ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo niekoľko týždňov. Krásny podvečer rozprestieral svoje perute nad utešenou lubošínskou dolinou. Na dolnej terase sa ozývaly veselé detské hlasy, a uprostred kruhu svojich miláčkov stála Vieročka majúc oči zaviazané ručníkom. Neďaleko vystupovali na vyššiu terasu v rozhovore major i Achym Kantuzov, ten druhý už svieži s patrným znamením vracajúceho sa zdravia na tvári zastretej snivým výrazom. Smerovali pod veľkú lipu na hornej terase, kde kol kamenného stolíka sedely na nízkych lenoškách Johanka, pani Žofia a pani horárka zamestnané šitím detských šatočiek. O lipu opretý Bohuš čítal na hlas článok Jaroslava Lakrinského z hospodárskeho časopisu. Pri Johankiných nohách na nízkej podnoške sedel Stanislav a motal vlnu. Trochu ďalej odstrčené kreslo svedčilo, že v ňom pred tým sedel pán Imrich, teraz naklonený nad neveľkým krom brečtana. Pekný obraz rodinného šťastia a shody! Ba, kto ju tak videl, túto peknú rodinu, či by len z ďaleka veril, že nad týmito slnkom ožiarenými hlavami, preletely týždne toho najtuhšieho boja, popretkávané úzkosťami a obavami.

Áno, minuly týždne od tej hodiny, kde po strašnom výstupe v prepozitúre Konrád Hričovský oznámil svoje vystúpenie z katolíckej cirkvi, týždne od toho času, čo to isté urobil i na svetskom úrade a prihlásil sa do evanjelickej cirkvi. Všetky hrozby nepriateľov, prosby i prísahy priateľov nezlomili predsavzatie mladého kňaza. Niečo odvolať z hlásaného presvedčenia nemohol, ani vtedy nie, keď deputácia dobrudžských cirkevníkov prosila na kolenách, aby ju neopúšťal. Povedal ľudu, že keby i zostal v katolíckej cirkvi v Dobrudži by ho už ďalej nenechali, že im je jedno, či ho ztratia tak či tak, a že keď mu nedovolia hlásať jedine Krista, že On iného zvestovať a vykonávať obrady, protiviace sa Božiemu zákonu, nemôže.

Bolo mu bolestné rozlúčenie s ľudom, bolestné i s Towaryšstwom, bolestné bolo odvrátenie sa kolegov, pred tým s ním pracujúcich na jednom základe. Ale zo všetkého mu pomohol len Ježiš, za ktorého česť sa pustil do nerovného boja. Biskupova neprítomnosť, o ktorého zdravotnom stave prichádzaly nie veľmi dobré zprávy, usnadňovala obidvom stranám priebeh veci.

Len jednu chvíľu sa mu zdalo, ako čo by Pán Ježiš bol opustil svojho sluhu. Ona tiež postavila korunu duševným mukám mladého kňaza.

„Vy ste mali ticho a vďačne zotrvať v lone matky cirkvi,“ povedal prepošt uprostred prudkej hádky, „lebo váš pôvod a existencia vás určujú k celoživotnému pokániu. Matka cirkev milostivým ramenom ochrany pokryla pohanenie vašej matky i vaše. Môžete sa sám presvedčiť, dúfam, že pán Juraj Hričovský vám nezamlčí pravdy. Vy nie ste jeho vnuk. Náhlou smrťou zosnuvší knieža Konrád Lubošínsky bol vaším otcom. Od hnevu nad týmto pohanením rodu ho jeho vznešený otec zastrelil. Nemali ste pohaniť cirkev, ktorá vás pritúlila k sebe chrániac vás. Ako biskupovmu synovcovi by vám bol otvorený svojím časom prístup k najvyšším hodnostiam, ale vy ste nevďakom odplatili svojmu rodu i svojej cirkvi.“

Ach, nad mladým srdcom sa zavrely vlny úzkosti, ktoré ho hrozily temer pochovať. Rím mu sľuboval veľké veci, ak sa odriekne bludov, odpustenie na najvyššom mieste, úrad, povýšenie. Lež keď opovrhnul tými 30 striebornými, vzal mu všetko: úrad, hodnosť, meno, česť, všetko, len Krista nie. Ale sú hodiny, kedy vlny žiaľu a pohanenia sa stavajú medzi nás a večného Boha.

