Zlatý fond > Diela > Listy Jána Bottu


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Listy Jána Bottu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

42. Pavlovi Dobšinskému (20. IV. 1861)

v B. Bystrici 20/4 861[533]

Brat Pavle!

Už síce od sviatkov, ako si ma bol citoval, mnoho vody ušlo Hronom, ktorá by bola dostatočná celô peknô pokolenia od Evy až po X.[534] (ktorá) (t. j. ostatnú budúcu ženskú v tomto plačlivom údolí) — úplne obliať: a ja sa Ti neohlasujem — nechodím. Ty si si mohol všeličo myslieť o mne, čo možno všetko bolo pravda: K pr.[535] že som zavodič, že som lenoch, že som sa dal nebodaj nejakým magnétom tu upútať atd. A to všetko, brat môj, je pravda. Ale zato ma ešte neodsudzuj, bo na konci inquisitie[536] sa ešte má aj po príčine zločinu pátrať. Teda postoj málo — a potom súď.

Ja som Ti na sviatky úplne mal k vám maširovať; práce, a dobrá moja vôľa boli na tom, len ešte jeden factor čertovský, až do samieho V. N.[537] pondelku mi vše len v ceste stál a volal: počkaj ešte, počkaj ešte: a ja chtiac nechtiac, musel som. Chceš vedieť, čo to za ohydu bolo? — Áno, poviem Ti — lebo mi ináčej neuveríš. Ten zlý duch (zlý duch na konci XIX stoletia!) bol nič inšie, ako moja peňažitá záležitosť. Bratovi[538] som t. j. dal termín, aby mi do sviatkov bol istú sumu poslal, na ktorú som musel čakať — a tá mi len 8-ho došla, lebo vraj ma na sviatky domov čakali. Tak vidíš, čo si si o mne mohol myslieť, — všetko je pravda — ale príčina som ja nie. Teraz súď. E. q. f. d.[539]

Namesto toho ale, čo sme na sviatky zameškali, si vynahradíme teraz quantum satis,[540] lebo myslím, že sviatky ľudí nerobia, ale ľudia sviatky: ergo spravím si sviatky od 1-ho Mája až po — — — ?[541] (znáš aždaj čo to značí v Mathesi, aby si u čerta na zlé myšlienky neprišiel). Jedným seriosnym slovom t. j. chcem byť od 1-ho Mája burgerom.[542] Štiavnickým. a tu ťa len o to prosím — do tých čias mi obstar jednu hodnú, svetlú, tichú, suchú, dobre moeblirovanú[543] a samostatnú chyžu; aby som na ten čas hneď z voza s celou mojou famíliou do nej vtiahnuť mohol. Z prvu, propter certum quoniam,[544] chcem len mesiačne platiť, pozdejšie ale ak p. Boh bude chceť a budem zdravý si ročný byt objednať mienim.

Palo Markovič[545] Ťa in parenthesi[546] pozdravuje, tu bol ten kukuk a sotva by ma aj bol vyhľadal, keď by som ho nebol priklopal. Potom bez odobrania odišiel ako pes. Tak som sa bol resignoval[547] aj Malohont s ním navštíviť — a tu, át![548] zdúchol! a resignatia — tam!

Na ostatok odpuštenia! — a peknô pozdravenia peknej milosť panej!

Zdravstvuj!

B.

NB: Odpustenia za to, že tak na kraj píšem; ja som v tom nie na príčine, ale — papier. A pri tom zostávam v tej nádeji, že čo je na kraji sa skôr dostane kam patrí.[549]



[533] — Jedna strana, 4°.

— Adresa: Vysokoučenému p. Pavlovi Dobšinský, profesorovi na ev. Lyceum v Štiavnici (Schemnitz).

[534] Xantypu.

[535] k príkladu

[536] vyšetrovania (lat.)

[537] Veľkonočného

[538] Michal Botto — roľník vo Vyšnom Skálniku

[539] Vo význame — a tak ďalej (lat. skratka).

[540] dostatočne, nadostač (lat.)

[541] znak — pre pojem inekonečna (matemat.)

[542] obyvateľ (nem.); Botto sa skutočne 1. mája 1861 presťahoval do Štiavnice a býval u Jána Adamovského

[543] zariadenú nábytkom (lat.)

[544] pre spoľahlivé príčiny (lat.), t. j. pre finančné pomery

[545] ich spoločný priateľ, farár v Hrachove

[546] mimochodom (lat.)

[547] rozhodol, prisľúbil (lat.)

