ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tesne pod samými horami, dvorom až v nich, obkolesená neveľkou zahradkou, stála katolícka fara v Záborí, ktorá po odstúpení osady od Ríma bola komusi predaná, bola už roky opustená. Jej posledným majiteľom bol akýsi starý mládenec, ktorý sem prichádzaval len letovať a vtedy sa staral viac o zahradu než o dom. Stará slamou pokrytá a machom porastená strecha, obité steny a chatrné obloky mu nevadily. A tak sa záborskí divili, čo je tomu príčina, že pán K. dáva dom hneď z jara do poriadku z vnútra i z vonku. Aby sa tak ešte na starosť oženil! Ale ukázalo sa, že pán K. zomrel a fara prešla do iných rúk; rodina K-ských ju dávala opravovať, aby sa jej nový majiteľ príliš nezľakol. Záborskí ho zvedavo čakali; mysleli, že prijde až na leto, ako prichádzaval pán K., a preto boli nemálo prekvapení, keď sa raz podvečer zastavil pred farou pohodlný uzavretý kočiar, z ktorého vystúpil statný šedivý pán, ktorý spolu s kočišom složil a vniesol do domu jakéhosi iste nemocného pána.

Na druhý deň sa už v Záborí vedelo, že nový majiteľ fary je lekár, a že priviezol so sebou chorého pána. Pani Streznická, vdova po evanjelickom učiteľovi, bola prijatá pánom doktorom za gazdinú. Julka M. za služobnú, tá tvrdila, že nemocný je na vlas podobný pánu Stanislavovi z Lubošína, ale jej to nikto nechcel veriť.

Ľudia boli radi, že do dediny prišiel lekár, v P. bolo síce dosť lekárov, ale preto, že boli drahí, každý sa ich bál volať.

Pokoj temer sviatočný obklopoval budovu, ktorá sa kedysi dívala na boje nešťastného, jako hovoril svet, Lubošínskeho.

Bolo ráno. Ľúbezný vetrík ševelil horami, celoval jarné kvety a pohrával si so šedivým vlasom muža, uväzujúceho ruže a divé hrozno, ktorými jako v povesti o šípkovej Ruženke boly pokryté steny starého domu. Zrazu sišiel s malého rebríčka a postavil sa k nízkemu otvorenému obloku a nahnul sa do vnútra pozorujúc naproti sebe na posteli ležiaceho mládenca. Vráska starosti sa mu pri tom usadila na čele. Mladý muž mal oči len na polo zavreté, jednu ruku podloženú pod krásnu mladú hlavu, druhá ležala bezvládne na otvorenej knihe. Z bledej tváre pozeral srdce sožierajúci žiaľ. Doktor ustúpil od obloka, vošiel do ohradeného dvorika a za chvíľu zastal pri posteli chorého.

„Dobré ráno, milý Stanislav, ako sa máte?“

Šuhaj trhnul sebou, ťažká duma okamžite ustúpila jasu a vztiahol ruku po mužovej pravici a pritisnul ju ku rtom. Doktor si sadol na posteľ.

„Nedali ste mi odpovedi.“ „Už mi je celkom dobre, a keby ste mi dovolili vstať, bol by som veľmi rád.“ Pozrel bolestne do tvári mlčiaceho muža.

„Dobre, tedy,“ povedal po chvíli, „môžeme to zkusiť.“

„Dovolíte? Ó, vďaka!“

„Ešte neďakujte,“ usmial sa doktor, „rád sa zase vrátite do postele len čo sa presvedčíte.“

„Mladý muž premáhajúc slabosť obliekal rýchle a so zjavnou radosťou šaty a umýval trochu zrumenelú tvár; vlasy mu prečesal lekár. „Odpočiňte si,“ povedal vinúc mladú hlavu ku svojej hrudi. Tvárou mládenca preletel divný dojem, zavrel oči.

„Ešte sme slabí?“ A lekár skloniac tvár bozkal ho na havranie vlasy. Ale to nič, len trochu trpezlivosti! Pán silu vzal, On ju zase vráti.

„Poďte, milý Stanislav, vyvediem vás von, budeme raňajkovať na čerstvom vzduchu.“ Šuhaj vstal. Doktor vzal so sebou šál a pokrývku. Vo dverách ovinul rameno okolo potácajúceho sa chorého a pozorne vyviedol von — bezvládnu mladosť.

