Listy Jána Bottu

v Štiavnici 18 Aug. 867^[841]

Pavle!

Bol by si veľkým diplomatom, keby si ním znal byť. Zakrývaš príčinu Tvojho dopisu to pojistením,^[842] to boh vie ešte akými fikovými listy, že to až hrúza; medzitým vieme čo je škrabania sa za uchom a čo je to „onô“. Vlastne som ešte len ten Tvoj súdok zbadal na liste už som zavoňal, čo je v ňom. Ale že by som i ja ten Tvoj „ordo naturalis“^[843] nasledoval, začnem coramizáciu^[844] s pojistením a žiadal by som si dokončiť s ujistením. Pojistenie revúcko, bárs na malej škaretky, predca na 50 f. znejúce, som v Tvojom liste prijal.^[845] A poneváč som sa nazdal, že Tvoj list je vlastne len kuverta^[846] toho, som si odpoveď až na teraz, po obdržaní tohto Tvojho druhýho,^[847] plnocennýho listu zanehal. Teda poslyš!

Ďalej čítam — ako mi to pred nosom ležiaci dopis ukazuje — čítam reku to, čo v iných authentičných písmach len na konci sa objaviť zvyklo: „tak sa stalo — 24 Sept v Slatine“^[848] — Hm! — to je prvô, čo som si na to pomyslel a čo Ti aj oznamujem. Tu máš, to ti za to! mystificatia za mystificatiu! Vysvetlenie alebo historiu tohto „hm!“ Ti potom poviem, keď ma na slávnosť druhýho stupňa budeš volať.^[849] — Ej, Palo, Palo, Ty si pes! To som vedel, že si kujon bol a budeš, ale že by si Tvojho bývalého Oresta^[850] takýmto tait acompli-on len tak mir niks, dir niks^[851] bol v stave ovaliť býval, to som si nemyslel. Domnieval som sa, že ako statočný človek sa mi zdúveríš: no čert si, diabel si, takto a takto — alebo aspoň ako to obyčaj sebou donáša: poneváč som si ja umínil do stavu manželského vstúpiti atd.; ale Ty! — dáš mi spustiť plnô pokrývadlo, vraj: pi a jedz! No pekne, pekne! Šak Ti to ešte i ja tak môžem odplatiť. — Naozaj, celý Tvoj skutok má za motto toto: — Oženil sa náš Palo — Halló! Jak by delo zdunčalo — Halló!^[852] —

Ale čože? darme moja zlosť, závisť atd. bude za Tebou už epigramami hádzať — a čo by som sa priam sťa Dido^[853] nebohý na hranici mojich rozhorčeností spálil, čo platnô? — Sadnem si teda radšej na to tvrdô, no v rozhorčenosti chladiace, flegmatično: čo sa stalo, stalo sa! Z tohoto stanoviska zase nemôžem Ti inšô ako gratulovať. Vivat!

Len jedno na tomto pevnom sedisku ma ešte znepokojuje, a síce troška vätšie od blchy — t. j. to: že si Ty už termín urobil na 24 Sept., na ktorý čas by som sa ja chcel na určenom mieste objaviť, keď naozaj s pozvaním nežartuješ — ale či budem môcť? To je už otázka, na tú už len pozdejšie, lebo písomne, lebo ústne, odpovedať nezameškám. Práci mám teraz veľa na grgu a groší málo v kapse. A toho si zase Ty najviac príčina. Prišli ste vtedy,^[854] keď som sa v authenticatii práve purificoval^[855] ako to viete — ten deň, čo som sa s Vami chcel zabaviť, mi chyboval ku tej purificácii. Lebo deti moje^[856] som samie oddal do rúk či pazúrov slavožrútskych, kde té pri všetkej nevinnosti za neriadne vyhlásené boli — a ja ako otec som mal tú radosť jich musieť verificovať.^[857] čo aj zaslepenému súdu iste veľmi nelahodilo. A facit^[858] všetkého je to, že na podpis hore poslané práce až dosiaľ nechodia — a kto vie dokiaľ tam budú a censequentne assignácia do cassy^[859] zatiaľ nemožná. Tak teda buď presvedčený, že ak by som Tvojmu očakávaniu za dosť neurobil, že to nie z nedostatku dobrej vôle, ale z fyzičnej nemožnosti stalo sa. Ostatne vederemo!^[860] — O Martine Ti nič neviem písať, lebo som ta tiež nemohol ísť. — Do Gemera budem môcť len dakedy v Novembri abo okolo Vianoc výlet urobiť. Škoda, že ste tú svadbu až do Ondreja^[861] neodtiahli.

Tak s Bohom!

Tvoj J Botto

NB Vlastne že ako som sa z hodnoverného prameňa dozvedel, prsteň z Memorandum bol všetkého príčina!^[862]