Konrádovi sa dobre hodilo, že sa jeho záležitosti odbavovaly v K., a tak bol nútený celý ten čas tráviť mimo rodinného kruhu. Stretnutie s matkou by bolo presahovalo jeho sily. Medzi tým bojovala jeho rodina Jakobov boj nevediac ani zďaleka, ako veľmi potrebuje jej modlitby. Hričovskí priviezli pani Žofiu hneď na Lubošín. Vedeli všetci, že už či bude proces a či nie, Konrád nebude nikdy viacej farárom v Dobrudži. Majorovi bolo skoro divné, že švagrina tak zmužile znášala tie udalosti. Pozoroval to, kým prv ako len mohla, vyhýbala sa účasti na domácej pobožnosti, teraz naopak, nikdy nechýbala, ba i sama prosila Vieročku, aby jej čítala z Biblie pri práci. Svoju útulňu v Dobrudži nezanedbávala. „Dokiaľ mi ju nezakážu,“ povedala švagrina, „dotiaľ budem robiť, čo budem môcť.“ V prvý týždeň horlive navštevovala s Vieročkou nemocnicu pani Oginskej, potom sa to už nedalo, Oginský vložil správu, opateru i liečbu nemocných celkom do židovských rúk. Dámam bolo príliš jasne dané na vedomie, že sú zbytočné a tak musely ustúpiť. Podľa nariadenia Dr. G., ktoré sa veľmi prísne dodržiavalo, nikto nesmel k pani Oginskej. Továrnik opatroval svoju manželku ako oko v hlave a nepripustil k nej nikoho z obavy pred rozrušením. Na Lubošíne sa dozvedeli len skrze služobníctvo, že Stázička vstala, že chodieva aj do parku, a že malý Kazimír rastie ako z vody, viac nič. Okrem Johanky nikto nerozumel počínaniu Oginského, najmenej Bohuš. Ale na mladú Izraelitku spomínali horlive na každodenných modlitbách.

V tom čase plnom rozruchu, si nikto nevšimnul zmeny, ktorá sa udiala s pánom Imrichom. Zasmušilosť jeho tvári ustúpila vážnemu smútku. Robil horlive opravy a zmeny v Stránove. Planúci nepokoj, spočívajúci pred tým v jeho temnom zraku, zmiznul úplne. Keď nemal čo robiť, bol v stave celé hodiny pozerať k nebesiam, ako čo by odtiaľ čakal odpoveď a pomoc. Jeho zármutok sa v tom čase len raz rozjasnil, keď mu pošta priniesla neveľký lístok bez podpisu so zreteľnou adresou, na ktorý hneď odpovedal.

Ach, čo by bol dal Stanislav za ten list! Nebyť mnohej práce na Lubošíne, v Johankinom dvore i v Stránove a ešte viac v „Pokroku“, rodina by bola musela vidieť ten horúčnatý spech, ktorým sa toto všetko dialo, ale i ubývajúce sily šuhajove. Veď si musel dennou únavou privolať spánok, ak nechcel tráviť noc v bezsennom utrpení. Ani ten sen mu nebol vždy milý. Hneď v ňom videl raneného otca zomierať pri mamičkinom lôžku, indy ho zase videl prichádzať k dobrudžskej fare, potom ho zasa videl na ceste.

Ba raz snil tak živo, že ho vidí ležať na posteli nemocného a počuje volať „Môj Stanislav!“ Až sa zobudil a temer by bol vykríkol od bolesti. Čo by s ním bolo, keby Johanka nevedela prameň jeho utrpenia! Ó, Johanka! Nielen pani Žofia, pán Imrich, nielen Bohuš, Vieročka, major, Achym aj on a on predovšetkým čerpal deň ako deň útechu z rannej pobožnosti a z rozhovorov, ktoré spolu viedli alebo na ceste do Panského údolia alebo keď prišiel na chvíľku k nej. S ňou mohol hovoriť o svojom otcovi. Ona sa s ním modlievala za neho ukazujúc mu na večné zasľúbenia.