„Doneste nám čierne kreslo a vyšívanú podušku,“ kázal Julke, ktorá ich stretla na dvore, ktorej už nikto nemohol vyhovoriť, že videla mladého Hričovského. Sotva prišli do záhrady bola s kreslom už tu, ktoré postavila do brečtanovej besiedky ku kamennému stolíku. Pán doktor ju poslal po raňajky, bežala ochotne, bolo jej mladého pána veľmi ľúto.

Keď šuhaj sedel v kresle s hlavou opretou o podušku, a doktor prestierajúci mu deku cez nohy sa sklonil, ovinul mu náhle ruky okolo šije. „Ďakujem vám ó, ďakujem. Ste taký dobrý, taký šľachetný. Čo vy pre mňa robíte, je príliš mnoho, ponižuje vás to, pán doktor, a ja som taký slabý, že tomu nemôžem zabrániť.“

„Milý Stanislav, či láska a z nej plynúce milosrdenstvo môže človeka ponížiť? Ježiš Kristus, Syn živého Boha, ani na tróne nebol taký veľký, ako keď kľačiac umýval nohy svojich učeníkov. Či ma to ponižuje vo vašich očiach, čo robím?“

„V mojich? Ó, vy predo mnou rastiete, ešte som sa nikdy nestretnul s podobnou šľachetnosťou, a keby ste vedeli, komu slúžite, už temer dva týždne!“

„Viem, Stanislav.“

„Vy že viete?“ zdesenie vzplanulo v jeho široko roztvorených očiach, „Ja som blúznil, a vy ste počuli, ó, prosím, čo ste počuli?“

„Upokojte sa, Stanislav, poviem vám všetko, celú pravdu. V chorobe vás desily akési strašné predstavy, podľa ktorých súdiac sa váš otec dopustil zločinu, ktorý ho ťaží, v horúčke vám ho vyzradil, a vy si to chcete podržať pre seba, aby ani on nezvedel, že viete niečo, ani rodina, ktorá do teraz nič netuší. Je moja domnienka správna?“

„Celkom správna. Ó, jako som vám vďačný, že ste mi do teraz znemožnili stretnutie s rodinou, lebo by som sa bol prezradil. Ale prosím, ste taký dobrý. Ó, nemyslite zle o mojom otcovi, a až prijde za mnou neopovrhujte ním. Je zločinec, je to pravda, ale je veľmi nešťastný. Mňa by zamlčovanie takého hriechu bolo dávno pripravilo buď o rozum, buď o život. Majte s ním ľútosť. Vy veríte vo večnosť. On je nešťastný tu, a tam pre neho niet spásy.“

Mladý muž zakryl rukami tvár.

„Mýlite sa, Stanislav, Kristus prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo, prišiel hľadať vášho otca i vás.“

„Mňa nie! Ó, On ma neprišiel hľadať.“ Predošlá žalosť zastrela znovu tvár mladého muža.

Pani Streznická, ktorá práve niesla raňajky, pozdravila a vyrušila obidvoch pánov. Doktor poslúžil najprv nemocnému a potom, keď bol vzdal Darcovi všetkého dobrého dania, vďaku, začal sám jesť. Stanislav privetive zodpovedal starostlivé otázky panej. Povedal, že cestou spal tak dobre, že ani nevedel ako sa octol v posteli a tiež v noci, že spal dobre. Raňajok síce mnoho nejedol, ale nenútili ho. Pani vzala riad a odišla. Doktor vyňal Knihu kníh a začal čítať o velikej láske Spasiteľa k trpiacim, o velikej Božej láske, zjavenej, darovanej nám v Jeho jednorodenom Synovi. Každé slovo keď hovoril o tom predivnom Vykupiteľovi, dýchalo neskonalou vďačnou láskou. „Bol raz čas,“ povedal konečne vstávajúc, „keď som sa i ja pravda v inom zmysle jako vy, domnieval, že nemám dielu v Ježišovi, že pre mňa neprišiel, že mne Ho Bôh nedaroval, lebo že som dávno zavrhnutý. Ale On mi dal poznať hĺbku tej Svojej i mne venovanej lásky. Daroval mi odpustenie, dokonale mi vysvetlil všetko Svoje konanie so mnou do teraz. Uzdravil ťažko ranené z mnohých rán krvácajúce srdce a jako náhradu všetkých ztrát mi daroval Seba. Viem, že aj vás dopustil zraniť hlbokou ranou, ktorú nevylieči niktorý človek, lebo ste Ho neznali a v tej neznalosti by ste boli časne i večne zahynuli. Ale prijde čas, kedy zavoláte so mnou: Všetko, čo si robil s nami, robil si pre naše dobré. Len teraz nezatvrdzujte svoje srdce pred Ním. Prijmite túto knihu odo mňa ako dar. Pripusťme, že ste mojím dlžníkom, mám tedy právo žiadať od vás, aby ste ju čítali k vôli mne s myšlienkou, že v nej je moje blaho a svetlo a to tak dlho, pokiaľ ju nebudete čítať k vôli sebe a z túžby po Ježišovi. Teraz pravda, nemôžete sám čítať; vaše oči a hlava sú slabé, ale Pán dá sily!“

