ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi tým čo Dr. G. došiel v pohodlnom kočiari domov, odchádzal Dr. Reinhard umdlený po prebdelej noci pešo ku P…skej stanici. Cesta mu trvala dlho. Došiel práve včas, vlak stál už na stanici, vstúpil bez lístku, zaplatil sprievodcovi a položil sa na pohovku v osamelom kupé druhej triedy. Slabosť a sen ho premohly. Keď sa asi na piatej stanici prebudil, pocítil, že mu slnce ostre svieti do očí. Pocítil tiež zároveň, že to, čoho si včera nevšímal, je pravda, že je totiž telesne chorý, veľmi chorý.

„Ó, Pane Ježišu,“ vzdýchnul polohlasne, „ak ma chceš takto vziať k Sebe, prečo som odišiel? Či by som mohol žiadať, aby sa môj Stanislav prezradil pri zomierajúcom otcovi? Vďaka, Pane, že si mi dal dosť sily k odchodu! Som Tvoj. Však preto že vieš, že by som nemohol žiť, vezmi ma k sebe!“

Sprievodca otvoril dvere. S mnohými omluvami niesol lístok, ktorý do teraz nedodal.

„Vy ste tuším chorý, pane?“ povedal s nezvyklou sústrasťou u jeho ľudí. „Áno, milý priateľu. Ale prosil by som vás, obstarajte mi papier a tužku, nemám pri sebe ničoho.“

„Vlak už len krátko stojí,“ povedal sprievodca. „Snáď tento pán bude mať.“

Doktor až teraz zvedel, že má spoločníka. Obrátil sa k obloku, kde s hlavou, sklonenou do dlaní, sedel druhý cestujúci. V tom sa vlak pohnul. Sprievodca ponáhľal po povinnosti. Zamyslený cestujúci zdvihnul hlavu a „Pán doktor, to ste vy?“ ukĺzlo prekvapene rtom pána Imricha Hričovského.

Doktor si prešiel rukou tvár.

„Som trochu chorý. Kam idete pán Hričovský?“

„Do A, v obchodnej záležitosti. A vy kam?“

„Ja tiež odchádzam po povinnosti.“

„Po povinnosti a chorý? Keby to Stanislav vedel!“

„Prosím,“ povedal po chvíľke, „neráčte mu to povedať, až sa vrátite.“

„Hodlám ztráviť nekoľko dní na ceste, medzi tým bude vaša milosť doma, či nie?“

Vlak vošiel do tunela. V kupé sa zotmilo. Zrazu stál doktor pred statkárom.

„Pán Hričovský, sme sami,“ hovoril pritlumene, „tunel je dlhý, nikto nás nevyruší a nikto krome Boha nezvie, čo sme spolu hovorili.“

Bledú, zasmušilú tvár pána Imricha zastrel úžas, hľadí udivene v ten prisvitný, krásny láskyplný obličaj, vrúbený predčasnými šedinami, v obličaj, s akými sa budeme stretať až prekročíme hranicu tamtej novej zeme.

„Ďakujem vám,“ povedal doktor chvejúcim sa hlasom, „ďakujem vám srdečne, že ste sa zľutovali nad mojím synom Stanislavom a vychovali ho s otcovskou láskou. Odpúšťam vám i vašemu otcovi smrť svojej ženy a ztratu imania. Úder, ktorý ste mi zasadili, nebol smrteľný. Po dlhej ťažkej chorobe, v ktorej sa ma najprv ujali židovskí utečenci, potom istá kresťanská rodina, pričinením ktorej ma Pán Ježiš priviedol k poznaniu seba a daroval mi spasenie, po tej chorobe, ktorá poslúžila k môjmu večnému zachráneniu, rana zacelela. Nuž aj tú ranu vám odpúšťam, aby ste verili, že tak ako ja, i Bôh odpustí, ak Ho budete prosiť v mene Pána Ježiša. Aby ste verili, že moje odpustenie je pravé a mohli ste sa ním potešiť v hodine pokušenia a úzkosti, vidíte, že som ten, za ktorého sa vydávam.“

Doktor rozhrnul pred ztrnulým zrakom muža vestu a košeľu a ukázal na prsiach blízko srdca dlhú, rudú jazvu, znamenie po veľkej a tiež hlbokej rane.