Lež vráťme sa k onomu letnému podvečeru do lubošínskeho parku. Vieročka strhla šatku s očí, pozrela na deti, jej pohľad padnul ďalej, a v tej chvíli zostalo už hajno detí samo a oči všetkých hľadely za milovanou slečinkou, kam tak uteká, až im ju zakrylo husté krovie. Bežala Vieročka, jako keď vietor utrhne kvietok zo sladkej jablone a nesie až i dobehla a s jasavým: „Konrád, Konrád!“ sa vrhla do náručia, ktoré sa jej bolo otvorilo. Konrád prišiel, konečne, konečne! Videla, poznala ho i z ďaleka i napriek zmenenému odevu. Ach, nekrylo už rúcho odriekania mladú hruď. Smela sa už k nej privinúť bez bázne a bez studu, umrtvujúci systém nestál viacej medzi nimi. Nuž akokoľvek zarmútené a ranené srdce bilo v mladej, prudkým dychom dvíhajúcej sa hrudi, v tejto chvíli zavládla v nej šťastná víťazosláva. Milovať a byť milovaným nebolo viacej hriechom!

Mnoho, veľmi mnoho mu ľudia vzali, ale napriek tomu nie všetko, to cítil teraz, keď rtíky devušky do krajnosti rozochvelej, ho tak ľúbezne vítaly.

„Konečne ideš, drahý, milovaný. Vitaj, ó vitaj! Však nám už iste neodídeš.“

„Nie, Vieročka. Som už voľný. Museli ma prepustiť. To, čo bolo prv, je všetko slomené, ztratené na vždy.“

„Nežiaľ za tým!“ pohladila ho vidiac bolesť jeho tváre i zármutok v hlboko zapadlých očiach. „Pred tebou leží nový, krásny život.“

„Krásny? Áno, ak ho budeš sdielať so mnou.“ Neodpovedala ústami, za to si mohol prečítať odpoveď srdca v jej veľkých, šťastím žiariacich očiach. Prečítal, rozumel, no, či len on?

O neďaleký strom, opretý Jaroslav Lakrinský, si pritisnul obidve ruky na srdce, a keď pekný pár už zmiznul na hornej terase, stál tu ešte so sklonenou hlavou, ako mladý, víchrom nalomený strom.

„Nie!“ pohodil zrazu hlavou. „Ja mu ju nesmiem závidieť. Veď on pre Krista ztratil všetko. Ó, nie, Konrád, buď šťastný. Nikdy nemáš zvedieť, akú bolesť si mi spôsobil.“

*

Medzi tým objímala rodina túžobne očakávaného drahého člena. Blahom lásky žiariacemu srdcu bolo i stretnutie s matkou snadnejšie, než si myslelo.

„Však teraz si už náš?“ Objímal Bohuš bratranca.

„Áno, brat. Prijmite ma, pridal som sa k evanjelickej cirkvi. Už som aj zadal prosbu o prijatie medzi vaše duchovenstvo. Verím Pánovi, že mi ešte dá možnosť hlásať evanjelium. Ale pusť ma, veď som sa ešte s Johankou nepozdravil.“

„Ani my sme ťa ešte neobjali.“

„Je pravda, ujče!“

„Achym, Bôh s vami!“

Je to divné na svete, že keby nebolo žiaľu, nebolo by ani takej radosti, jako teraz zavládla na terase sdielaná i Jaroslavom, ktorý prišiel po chvíľke.

Na Konrádov dotaz: „Ako sa máš, môj druh?“ povedal: „Zaumienil som si nasledovať tvoj príklad. Vystúpim tiež z Ríma, ale ešte nie hneď. Jeho Excelencia je nemocný a žiada si moju prítomnosť. Dúfam, že mu budem môcť poslúžiť darovaným svetlom.“ Musím to povedať, myslel šuhaj pri tom, hoci je tu i pani Žofia. Konrád by sa divil, keby som nespomenul pred ním biskupa.

„Čože, nemáte ešte lepších zpráv o Jeho Excelencii?“ divil sa major.

„Nie, jeho zdravotný stav sa zhoršil. Odkazuje mi, aby som prišiel. Zajtra sa vydám na cestu. Prišiel som sa rozlúčiť v nádeji, že počujem niečo istejšieho o tebe, Konrád. Teším sa, že sme sa mohli i stretnúť.“

„Mňa nie menej, Jaroslav.“ Konrád si prešiel rukou po bielom obličaji.