[548] teda, hľa (maď.)

[549] Na toto miesto zaraďujeme údaje z iných listov o pripravovanom memorandovom zhromaždení v Martine. S. Šípka píše Dobšinskému 26. 5. 1861: „Pozdrav môjho kmotra Bottu a príďte na ten 6. jún spolu, dám vám vďačne quartiel, izba je už ugrajbaná, dvor vymetený, a ja s mojou manželkou stojím na preddomí vás vyzerajúc. Len už bračekovci vysúkajte rukávy, lebo teraz, lebo nikdy.“ Dobšinský sa na zhromaždení nemohol zúčastniť, ale Botto na ňom bol spolu s Pavlom Hečkom, ev. farárom v Hodruši. Svedčí o tom nielen menoslov zhromaždenia, ale aj len teraz identifikovaný Bottov článok (rukopis, dve strany, sign. 23 B 5), ktorý v úprave P. Dobšinského a so šifrou „B.“ vyšiel v Sokole, 2, 15. 6. 1861, č. 17, s. 134 — 136 s názvom O schôdzke Sv. Martinskej. Keďže ide o zaujímavý a málo známy dokument, pretláčame Bottov text z rukopisu. „Deň 6-ho a 7-ho Júna 861 a mestečko Sv. Martin bude sa skvieť v histórii slovenského národa. Dňom týmto otvára sa nová epocha pre celô Uhorsko, a mestečko toto, ktorô život národný v ruch pohlo, zostrelivšie v sebä krú národa, stáva sa srdcom Slovenska. Chcel by opísať schôdzku národnú, držanú tuná v týchto dňach; ale kto by to bol v stave z jedného punctu a v tak malom priestore časopisu tohoto odkresliť toto velikô národnie zjavenie? — nemožno! a čo priam stá a stá opisovať budú, predsa: kto to nevidel, chápať nemôže; kto tam nebol, neuverí. Za mesiac sa budú časopisy veľkého Uhorska beletristické a zvlášť politické zabávať predmetom týmto. Preto len zo pár ťahov zo stanoviska národno-literárneho sa odvažujem nastíniť.

S veľkou nádejou sme sa dali, bársi len dvaja z tak veľkého okolia slovenského, na cestu do sv. Martina, která čím sme sa viac blížili k mestečku tomuto, to viac rástla. Už v Štubni sme našli početnú družinu gemerskú a zvolenskú — priateľov to dávno nevídaných — a srdce naše rozjarilo sa; a v Martine? keď sme vstúpili v kolo tak početnô, tak živô? kde sa všetkým hviezdam zapadlým i ligotajúcim sa na obzore národa nášho, všetkým národom spoločnej vlasti našej, nezabúdajúc i na susedov nám pokrevných — na slávu pripíjalo: tu duša naša stratila sa v jednom cite blaženosti.

Ráno 6-ho Júna začal sa ten veľký sviatok národa so službami božími. Zástup národovcov bez ohľadu náboženstva sa shromaždil v r. kat. kostole; vznešené cirkve obrady, dojímavé štverospevy chóra a reč p. arch. d. Závodníka povzniesli srdcia naše k bohu a tisíce úst ozvalo sa v modlitbe za národ svoj! — Potom sme išli — zástup nespočetný, do ev. chrámu, a keď zdejšej cirkve zaslúžilý kňaz p. H. vznešenô dal požehnania nám i počínaňú tomuto — vyšli sme pred kostol pod lipy, té svaté stromy národa nášho, a priestora medzi cirkevnými stavami, sborom na štyritisíc osôb sa rátať mohúcim, zaplnila sa. Prednosta dočasný, predstavený mestečka p. K. otvoril pri slávohlasoch obecenstva zasadnutia privítaním na pozvania, ktorô sa tu hneď verejne prečítalo, tak početne sa shromaždivšého sa národa — poďakúvajúc sa pritom za tento svoj úrad. Na to sa jednohlasne za skutočného predsedu národného sboru náš velectený p. J. Fr. vyvolil, který ihneď poďakovavši sa za túto dúveru národa — verejnú túto poradu pri prítomnosti, na čestnô povolanie mesta sv. Martina sa dostavivších velk. p. p. b. Revay Simúna a Márt. Szentiványho, veľkých županov sl. stolíc Turca a Liptova, oblíbeného vyslanca tejtože stolice velm. p. Justha Jozefa (ktorý i čestným predsedníctvom ponúknutý bol) a celého stoličného úradu — otvoril. A rokovania o žiadosťach slovenského národa sa začalo. Opisovať ho, opisovať té zápalu plné reči, té nárady našich ducha plných vodcov — neidem, to ctenô obecenstvo v pol. časopisoch a zvlášte v uverejniť sa majúcej zápisnici najde. Len ten cit mi nevysloviť nemožno, ktorý ma tam zaujal — vidiac národ náš od mnohých století sám na seba zabudnutý — teraz po prvý raz tak slávne, v tak duchaplnej podobe vystúpiť pred tvár verejnosti. Okolo piatej sa rokovania skončilo. — A tu sa potom ešte len rozvil život po jednotlivých hostincoch: zhovoru, spevu, muziky, hodovaní a pripíjaní nebolo konca kraja. Okolo desiatej večer vyniesli sa stoly z veľkej dvorany a krásky slovenské sa tiež zúčastnili v zábavách našich. Piťo zahral na nohu a pár za párom letelo do bystrého tanca — a tým tancom vlnila sa celá dvorana do bieleho rána.