V tej chvíli kľačal už spolucestujúci pri jeho nohách s úpenlivým:

„Milosť, odpustenie!“

„Už som odpustil.“

„Ty si odpustil? Nemožno! A ja som ťa nezabil, ty žiješ? Ó, milosrdný Bože, jako Ti mám zaďakovať! A pravda, ženu som Ti usmrtil i o dieťa i o majetok som ťa na čas pripravil, ale oboje ti vrátim, len keď som ťa nezabil. Ó, ver, nebolo dňa ani noci, od tej hodiny, kedy by som bol býval šťastný. Spôsobil som ti veľkú bolesť, ale ty nikdy, nikdy nepoznáš múk, aké cítily moja duša i srdce. Ach, odpusť, odpusť mi!“

„Stalo sa brat.“

Doktor objal muža, zodvihol ho a usadil na pohovku. „Hovorím s Jozefom: Vy ste zamýšľali proti mne zlé, ale Bôh to zamýšľal obrátiť na dobré.“

„Omlúvaš nás, si vznešený, dobrý, šľachetný a my sme ťa zničili. Ale hoci nemôžem vrátiť ztratené roky, čo môžem, vrátim: syna aj imanie.“ „Ustaň Hričovský, nemuč ma!“ Doktor sa oprel do rohu pohovky. „Nezabudni, prv než by si mohol oboje vrátiť, svet by musel zvedieť pravdu, a to ja nedovolím. Nežiadam odplaty ani pomsty, ktorá by tvoju ostatnú rodinu uvrhla do nešťastia a do hanby. Aj ty máš syna, nevestu, švagra, neter, synovca: myslíš, že by ich nebolel tieň padlý na nich?“

„Ó, ja im nemôžem pomôcť,“ zaúpel pán Imrich.

„Preto s Božou pomocou som im hotový pomôcť ja. Stanislav sa dozvedel v nemoci z tvojich úst všetko, On ťa príliš miloval, než, aby ti nebol odpustil. Napriek tomu jeho tiaž bola príliš veľká, sdelil mi pravdu, aj odo mňa zvedel pravdu. Je ochotný obetovať sa hlavne pre Bohuša i pre ostatnú rodinu, chce zachrániť vašu česť, ale uznáš, že mne i jemu by bolo hrozné žiť takto v blízkosti jednoho k druhému, svoji a rozdelení. To premáhanie by prinášalo so sebou tisíceré pokušenia a muky. Ja tedy odchádzam a Stanislav dostane list, v ktorom som mu všetko vysvetlil. Rozdelením nám Kristus pomôže zvíťaziť, keď hovorí: Nad to väčšej lásky nemá nikto, než aby niekto položil svoj život za svojich priateľov. Idem do H. Ale prosím, podrž si to pre seba. Čas od času mi daj zprávu o mojom synovi. Dlho to sotva bude trvať, lebo som chorý. Tu som sa podpisoval svojim krstným menom Reinhard, tam budem používať zase svoje rodinné meno Linavský. Môžeš mi písať poste restante, dokiaľ ti neudám podrobnejšej adresy. Tunel prestáva, na najbližšej stanici musím prestúpiť. Tedy s Bohom! Ešte raz ti ďakujem za vychovanie Stanislava.“

Doktor stíchnul, telesná bolesť mu sovrela rty.

„Ó, buď milosrdný a nemuč ma svojím ďakovaním, nemuč ma hroznou svojou neslýchanou veľkomyseľnosťou! Nuž je pravda, o vrahovi sa je možno všetkého domýšľať, ale napriek tomu myslíš, že to dopustím, aby si priniesol túto obeť, a tvoj Stanislav aby bol na vždy nešťastný len preto, aby bola moja krv zachránená? Bohuš je môj syn a on to pohanenie musí zniesť, i ostatní. Ale vy nesmiete strádať, ó, nie!“

Odhodlanosť smrti skrášlila mužovu tvár.

Studená doktorova ruka spočinula na jeho ruke.

„Všetko som ti odpustil Hričovský. Za odmenu žiadam, aby si sa podrobil. Nejde len o tvoj rod, ale ide o evanjelizáciu v Lubošínskej doline, ktorá by bola zmarená, keby sa to svet dozvedel. Stanislav i ja sa obetujeme za blaho svojich blížnych. Pre Krista sme hotoví ztratiť jeden druhého, ty nám v tom nebudeš brániť.“

V tom sa vlak zastavil. Prichádzajúci sprievodca sa pýtal, či sú ešte papiere a pero potrebné, a otvoril dvere.

„Sostúpim tu,“ povedal doktor.

„Prečo ráčite sostupovať?“ bol by sa mladý muž spýtal, ale pohľad na ten bledý priesvitný obličaj nedovolil, vzal úctive doktorovu tašku a pomohol mu sostúpiť a hľadel za ním, až voľným krokom kráčajúc zmiznul v dave hemžiaceho sa ľudstva.