Šuhaj siahol bez slova po knihe, na líci sa mu striedal rumenec s bledosťou až zrazu si zakryl ľavicou oči a s bolestnou prudkosťou podával knihu zpäť. „Odpuste, nehnevajte sa, vezmite si ju zpäť, nie je pre mňa, verte mi, nie je. Ježiš vie, že nie je.“

„Táto kniha, že nie je pre vás?“ Doktor vzal knihu a pritisknul si ju k srdcu. „Táto kniha je písaná pre celé ľudské pokolenie.“

„Pre celé?“ Mládenec spustil ruku z očí. „Však je to kresťanská kniha, len pre kresťanov, pre evanjelikov.“

„Ó, mýlite sa! Tá kniha bola predovšetkým písaná pre židov.“

„Pre židov?“

„Áno, Mojžiš a proroci boli židia. Ježiš ako človek a všetci apoštolovia boli židia. Tedy predo všetkým je tá kniha písaná pre židov a až potom pre kresťanov z pohanov.“

„Prečo ju tedy židia nemajú?“

„Však majú Starý zákon, Mojžiša a prorokov. A ten duchovný Izrael, ktorý sa dočkal Mesiáša, má i Nový Zákon.“

„Ó, takých židov niet, ktorí by chceli prijať Nový Zákon za svoje učenie!“

„Nie je ich mnoho, ale sláva milosti Božej, sú predsa.“

„A mohli by ste mi niekoho povedať?“

„Stojí pred vami!“

„Vy, pán doktor?“

„Som skrze krst v smluvu Nového Zákona privtelený ku Kristovej neveste, rodený syn vyvoleného národa, brat Ježiša podľa tela, izraelský.“

„A kedy ste sa stali kresťanom?“ S najvyšším záujmom sa pýtal šuhaj.

„Keď som Toho i za mňa obetovaného Baránka poznal a našiel, Mesiáša.“

„Ach, pán doktor, nemohli by ste mi povedať, čo vás primalo, čo bol hlavný dôvod, aby ste uverili, že Ježiš je Mesiáš?“

„Čítanie Biblie. Uprostred môjho veku ma stretla horkosť najhorkejšia, tak že som sa musel žalovať. Uvädla moja tvár od žiaľu, moja duša i môj život. Moje zdravie zhynulo od žalosti, a moje roky od úpenia, moja sila zomdlela od biedy, a moje kosti práhly. Moje slzy sú mi chlebom dňom i nocou. A povedal som: ,To je moja smrť!‘“ Doktor si sadol na pletenú stolicu, v očiach mu zahraly slzy; ruky sopial na kolenách. Bolesť rozpomienky pokryla na chvíľu celú tvár. Keď sa jeho tvár znova vyjasnila, vzhliadol ku sústrastne na neho vzhliadajúcemu šuhajovi, prešiel si rukou biele vlasy a povedal: „Milý synu, jakéhokoľvek druhu je súženie, ktoré vás stihlo, nikdy sa nevyrovná môjmu vtedajšiemu nešťastiu; medzi dňom najvyššieho pozemského šťastia, keď som stál na výslní majúc pred sebou budúcnosť ružami postlanú, medzi tým dňom a nasledujúcim bola noc, noc, v ktorej navždy zmiznul pozemský raj, a pred zúfalým, slzami skaleným zrakom, spočinula púšť. Vtedy som nebol starší než vy, milý synu, ale tá jedna noc postačila, aby moje vlasy zbelely. Ťažký za tým nasledujúci čas, ich zbielil úplne. Trval viacej než rok, ale Pán nech je zaň oslávený, v ňom som sa dal pohnúť, aby som čítal vzpurne zamietanú kresťanskú knihu. Čítal som ju, aby mi poskytla látku na kŕmenie nenávisti voči všetkému, čo sa zovie kresťanstvo. Keď pominula nemoc, moja duša ozdravela.“

„A vaše šťastie?“ Chopil sa mládenec ruky muža.

