Moc svetla
Autor: Kristína Royová
Digitalizátori: Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová
V ten istý čas objímal ten istý tajomný súmrak lôžko, kde na vysoko ustlaných perinách odpočívala, krásna hlava, v ktorej sa rojily bolesťou diktované myšlienky. Jej žiarne krásne oči ztrnule upreté vpred, ako čo by stále sledovaly jakúsi bolestnú vidinu. „Bohuš!“ skríkly náhle ústa v najvyššej úzkosti. „Bohuš, drahý, milovaný, never; nie je to pravda! My ho musíme milovať, musíme. — Ale ty nič nevieš, ani nezvieš, ja všetko zamlčím! Ale jako budeme žiť? Však nebudeme žiť, pre mňa už nieto miesta, iba v hrobe. Ach, uložte ma do hrobu, tam zabudnem na všetko. Tam sa nikto nedozvie, kto bol môj otec, ani ty, Bohuš, ty najmenej! Zabilo by ťa to. Budeš ho ďalej milovať, ja už nemôžem, ver, nemôžem. Ktosi mi povedal, že je večnosť, a tak je i súd, tam bude všetko súdené. Nie, ja už neverím ničomu, to nie je pre mňa! Počuješ? Blížia sa kroky, krik, lomoz, jeden výkrik, druhý. On volá o pomoc, prosí, a nikto nepočuje, lebo niet nijakého Boha. Nikto nevedel, nepovie, nikto nepomstí tej krivdy. Ó, jaká to žalosť!“
„Neverte, milý synu! Bôh videl i pomstí. Tvár s akými sa budeme stretávať na tej novej zemi, sa sklonila k chorému, studený obklad utíšil páľčivosť krve.
„Bôh videl i pomstí,“ opakujú krásne rty chorého, a hovorí tichšie: Nech len pomstí! Ale Bohušovi to nepoviem. Neboj sa, že by ho to zabilo; nie, Bôh je dobrý. On všetko dobre spraví.“ „Dobrý? Škoda, že som ho prv nepoznal. Nikto z nich Ho nezná, a preto každý robí, čo chce. A ja som sväte sľúbil, že sa to nikto z nich nesmie dozvedieť, ja ich uchránim pred tým žiaľom. Ale Bohuš, Bohuš, kde si? A prečo som tak sám?“ „Nie ste sám, milý synu; som tu ja, váš priateľ.“ „Áno, vy ste dobrý, a ja vás mám rád; je mi tak dobre, keď sa na mňa dívate, ale keby ste vedeli, iste by ste odišli odo mňa, štítili by ste sa podať mi ruku.“ Bôľny hlas vylákal slzu z očí muža, sklonil sa nižšie a poceloval to krásne, rozpálené čelo. „Never, i ja ťa mám rád,“ povedal chlácholivo: Bôh hovorí, že syn neponesie neprávosti otca.“ „Tedy ani my?“ „Ani vy. Zavri oči, Pán Ježiš ti dá sen.“ Hodvábne riasy poslušne zapadly; v neveľkej izbe sa rozhostilo ticho.
Konrád Hričovský, keby si to bol počul!
Galéria obrázkov
Obrázok
