ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[992] — Jedna strana, 8°, originál listu v LAMS, prír. číslo 908/62, evid. číslo 1780; list bol akvirovaný z pražského antikvariátu; dolu na ňom je zápis cudzou rukou pri predaji: „Jan Botto, slavný spis, slovenský.“

^[993] Botto reaguje na poslané prvé dva hárky Spevov — tento lístok je vlastne sprievodný pri návrate skorigovaných hárkov.

^[994] Pozri list Pokorného z 29. 3. 1880 — išlo vlastne len o neorezaný papier na prvú sadzbu.

^[995] Spevy Sama Chalúpku vyšli v roka 1868; ale aj z Bottových Spevov vyšlo viacej exemplárov vo vkusnej väzbe až z Lipska (porovnaj Pokorného list z 29. 3. 1880).

^[996] Korektorom Spevov bol Jaroslav Vlček.

— Najbližší Bottov list Pokornému je až z konca roku 1880 — medzitým však vyšla tlačou jeho jediná kniha. Autentické Bottove názory o tom sa nezachovali — v jeho fonde sú z toho času len štyri listy od Pokorného. Na tomto mieste sa však žiada uviesť aspoň pár slov o ohlase vydania Spevov. Vajánskeho obšírna kritika vydania Spevov vyšla v Národných novinách v piatich pokračovaniach v číslach 59 — 63 v dňoch 22. 5. — 1. 6. 1880. Vajanský zo Spevov vyzdvihol najmä básne s alegorickým podtextom „slovenského národného vzkriesenia“ a básne národnobuditeľské (Znamä v pozitívnom zmysle porovnáva s Chomjakovom, báseň Vrahom považuje za „najdokonalejší slovenský plod eticko-národnej poézie“). O Smrti Jánošíkovej píše len v poslednom pokračovaní článku s miernou výčitkou „ovanutia smrti hneď na začiatku poémy“ a s výstižným konštatovaním, že „bottovský Jánošík zablúdil na pole lyriky a miesto činov vidíme monológy, výlevy a reflexie, ktoré pristanú skôr ústam neskoršieho povedomého milovníka svojho ľudu“. Ale celkové Vajanského posúdenie Bottovej knihy je veľmi kladné — „ako mohli byť Slováci dosiaľ bez nej?“.

Bottove Spevy boli prijaté v slovenskej i českej tlači žičlivo, okrem niektorých výnimiek (v moravskom časopise Pozor z Olomouca a vo Včele české). Na obe tieto recenzie veľmi ostro reagoval v článku Kritické listy Miloslav (pseudonym Svetozára Hurbana): „Ja by som prial Čechom tucet takých poetov jako je Botto, a jestli nás títo moderní titani dráždiť budú, vyjdeme si raz na niektoré veličiny českého Parnasu, že v nich hegne jako v starých hodinách“ (Orol, 1880, č. 6, s. 185).

Pokorný píše v listoch Bottovi aj o tom, že v Martine k celému podujatiu s vydaním Spevov v rámci edície Knihovňa československá sa správajú dosť chladne, najmä Francisci (vtedy šéf Kníhtlačiarskeho úč. spolku). Francisci síce na korešpondenčnej karte z 31. 5. 1880 Bottovi napísal: „Gratulujem srdečne k vydaniu Vašich Spevov“, ale na celý Pokorného podnik reagoval odmietavo — v LA PNP v Prahe sa zachovali Francisciho listy Pokornému z 29. 2. a 3. 3. 1880 ako aj v Pokorného odpise Francisciho list J. M. Hurbanovi zo 6. 9. 1880. Neinformovaný Hviezdoslav preto píše Jozefovi Škultétymu 12. 5. 1880: „Pokorný sa sťažoval, že Martinci jeho podnik neveľmi hodlajú podporovať. Jak to? Teda bez zbierky napr. Bottových básní by sme mali ešte jednu večnosť živoriť?“

Ján Marták v poznámkach k Súbornému dielu Jána Bottu 1955, s. 508 — 509 zhŕňa problematiku tohto napätia do slov: „Knihovňa československá mala mať dvojaký cieľ: pri obmedzených možnostiach vydavateľskej činnosti na Slovensku pomôcť slovenskej literatúre a súčasne zblížiť Čechov a Slovákov. Beletria mala v tejto edícii vychodiť po slovensky, vedecká a náučná literatúra po česky. Bola to stredná cesta na vzájomné dorozumenie a poznávanie, ale súčasne predpokladala aj jednotný národ československý, čím najmä po účinkovaní Matice slovenskej bol podnik vopred odsúdený na neúspech.“

