Ján Botto: Listy Jána Bottu (18. Pavlovi Dobšinskému (17. III. 1855))

18. Pavlovi Dobšinskému (17. III. 1855)

v Skalníku l7/3 855^[236]

Palo, Palo! Ty si už nenapravitedlný ako vidím, z Tebe je už nič hiba až dáka kosiba (ako to u nás zovú to krivô drevo, čo ho z dom do domu vláča, aby husi šli zháňať.) No ale sa za to nenazdaj, keď takto pekne začínam, že mi na pare zbýva, lebo ak ju — sto striel! na teba nadstavím, ta sa hiba na Parichwuoste^[237] dade hľadaj — tak Ťa od koreňa vydrapí hore, že si v Hugánii^[238] ani miesta nepoznáš, jako tá mucha, čo hu vetor z hovna schytil. — Na slávnom Tvojom Mýte Ti zanechávam to najúplnejšie právo principála, len ho zdrav užívaj a zažívaj až do konca. — Dačo sa mi vidí, že o maľbe pletieš^[239] — slepý o barvách! — nahaj si Ty tú starú metlu len na pamiatku z gazdovstva — že by ešte i Tvoji potomci rozprávali, čo si jim v Hugánii za poklad nazhromaždil. Alebo ju zanes do vášho atramentáriuma, miesto penslíka Rafaelovho.^[240] Na každý pád hu len skry het — nak svet potom nezaviera z tej zbrane tvojej i na tvoje rytierstvo. Keď by si bol ako ženatý — to je inšie, tak by ľudia vedeli, na čo je tá metla tam, aj prečo je taká zodraná. — To vajce si si mohol len schovať, bárs ho aj maľovaným tituluješ — s vajcí to zle hazardírovať, zvlášte duchovným osobám.

M.^[241] Ťa d-to^[242] bozáva v riť. Neukázal som mu síce túto tvoju ošípanú kartičku — ale poznám jeho vôľu.

A teraz dačo novieho. Dostal som už to povolania z Očovej a som spokojný, len že ešte do Jána budem frei.^[243] Ale to dáko len prežijem a potom hajde. Plat mi sľúbený ešte ta obstojí. 8 kr. od jutra str. za merania a vyrátania a mappu — vynde to tak od 600 do 800 striebra ročite aj hospoda. A potom Detva, Poľana! to stojí za tisíc — hrmenných. Ak Boh tak dá, prídeš mi za figuranta^[244] — ačak? —

Turec dáko onemel a škoda aj Sama^[245] aj druhých. Ten sa Ti iste s Málou už pomeril či pomeral a hanbí sa teraz predomnou za to hrdinstvo. Budem mu písať, ale len potom. A Tebe či sa ohlásil už?

Na Hrušovo už nepôjdem, len keď vyschne (blato, ale nie nádej Krnova);^[246] ináče tam obecenstvo je za Kollára,^[247] je zfanatizovanô. Či je Krno nie Turčan?

Ostatne maj sa ako si žiadaš a tie teliatka len dobre vypas, že by si dostal hodnô rohovô!^[248]

J Botto

Pozdrav aj pánov bratov v šachu,^[249] že by čím skôr vyhrali 100.000-vú partiu. Amen.

^[236]— Dve strany, 8°.

^[237]Ťažko čitateľné slovo.

^[238]v Brezne

^[239]Dobšinský Bottovi v nezachovanom liste asi niečo „priateľské“ namaľoval.

^[240]Štetca Rafaela

^[241]Pavel Markovič — vtedy kaplán v Hrachove

^[242]detto — tak isto

^[243]voľný (nem.); Jána pripadalo aj vtedy na 24. júna.

^[244]T. j. za pomocníka pri zememeračských prácach.

^[245]Samo Šípka

^[246]Andrej Krno (1827 — 1911) pochádzal z liptovskej Nemeckej Ľupče; v tom čase bol ešte kaplánom v Hornej Lehote u Sama Chalupku. V rokoch 1855/56 bol kaplánom v Brezne (po odchode Dobšinského na faru) a od 29. 3. 1857 bol farárom v Čerenčanoch pri Rimavskej Sobote. Teda ani Krno sa do Hrušova nedostal a nepochádzal z Turca.

^[247]Michal Kollár — farár v Čerenčanoch (pred Krnom)

^[248]Pre zmenu zasa Bottova kresba, ktorá bola pripojená k listu, ale sa nezachovala. „Rohovô“ sa dávalo deťom v drobných po dobrom predaji dobytka (že ho pomohli odšikovať na jarmok).

^[249]T. j. šachisti v Brezne, s ktorými Botto pri sporadických návštevách Dobšinského vášnivo hrával šach.

ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Botto: Listy Jána Bottu

18. Pavlovi Dobšinskému (17. III. 1855)

Ján Botto

Ján Botto:
Listy Jána Bottu