Listy Jána Bottu
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová
[550]
Velectený pane!
Osmeľujem sa Vám posielať tu pripojenú báseň do vynsť majúceho II-ho ročníka Lipy,[551] ak že ju budete len môcť upotrebiť. Druhé drobné piesne by som Vám též poslal, ale toho viem, že dosť máte. —
Poznamenanie k zlomkom tejto povesti pre Slovákov, obšírno, sa myslím nepotrebuje — ináče ak by ste niečo poznamenať k jednotlivým výrazom za potrebnô držali — to vašej dobrej vôle ponehávam. Ja aspoň toto poznamenávam:
Jánošík[552] je osoba historičná z počiatku predošlého stoletia, pred uvedením urbáru živšia — keď ešte osud ľudu cele od svevoli panskej závisel. Ako zbojníka ho história a zákon odsúdili; ale povesť ľudu, v ktorej až posiaľ žije, zmyla ho od vín. Ja v prítomnej práci vzal som si stanovisko toto poslednie a podľa rozprávok ľudu cele, pokúsil som sa této zlomky napísať, predstaviac ho v nich ako hrdinu národného. Porozumie im každý, ktorý očul povesti o Jánošíkovi — a ktorý poznal z historie minulosti ten nevoľný stav ľudu, zvlášte od roku 1514 až 1767, t. j. od pádu Dóžovho[553] až po uvedenia urbáru M. Theresiou.[554] — Ináče jeho hrdinské činy najdú ešte podistým spevca svojho, ktorý ich dôkladnejšie oslávi.
O rukopis Vás uctive prosím — ráčte mi ho i v páde upotrebenia hneď po odpisu, zvlášte ale v páde neupotrebenia istotne, naspäť poslať. Najpohodlnejšie Vám to bude príležitostne na redactiu „Sokola“ odoslať.[555]
S tým moju úctu Vám robiac — ostávam
Ján Botto
V Štiavnici 20 Jula 861
[550] — Dve strany, 8°, signatúra 25 B 13; fotokópia v ASSV Trnava, fasc. 142.
[551] J. K. Viktorin v druhom ročníku almanachu Lipa, 1862 na s. 251 — 278 uverejnil rukopis s názvom „Smrť Jánošíka. Romanca.“ V tej istej Lipe je uverejnená aj Bottova báseň Na dolinu Rimavskú a ďalšia „romanca“ Báj Maginhradu — práve o tejto napísal Andrej Sládkovič obsiahlu úvahu v Pešťbudínskych vedomostiach, 1862, č. 37.
[552] Celý tento tretí odsek listu uverejnil ako perex J. K. Viktorin v Lipe pri odtlačení Smrti Jánošíka s menšími opravami a úpravami, vyznačenými priamo v liste. Pri terajšom uverejnení textu listu rešpektujeme pôvodné Bottovo znenie.
[553] Juraj Dózsa (1475 — 1514) — vodca a ideológ neúspešného protifeudálneho povstania v Uhorsku roku 1514; bol popravený na horiacom kresle
[554] Mária Terézia — rakúska cisárovná, vyhlásila roku 1767 urbár, t. j. súpis dôchodkov vrchnosti
[555] Redaktorom Sokola bol Dobšinský, ktorý bol vlastne sprostredkovateľom Bottovej i Kubániho zásielky. Svedčí o tom jeho list Viktorinovi: „Robím zadosť žiadostiam mojich dobrých priateľov, keď Vám tu od jedného zapečateného Jánošíka, od druhého ale v balíku zaobaleného Valgathu posielam. Oba Vám posielajú práce svoje s tou prosbou, aby ste ich možno-li v Lipe uverejnil. A ja by som veru tak myslel, ak dačo ohľadom Vás myslieť smiem, že by lepšie bolo Jánošíka v Lipe podať, ako tú prózu Žellovu, a to ešte 6 hárkov vynášajúcu. Veď ty úryvky z toho Miliducha, čo ste to uverejnili, ani pred súdom gramatika neobstoja. No ale ja len ponížene moju mienku Vám vyjadrujem a len in parenthesi dokladám, že som sa už s niektorými vážnymi ináč kritikusmi o tom Miliduchovi zhováral a ešte sa prísnejšie vyslovili o ňom ako ja. Nemajte mi za zlé, že som bol úprimným.“ (9. 7. 1861, fotokópia ASSV Trnava, fasc. 142/146). Viktorin po prvom uverejnení Žellu už v ďalších ročníkoch Lipy od neho nič neuverejnil. Kubániho Valgatha vyšla až po autorovej smrti v Orle, 3, 1872, č. 1 — 11. — Bottov list publikoval Rudo Brtáň v štúdii Kedy bola hotová Smrť Jánošíkova, Literárnohistorický sborník II — III, s. 193 — 195 a Ján Marták v poznámkach k Súbornému dielu, s. 517.
Galéria obrázkov
Obrázok