„Keby sa tak Jeho Jasnosť spýtal na mňa, verím, že sa nehnevá, lebo vedel, čo hodlám urobiť, a rozišli sme sa v pokoji, tak mu, prosím, vyriaď, že nikdy neprestanem prosiť Pána, aby mu časne i večne odplatil to dobré, ktoré mi preukázal.“

V tej chvíli vstala pani Žofia a vošla do zámku. Ach, ako jej bol Jaroslav vďačný, lebo ho pôda začínala páliť pod nohami v jej prítomnosti. „Ach, Konrád, pre Jeho Jasnosť zabúdaš na dôležitejšiu vec,“ zvolala Vieročka, „pán Lakrinský sa chystá opustiť Rím.“

„Skutočne?“ Vzrušil sa Bohuš. „Ako to myslíte, Jaroslav, že vás biskup potrebuje, snáď jemu k vôli nezapriete presvedčenie?“

„Nie, Bohuš, zaprem len seba. Dokiaľ ma Jeho Jasnosť podrží i napriek môjmu presvedčeniu, neopustím toho nešťastného, osamelého muža.“

„Nešťastného? Myslíte, že nie je šťastný?“

„Iste, Stanislav,“ namietala Johanka, „lebo nemá toho, čo blaží nás, Pána Ježiša a pokoja s Bohom. Choďte len, pán Lakrinský, a zostaňte pri biskupovi, dokiaľ sám neprijme Krista alebo dokiaľ vás neprepustí. Nech vás Pán Ježiš požehná. Milý Achym, vy choďte, prosím dnu, otvorte obloky a pošlite nám von knižky. Zaspievame našomu Pánovi na česť oslavný hymnus.“

„S radosťou, Johanka, ale vojdime radšej všetci dnu,“ prosil mladý Rus, „lebo vy nezostanete len pri speve, a ja by som bol pri tom ukrátený.“

*

Po večeri sa prechádzali na terase major, Bohuš, Stanislav a Konrád.

„Povedal si,“ prehovoril Stanislav, „že si zažiadal o prijatie medzi evanjelické duchovenstvo. Myslíš, že sa ti to povolí?“

„Dúfam v Pána, že áno.“

„Premýšľal som,“ zastavil sa major, „o tom, že by si mohol radšej isť so mnou, u nás je veľmi treba svetla.“

„Verím, ujče, ale som mladý a zriadená práca na Pánovej vinici viac zodpovedá tým darom, ktoré mi On udelil. Ostatne je možné, že ma bude zkúšať, či budem verný. Možno, že budem musieť ako sv. Pavel tráviť najprv tri roky v Arábii, v zátiší, než ma použije. Zaslúžil som si o mnoho väčší trest za neverné šafárenie.“

„Áno, Konrád, Hospodin ťa postaví do Arábie, ak tým myslíš odlúčenosť, plnú nesnádzi, však ja ti ju ukážem.“

Bohuš rozhrnul húštie, dolu pod nimi sa rozkladalo večernými zorami objaté Záborie. „Ó, Konrád, dnes alebo zajtra očakávame urovnanie našich záležitostí, týkajúcich sa našej samostatnosti. Od Lubošínskeho smrti nemalo Záborie farára, buď ty zase prvým, buď mu druhým Lubošínskym. Ale čo ti je?“

„Nič, brat,“ mladý kňaz premáhal hlboký dojem. „Myslíte, že by ma záborský sbor prijal?“

„Teba?“ Objal Stanislav bratranca. „Že či by sme prijali teba, teba, ktorý si pre Krista a pre Jeho česť opustil všetko? Jako sa tak môžeš pýtať?“

„Odpusť, Stanislav,“ vmiešal sa major s jemnou starostlivosťou, „nemyslíš, že by bolo Konrádovi ťažko žiť v Záborí na očiach Dobrudže?“

„Ó, ujče, keď mi Pán pomohol zniesť rozlúčenie s mojimi tam,“ vztiahnul Konrád ruku k Dobrudži, „pomohol by mi aj všetko ostatné. Ale keď by som bol tak blízko, snáď by ma oni vyhľadali v Zaborí. Verte, bratia, považoval by som sa za nevýslovne šťastného, keby mi môj Bôh sveril Záborie, keby som smel žiť a pracovať tam, kde žil, trpel, bojoval i zvíťazil Lubošínsky.“

„Konrád, veď to miesto bude veľmi chudobné, a ty so svojimi darmi.“

„Pán Ježiš nemal ani kde by hlavu sklonil, ujče. A práve zo Záboria možno rozvetviť činnosť na široko. Ešte pred obrátením som premýšľal o tom, aké nebezpečné je to miesto uprostred katolíckeho sveta pre Rím, ktorý som chcel brániť.“

„Tedy ruku na to, Konrád, že si naozaj náš.“

„Trebárs obe, Bohuš, ak to bude vôľa Pánova.“

„Hľa, ako smutne zvonia v Dobrudži,“ zatesknil major. „Žialia, že ťa už budú nadarmo volať do chrámu.“

„Ujče,“ Stanislav sa pozrel temer káravo na muža.

