Listy Jána Bottu
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová
vo V. Skálniku dňa 4/1 852[76]
Palo môj, Palo! Kdeže si — ako sa máš? — už som Ťa dávno nevidel. Ktozná kelko si už theatrov vyhral či prehral? Všetko sa mi tak vidí až ako hráš v tej Tvojej nemeckej uniforme dákeho zamilovanca. Ja Ťa len túžim a túžim skutočne vidieť na tom divadle, len zahvizdni, naraz tridcať potokov a sto vrchov premizne pod mojima nohami — a vtedy „sláva mu“ a tlapčikovaňú niet konca. Predešlieho roku som Ťa chcel navštíviť, že vedno pochováme starý rok a o novo narodzenom zasnívame; ale vôľa nedošla v skutok. Na Hrušove som Silvestrov večer preslávil, vlastne prespal — a sen mi otvoril bránu do novieho roku. Tak ti tu len chodím, pochádzam po horách po dolách. Sám neviem ako a kade, — naraz prídem do jednej chyži, kde veľa tvári aristokratických dumalo okolo jedneho — ako oltára — a na ňom sedel s húžvou poviazanými krídlami; jeden z tých pánov mu obzerá dlhie pazúre a krúti hlavou — iste pozerá do ktorieho rádca ptákov náleží a vtom, kým by bol svoje skúmania dokončil, — šiel som ďalej — až, až do samieho života, kde sa zvonilo na deň. A Tebe že sa čo snilo? či si mal bibliu pod hlavou? veď že mi už len rozprávaj dačo, Ty obšitoš. — Počkaj len či ešte aj ja tým nebudem, veď vraj už pani regrutacia[77] zvoláva chlapcov na krvavú kašu — ale na čo to, veď už bravy poklanie, či to len pre uctenia — no bozkávam ruku.
Ozaj, či sa Ti už vrátil ten kočiš a či nestratil poďakovanie? — Odpusť, že som len tak ušiel. Bo naozaj veľa trpelivosti bolo potrebnô v tom stisku a ani za mak som nemohol vedieť, či z toho dráma vykvitnúť, boli to zjavy ktorie celky na koniec smutnohry ukazovali a ja teraz smutnohry nebárs rád. — To je infamnosť.
Na Husinej som dopočul potom čo som tušil. Ach, tak sa mi zdá predca že tento convent k nemalým prevratom dopomôže, keď len z oboch strán nebude chybieť energie. Panstvo v týchto veciach náboženských má ciele národnie a vidí tiež naproti. Teraz sa mnozí vyslovujú prestáť na stránku Kalvinov račej, lež aby vraj panslávov proti sebe chovali.[78] To reku dobre. Kto zná čomu je to dobrô. — Z Husinej ma transportuvali na Šídske kopce, kde sme pres jäseň sensu stricto[79] ležali. Z tade potom nás čas do Oždian[80] zaniesol (ale že sme Ti leteli) a tu sa Ti maľúvajú svety a jedným pohnutím ruky sa oddelenie zeme od vôd a keď sa takto všetko stvorí v deň siedmy sa povie: i všetko je dobre! — Tak idú dni a tak idú týdne. Teraz som Ti na sviatkach doma a preto Ti zo Skálnika píšem, či vieš? Doma je aj Janko Straka z Viedni,[81] ktorý Vás pozdravuje všetkých (aspoň by Vás iste bol, keby vedel, že Ti píšem). A tak aj ja Ťa a Vás pozdravujúc zostávam tam, kde prvej
Tvoj J. Botto
Dlžobu Ti potom na jar pošlem. A Ty Nitru?![82]
[76] — Dve strany, 8°.
[77] Vojenské odvody: Botto vtipne naráža na porevolučnú situáciu cez obraz dedinských predvianočných „zakáľačiek“: „veď už bravy poklanie…“
[78] Dobová maďarónska tendencia vytvoriť v Uhorsku jednotnú protestantskú cirkev z evanjelikov augsburgského (— Slováci) a helvétskeho (— Maďari) vyznania, v ktorej by dominovali tí druhí. Proti tomu sa už pred revolúciou vehementne postavil J. M. Hurban v spise Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, Budín 1843, ako aj neskoršie v polemikách okolo tohto háklivého národného problému.
[79] v stiesnenom pocite (lat.)
[80] Ožďany, Husiná, Šíd — obec v Malohonte, v chotároch ktorých vtedy Botto vykonával zememeračskú prax
[81] Ján Straka bol vtedy — ako viedenský medik — na prázdninách v blízkom Hrachove.
[82] Dobšinský mal zrejme Bottovi poslať jeden zo štyroch starších ročníkov almanachu, lebo piaty ročník Nitry vyšiel až roku 1853.