O programe podujatia sa zmieňuje R. Pokorný v liste Bottovi 6. 4. 1880 slovami: „Dokončil jsem úvahu o literární jednotě československé ve smyslu naší bibliotéky československé i odtisknu ji nejspíše v Květech aněbo osobě!“ Pokorného práca vyšla samostatne s názvom Literární shoda československá v Prahe 1880. Podobne sa o tom zmieňuje aj Jaroslav Vlček v závere listu Bottovi 1. 6. 1880 — „zblíženie trvalé, skutočné zblíženie sa dvoch rodných bratov k jedinému šíku, v jeden mocný národ československý“.

V týchto intenciách vyšli Bottove Spevy, Praha 1880. 235 s. ako I. zväzok Knihovny československé so slovenským textom veršov, ale s českým komentárom. Druhým zväzkom edície bol spis Jaroslava Vlčka Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy, Praha 1881. 252 s.; text bol v češtine a aj názov bol národne indiferentný (neuvedený atribút — aká literatúra na Slovensku) oproti neskoršiemu klasickému Vlčkovmu dielu Dejiny literatúry slovenskej z roku 1890. Tretím zväzkom edície mala byť Hviezdoslavova zbierka básní Krb a vatra (Spod Choča); ale vydanie sa už neuskutočnilo. Pokorného projekt pre malý záujem verejnosti, najmä slovenskej, potom celkom zanikol.

Až s odstupom času sa aj z týchto „bottovských“ dokumentov dozvedáme, o aký závažný problém tu išlo: po Hurbanových dvoch českých Nitrách (6, 1876; 7, 1877; ôsmy ročník ostal nevydaný 1878) mala Pokorného Knihovňa československá vydávať knihy o Slovensku v češtine, a to aj tie, ktoré napíšu Slováci (s výnimkou poézie). Tento program, hraničiaci vlastne v jazykovednom dosahu s neuznaním slovenského spisovného jazyka, narazil na tvrdý odpor v Martine, hlavne zásluhou Franciscino. Po dlhšom zaváhaní sa za používanie slovenčiny aj vo vedeckých prácach pridal J. M. Hurban (v Slovenských pohľadoch, 1881 začal uverejňovať životopis Ľudovíta Štúra). Takto Pokorného akcia stroskotala už po druhom zväzku. Nebyť však Francisciho jednoznačného stanoviska k tomuto plánu, ktoré tlmočil najmä Hurbanovi ako poslednému žijúcemu z trojhviezdia kodifikátorov slovenčiny z roku 1843, bola by táto Pokorného a Vlčkova možno aj dobr? myslená akcia urobila pre ďalší Rozvoj slovenskej národnej kultúry (najmä nášho jazykového prejavu) ťažko odhadnuteľné škody. Podrobnejšie o probléme píšeme v štúdii Česká pomoc pri vydaní Bottových Spevov 1880, zborník Literárny archív 16, Martin 1980, s. 191 — 203.

Botto sa tak so svojimi Spevmi dostal celkom nechtiac do centra národnopolitických sporov. Ale slovenská, a v tom najmä martinská verejnosť citlivo rozlíšila edičný čin Bottových Spevov a prípadné konzekvencie z neho v inej sfére. Vydanie Spevov sa pokladalo za spoločenskú udalosť a punc najvyššej kvality a ocenenia sa vyjadril aj primeraným spôsobom. V auguste 1880 bol Botto na zhromaždení Živeny v Martine slávnostne ovenčený vavrínovým vencom za svoje Spevy. Zaujímavý doklad o Bottovom prijatí tejto význačnej pocty národného „laureátstva“ zanechal Rudolf Pokorný: „Otužilý životem Botto přijav vínek, slzel a pravil: Prijímam, ale pre svoje Slovensko, nie pre seba…“ (Z potoulek po Slovensku I, 1884, s. 235).

— K tomuto Bottovmu listu sa v jeho fonde viažu štyri Pokorného listy s dátumami: 29. 3. 1880, 6. 4. 1880, 15. 5. 1880, 4. 6. 1880. Bottove odpovede na tieto listy, hoci podľa textov museli existovať, sa zatiaľ nikde nepodarilo nájsť.