„Moje šťastie, dúfam, mi vráti nebeský Otec, až prijdem k Nemu. Do toho času mi dal celé blaho vo Svojom milom Synovi, v Pánu Ježišovi. Môžem vám to dosvedčiť, že je mocný nahradiť všetko. A slzy, ktoré tu nemohol sotrieť, sotrie nám na veky pred svojím trónom.“

„Ach, pán doktor, ja som myslel, že ste šťastný a zatiaľ.“

„Nemýlite sa. Som. Tak ako Pavel apoštol na to, čo je za mnou, zabúdajúc a po tom, čo je predomnou, sa vystierajúc, ženiem sa za cieľom k víťaznému, k odmene horného povolania Božieho v Kristu Ježišovi. Nezabudnite, že na mne jako na židovi ležalo zlorečenstvo pre Ježišovu krv. Hospodin ho odňal. On mi daroval Mesiáša a s Ním veľkú slávnu budúcnosť. A hoci by sa na mne naplnilo: ,Hrozné bude to, čo učiním s tebou,‘ musím len dobrorečiť tu časne a tam potom večne. ,Lebo utrpenia terajšieho času nie sú hodny, aby boly prirovnané k budúcej sláve, ktorá má byť zjavená na nás.‘ Preto dúfajte i vy, Stanislav, a poslúchnite moju radu, prijmite tento poklad odo mňa. Či ho odmietnete ešte raz?“

„Nie, ach, nie! Tá svätá kniha, blahodarná, ktorá vás vedela potešiť, písaná, jako hovoríte pre celé ľudstvo, má byť od tejto chvíle aj mojím svetlom.“

„Sláva Pánu,“ zajasal doktor a v návale čistej radosti zľúbal čelo nemocného; chcel mu ešte niečo povedať ale vrzot krokov na drobnom piesku mu to prekazil. Boly rýchle a keď stíchly zavznelo na prahu besiedky s náruživou radosťou: „Stanislav, Stanislav! Konečne som ťa našiel.“

„Bohuš!“ Šuhaj vstal a bratia si spočinuli vo vrelom objatí.

„Vítaj, Bohuš, vítaj šťastne doma.“

„Stanislav, čo si mi to spravil? Ochorie, a to tak ťažko!“

„Odpusť, chcel som prijsť do Hamburgu; bol som už na ceste, ale nemohol som. Ale dovoľ, aby som ťa predstavil svojmu dobrodincovi.“ Šuhaj sa vymanil z objatia brata. „Pán doktor Reinhard.“

Bohuš pozrel ku stolíku o ktorý opretý stál doktor.

„Môj brat Bohuš,“ predstavoval Stanislav.

„Teší ma, pán doktor.“ Mladý muž sa vrele chopil doktorovej ruky svojimi obidvoma. Hoci som vám na jednej strane veľmi vďačný, predsa sa hnevám na vás.“

To je dobre, že sa k tomu priznávate, pán Hričovský, snáď sa nejako vyrovnáme. Príčina?“

„Prečo ste mi do teraz znemožnili navštíviť Stanislava? Kto to kedy videl telegrafovať vždy, keď ste odchádzali?“

„Prestaň, prosím, Bohuš. Ja som na vine.“

„Ty? Ty si si prial, aby sme neprišli za tebou?“ užasnul inšpektor.

„Áno, chcel som vás uchrániť nákazy.“ Mladý muž, ktorému už zrejme sila vypovedala, si sadnul zpäť do kresla. Doktor podal stolec i hosťovi.

„Bavte sa, páni, musím svojmu pacientovi po liek.“

„Dobre, pán doktor, ale najprv vás odprosím.“ „Nieto za čo“ a obidvaja mužovia si s úsmevom podali ruky.

