ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[533] — Jedna strana, 4°.

— Adresa: Vysokoučenému p. Pavlovi Dobšinský, profesorovi na ev. Lyceum v Štiavnici (Schemnitz).

^[534] Xantypu.

^[535] k príkladu

^[536] vyšetrovania (lat.)

^[537] Veľkonočného

^[538] Michal Botto — roľník vo Vyšnom Skálniku

^[539] Vo význame — a tak ďalej (lat. skratka).

^[540] dostatočne, nadostač (lat.)

^[541] znak — pre pojem inekonečna (matemat.)

^[542] obyvateľ (nem.); Botto sa skutočne 1. mája 1861 presťahoval do Štiavnice a býval u Jána Adamovského

^[543] zariadenú nábytkom (lat.)

^[544] pre spoľahlivé príčiny (lat.), t. j. pre finančné pomery

^[545] ich spoločný priateľ, farár v Hrachove

^[546] mimochodom (lat.)

^[547] rozhodol, prisľúbil (lat.)

^[548] teda, hľa (maď.)

^[549] Na toto miesto zaraďujeme údaje z iných listov o pripravovanom memorandovom zhromaždení v Martine. S. Šípka píše Dobšinskému 26. 5. 1861: „Pozdrav môjho kmotra Bottu a príďte na ten 6. jún spolu, dám vám vďačne quartiel, izba je už ugrajbaná, dvor vymetený, a ja s mojou manželkou stojím na preddomí vás vyzerajúc. Len už bračekovci vysúkajte rukávy, lebo teraz, lebo nikdy.“ Dobšinský sa na zhromaždení nemohol zúčastniť, ale Botto na ňom bol spolu s Pavlom Hečkom, ev. farárom v Hodruši. Svedčí o tom nielen menoslov zhromaždenia, ale aj len teraz identifikovaný Bottov článok (rukopis, dve strany, sign. 23 B 5), ktorý v úprave P. Dobšinského a so šifrou „B.“ vyšiel v Sokole, 2, 15. 6. 1861, č. 17, s. 134 — 136 s názvom O schôdzke Sv. Martinskej. Keďže ide o zaujímavý a málo známy dokument, pretláčame Bottov text z rukopisu. „Deň 6-ho a 7-ho Júna 861 a mestečko Sv. Martin bude sa skvieť v histórii slovenského národa. Dňom týmto otvára sa nová epocha pre celô Uhorsko, a mestečko toto, ktorô život národný v ruch pohlo, zostrelivšie v sebä krú národa, stáva sa srdcom Slovenska. Chcel by opísať schôdzku národnú, držanú tuná v týchto dňach; ale kto by to bol v stave z jedného punctu a v tak malom priestore časopisu tohoto odkresliť toto velikô národnie zjavenie? — nemožno! a čo priam stá a stá opisovať budú, predsa: kto to nevidel, chápať nemôže; kto tam nebol, neuverí. Za mesiac sa budú časopisy veľkého Uhorska beletristické a zvlášť politické zabávať predmetom týmto. Preto len zo pár ťahov zo stanoviska národno-literárneho sa odvažujem nastíniť.

S veľkou nádejou sme sa dali, bársi len dvaja z tak veľkého okolia slovenského, na cestu do sv. Martina, která čím sme sa viac blížili k mestečku tomuto, to viac rástla. Už v Štubni sme našli početnú družinu gemerskú a zvolenskú — priateľov to dávno nevídaných — a srdce naše rozjarilo sa; a v Martine? keď sme vstúpili v kolo tak početnô, tak živô? kde sa všetkým hviezdam zapadlým i ligotajúcim sa na obzore národa nášho, všetkým národom spoločnej vlasti našej, nezabúdajúc i na susedov nám pokrevných — na slávu pripíjalo: tu duša naša stratila sa v jednom cite blaženosti.

