vojenské odvody: Botto vtipne naráža na porevolučnú situáciu cez obraz dedinských predvianočných „zakáľačiek“: „veď už bravy poklanie…“

[78] Dobová maďarónska tendencia vytvoriť v Uhorsku jednotnú protestantskú cirkev z evanjelikov augsburgského (— Slováci) a helvétskeho (— Maďari) vyznania, v ktorej by dominovali tí druhí. Proti tomu sa už pred revolúciou vehementne postavil J. M. Hurban v spise Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, Budín 1843, ako aj neskoršie v polemikách okolo tohto háklivého národného problému.

[79] v stiesnenom pocite (lat.)

[80] Ožďany, Husiná, Šíd — obec v Malohonte, v chotároch ktorých vtedy Botto vykonával zememeračskú prax

[81] Ján Straka bol vtedy — ako viedenský medik — na prázdninách v blízkom Hrachove.

[82] Dobšinský mal zrejme Bottovi poslať jeden zo štyroch starších ročníkov almanachu, lebo piaty ročník Nitry vyšiel až roku 1853.