Konrádova tvár nápadne zosmutnela, sňal klobúk, vzhliadnul ponad Dobrudžu k nebesiam a povedal:

„Môj Pane! Ty vieš, že som ich dobrovoľne neopustil, že by som bol zotrval. Ó, daj mi tam získať aspoň niektoré duše, alebo im daj pastiera podľa svojho srdca.“

„A nám,“ dodal Bohuš, tiež obnažiac hlavu, „nám daj čo najskôr osamostatnenie Záboria. Ameň!“

„Ameň,“ dozváňaly zvony slávnostne, „ameň.“

Sluha, ktorý pribehol oznámiť príchod hostí, prerušil ďalší rozhovor. Bohuš s ujcom ponáhľali dnu.

„Ja prijdem až pozdejšie,“ povedal Konrád.

„Ale nebudeš sa v samote oddávať smutným myšlienkam?“ zadržal mu ruku Stanislav.

„Robíš tak ty?“ Mladý kňaz objal bratranca a pozrel mu priamo v priesvitný obličaj.

„Nemal som ešte kedy sa spýtať, vyslyšal Pán tvoju prosbu, dostal si zprávu od nášho drahého otcovského priateľa?“

„Našiel som v Záborí list, v ktorom sa lúči so všetkými nami. Však ti ho potom dám.“

„Tak? A nestálo v ňom, kam ide?“

„Nie, keby bol chcel udať, kde sa zdržuje, to by bol mohol zostať medzi nami. Lež dovoľ, už musím za hosťami.“

„Stanislav drahý, len ešte jednu otázku. Utíšil Pán bolesť tvojho srdca?“

Šuhajovou postavou prešiel záchvev.

„On mi pomáha ju niesť,“ odvetil ticho, „tak verím, že i tebe pomôže. Ó, to je veliká slasť, že keď si na Jeho srdce oprieme umdletné hlavy, On s nami cíti a teší nás. Keby nebol prišiel tento zármutok, nikdy by som nebol porozumel slovám: Ako keď niekoho teší jeho matka, tak vás ja budem tešiť, a budete potešovaní.“

Konrádova hlava klesla na bratrancovo rameno.

„Ďakujem, zapamätám si,“ povedal mierne. „Až tie čierne vlny, ktoré sa tak hroziaco valia na moju dušu, ma celého objímu, potom i ja chcem pozdvihnúť oči k horám, odkiaľ by mi prišla pomoc. I keď nikdy viac na zemi, tak napriek tomu skrze Krista v Ňom dojde moje srdce potešenia.“

Stanislav osamel a mohol odísť, lebo Konrád schádzal na cestu k doline.

Tuším by bol najradšej išiel za ním, ale pokročil a vrátil sa k povinnosti.

V zámku bolo niekoľko statkárov, práve sa radili s Bohušom o deputáciu, ktorá mala primať superintendenta k rýchlemu vybaveniu záborskej záležitosti. Boli veľmi živí, rozjarení, vidieť, že im Bohuš sdelil, ako sa im Pán postaral o farára a ešte o jakého! Konrád Hričovský mal v kruhu statkárov a členov „Pokroku“ mnoho úprimných priateľov už i predtým, čím viacej teraz. Objímajúc Stanislava od radosti sdeľovali mu, že svoju záborskú žiadosť spoja s prosbou o rýchlejšie rozriešenie Konrádovej záležitosti, aby sa tak čo najskôr usporiadaly pomery malej cirkvičky.

„Snáď by bolo dobre, keby Konrád išiel s nami,“ mienil Bohuš, „vplyv jeho príťažlivej osoby vykoná o mnoho viacej, než všetky prosby a prípisy. Musíme ho požiadať o to.“

„Myslíte Hričovský, že bude musieť študovať alebo skladať zkúšky?“

„To neviem. Ak áno, tak on zkúšku snadno složí. Ale sú tu veci, ktorým my nerozumieme. Tak urobíme len, čo môžeme.“

„A čo dá Pán,“ dodal Stanislav. „A jestli sa niekomu nedostáva múdrosti, nech prosí od Boha, vyprosme si v tejto veci svetlo a požehnanie. Len tak nás neminie výsledok.“

„Máš pravdu, brat. Pomodli sa s nami.“