Na druhý deň 7-ho Júna sa v rokovaniach ev. kostole pokračovalo, kde sa nárada p. Štef. Daxnera i čo do obsahu i čo do podoby — s malými pripomenkami prijala — vyslanstvo z dvanásť údov záležajúce s veľkým županom b. R. S. na čele memorandum toto snemu predložiť majúce sa vymenovalo, potom sa výbor permanentný z 22 údov záležajúci usporiadal, ktorého úkolom bude: založenia Matice, gazdovských a mravných spolkov, rozšírenia pol. orgánu a postavenia pomníka neb. Ľ. Štúra, a vôbec ktorý všestranné záležitosti národa nášho riadiť bude. A s tým sa rokovanie okolo 2. hodine ukončilo. Po obede sme sa zišli do priestrannej dvorany na veľkom hostinci pobesediť si. Spomenula sa raz záležitosť dňa tohoto, tu sa hneď radilo o jej osláveňú. Zápal bol veliký. Za 1/2 hodiny sa sozbieralo na vytlačenia zápisnice 250 zl. r. č. Bolo nadvrhnutô, že kto by na deň tento najlepšú báseň zložil, dostane 100 dukátov odmenu. Sládkovič vstal a povedal, že ak Boh dá jemu toho štestia tú odmenu dostať, že ju on usporiadať sa majúcej Matici daruje. Na to sa Čipka, náš horlivý národovec, ozval, že pictoribus atque poetis, sľuby sa len sľubujú atď., ale že on tu naraz na základinu Matice zapisuje 1000 zl. r. č. Zahrmelo sa mu na slávu! — Slzy zahrali nám v oku a za ním jeden za druhým sa dal do podpisovania po 100, po 50 zl., každý vedľa svojich okolností; bolo to nadchnutia obety svätej, tak že za 1/2 hodiny do 4 tisíc zl. r. č. podpísalo sa. Vyslanci jednotlivých obcí, zvlášte gemerskí, z Tisovca, Revúcej a Ratkovej zaviazali sa mestečká svoje k podobným obeťam nakloniť. Na čo sa im na slávu pripíjalo.

Zavznela pieseň od Piťu sprevádzaná: „Hoj Slováci“ a druhé národnie piesne a rečníci jeden za druhým pripíjali H-novi, Daxnr. Fr. — — a druhým za národ zaslúžilým osobnostiam. Hovorilo sa o národných barvách, za jaké červeno-bielo-modrá vyňatá bola, — o národných krojoch atď. Bola to zábava života plná, od ktorej sme sa sotva odlúčiť znali. —

Tak sa zakončil zdarile ten veliký národný sviatok, o ktorom tak zloveštili nepriatelia naši. — Ej, veru! každý z nás, ktorý tam bol, nikdy nezabudne na Sv. Martin a Sv. Martin na shromaždenia toto. Každý, čo tam nebol, viem, obanoval.“

— Tu ešte zaznamenávame dôkaz o Bottových maliarskych schopnostiach: S. Šípka píše 21. 7. 1861 Dobšinskému o príprave na uvedenie ešte nepublikovanej Palárikovej hry Zmierenie — Obžinky a že k tomu chcú urobiť novú oponu v lokále veľkého martinského hostinca. „Len Bottu by sme pri tom potrebovali, menovite aby nám bol spravil plán obrazu na prednú oponu prísť majúceho. Ale už sme sa museli len aj bez neho na voľačom ustáliť.“




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.