Ráno 6-ho Júna začal sa ten veľký sviatok národa so službami božími. Zástup národovcov bez ohľadu náboženstva sa shromaždil v r. kat. kostole; vznešené cirkve obrady, dojímavé štverospevy chóra a reč p. arch. d. Závodníka povzniesli srdcia naše k bohu a tisíce úst ozvalo sa v modlitbe za národ svoj! — Potom sme išli — zástup nespočetný, do ev. chrámu, a keď zdejšej cirkve zaslúžilý kňaz p. H. vznešenô dal požehnania nám i počínaňú tomuto — vyšli sme pred kostol pod lipy, té svaté stromy národa nášho, a priestora medzi cirkevnými stavami, sborom na štyritisíc osôb sa rátať mohúcim, zaplnila sa. Prednosta dočasný, predstavený mestečka p. K. otvoril pri slávohlasoch obecenstva zasadnutia privítaním na pozvania, ktorô sa tu hneď verejne prečítalo, tak početne sa shromaždivšého sa národa — poďakúvajúc sa pritom za tento svoj úrad. Na to sa jednohlasne za skutočného predsedu národného sboru náš velectený p. J. Fr. vyvolil, který ihneď poďakovavši sa za túto dúveru národa — verejnú túto poradu pri prítomnosti, na čestnô povolanie mesta sv. Martina sa dostavivších velk. p. p. b. Revay Simúna a Márt. Szentiványho, veľkých županov sl. stolíc Turca a Liptova, oblíbeného vyslanca tejtože stolice velm. p. Justha Jozefa (ktorý i čestným predsedníctvom ponúknutý bol) a celého stoličného úradu — otvoril. A rokovania o žiadosťach slovenského národa sa začalo. Opisovať ho, opisovať té zápalu plné reči, té nárady našich ducha plných vodcov — neidem, to ctenô obecenstvo v pol. časopisoch a zvlášte v uverejniť sa majúcej zápisnici najde. Len ten cit mi nevysloviť nemožno, ktorý ma tam zaujal — vidiac národ náš od mnohých století sám na seba zabudnutý — teraz po prvý raz tak slávne, v tak duchaplnej podobe vystúpiť pred tvár verejnosti. Okolo piatej sa rokovania skončilo. — A tu sa potom ešte len rozvil život po jednotlivých hostincoch: zhovoru, spevu, muziky, hodovaní a pripíjaní nebolo konca kraja. Okolo desiatej večer vyniesli sa stoly z veľkej dvorany a krásky slovenské sa tiež zúčastnili v zábavách našich. Piťo zahral na nohu a pár za párom letelo do bystrého tanca — a tým tancom vlnila sa celá dvorana do bieleho rána.

Na druhý deň 7-ho Júna sa v rokovaniach ev. kostole pokračovalo, kde sa nárada p. Štef. Daxnera i čo do obsahu i čo do podoby — s malými pripomenkami prijala — vyslanstvo z dvanásť údov záležajúce s veľkým županom b. R. S. na čele memorandum toto snemu predložiť majúce sa vymenovalo, potom sa výbor permanentný z 22 údov záležajúci usporiadal, ktorého úkolom bude: založenia Matice, gazdovských a mravných spolkov, rozšírenia pol. orgánu a postavenia pomníka neb. Ľ. Štúra, a vôbec ktorý všestranné záležitosti národa nášho riadiť bude. A s tým sa rokovanie okolo 2. hodine ukončilo. Po obede sme sa zišli do priestrannej dvorany na veľkom hostinci pobesediť si. Spomenula sa raz záležitosť dňa tohoto, tu sa hneď radilo o jej osláveňú. Zápal bol veliký. Za 1/2 hodiny sa sozbieralo na vytlačenia zápisnice 250 zl. r. č. Bolo nadvrhnutô, že kto by na deň tento najlepšú báseň zložil, dostane 100 dukátov odmenu. Sládkovič vstal a povedal, že ak Boh dá jemu toho štestia tú odmenu dostať, že ju on usporiadať sa majúcej Matici daruje. Na to sa Čipka, náš horlivý národovec, ozval, že pictoribus atque poetis, sľuby sa len sľubujú atď., ale že on tu naraz na základinu Matice zapisuje 1000 zl. r. č. Zahrmelo sa mu na slávu! — Slzy zahrali nám v oku a za ním jeden za druhým sa dal do podpisovania po 100, po 50 zl., každý vedľa svojich okolností; bolo to nadchnutia obety svätej, tak že za 1/2 hodiny do 4 tisíc zl. r. č. podpísalo sa. Vyslanci jednotlivých obcí, zvlášte gemerskí, z Tisovca, Revúcej a Ratkovej zaviazali sa mestečká svoje k podobným obeťam nakloniť. Na čo sa im na slávu pripíjalo.

Zavznela pieseň od Piťu sprevádzaná: „Hoj Slováci“ a druhé národnie piesne a rečníci jeden za druhým pripíjali H-novi, Daxnr. Fr. — — a druhým za národ zaslúžilým osobnostiam. Hovorilo sa o národných barvách, za jaké červeno-bielo-modrá vyňatá bola, — o národných krojoch atď. Bola to zábava života plná, od ktorej sme sa sotva odlúčiť znali. —

Tak sa zakončil zdarile ten veliký národný sviatok, o ktorom tak zloveštili nepriatelia naši. — Ej, veru! každý z nás, ktorý tam bol, nikdy nezabudne na Sv. Martin a Sv. Martin na shromaždenia toto. Každý, čo tam nebol, viem, obanoval.“

— Tu ešte zaznamenávame dôkaz o Bottových maliarskych schopnostiach: S. Šípka píše 21. 7. 1861 Dobšinskému o príprave na uvedenie ešte nepublikovanej Palárikovej hry Zmierenie — Obžinky a že k tomu chcú urobiť novú oponu v lokále veľkého martinského hostinca. „Len Bottu by sme pri tom potrebovali, menovite aby nám bol spravil plán obrazu na prednú oponu prísť majúceho. Ale už sme sa museli len aj bez neho na voľačom ustáliť.“