„Stanislav, ty si veľmi bledý,“ povedal Bohuš starostlive, keď osameli. „Ty si bol iste už doma chorý, prečo si mi to neoznámil? Nebol by som tú cestu žiadal od teba.“

„Ach, to je maličkosť. Radšej mi povedz ako sa ti viedlo, či si prišiel šťastný, myslím, či dúfaš byť šťastný so svojou manželkou?“

I napriek osmahlej pleti bolo vidieť ako rumenec polial tvár opytovaného.

„Šťastný?“ opakoval hľadiac k zemi, „zapredaný a šťastný?“

„Bohuš,“ splynulo teskne so rtov mládenca a z čarovných očí pozeralo na brata srdce, plné úzkosti. „Však Johanka je iste šľachetná, a vy si časom zvyknete.“

„Stanislav, to vravíš ty?“

„Odpusť, Bohuš, nie je to pravda, srdce si nedá rozkazovať, ó, že som ťa nemohol z toho nešťastia vyslobodiť. Môj celý život je zmarený.“

„Stanislav, povedal náhle Bohuš,“ musím ti niečo sdeliť. Znám tvoju lásku. Dokázal si mi ju mnoho ráz; odvolávam sa na ňu ešte raz naposledy.“

Mladý Hričovský sa sklonil, kľaknul k bratovi a hovoril s ním anglicky, pri čom nehľadiac hore hovoril čím ďalej tým vrelšie, prosebnejšie. Potom vstal prudko. „Prečo mi nič neodpovedáš? Stanislav? Hneváš sa? Odpusť! Ale už sa stalo, a niet inej pomoci ako skorý sňatok, dokiaľ ešte svet nevie, že sme tu. Pravda mi to urobíš po vôli?“

Šuhaj pomaly zakrútil hlavou, smrteľná bledosť sa mu rozliala po krásnej tvári.

„Nemôžem, Bohuš,“ prehovorili bledé rty pevne, hoci žalostne.

A zase sa vrhnul brat k bratovým nohám a teraz z jeho prosby znely úzkosť a strach.

„Nemôžem! Život, česť, šťastie — všetko by som ti rád obetoval; toto nemôžem urobiť, lebo mám k tomu veľkú príčinu.“

„Lebo nechceš,“ skríknul mladý Hričovský,“ a tak mi nič iné nepozostáva než guľka alebo nešľachetný život!“

Temný výkrik nemocného zastavil ďalší prúd jeho slov. Náruživosť doburácala, zhasla, ale už pozde.

„Čo sa stalo Stanislavovi?“ zavznelo nad predeseným mladým inšpektorom, budiacim brata z mdloby. „Ach, ťažká odpoveď.“ Však doktor na ňu ani nečakal. Za niekoľko minút odpočíval chorý zase v posteli. Všetky prostriedky vzkriesiť ho znovu k životu solhávaly.

„Pán doktor, ja si niečo urobím, jestli on neožije,“ s tými slovami sovrel mladý inšpektor krčovite ruku lekára.

„Žije, milý priateľu, ale preto, že ste ho tak neodpustiteľne rozčúlili, lebo len veľké rozčúlenie mohlo mať za následok takú mdlobu, som nútený prosiť vás, aby ste sa mu, až ho vzkriesim, neukazovali.“

„Urobím všetko, čo rozkážete, len ho zachráňte.“

Sotva zavrel mladý muž za sebou dvere, uvoľnila sa stiesnená hruď mladého muža, a otvoril oči.

„Pán doktor,“ a v tvári sa zjavil temer jasot, „sme tu len sami?“

„Sami, milý synu.“

„Tedy to bol len sen, že Bohuš prišiel. Som prešťastný. Ale kde sa v mojej biednej hlave vzal ten strašný sen? Zdalo sa mi, že som bol vonku. Prosím, pán doktor, odkážte na Lubošín, aby ma Bohuš prišiel navštíviť, musím s ním hovoriť, tak najskôr zabudnem na hrozný sen.“

„Áno, milý synu.“

Doktor obslúžil chorého a keď bol pomaly vytiahnul ruku z jeho rúk, krčovite ju držiacich, vyšiel za hosťom a zavrel dvere. Hosť mu prudko popošiel v ústretu. „Prebral sa?“

„Prosím ticho. Usnul síce, ale nie je radno ho teraz zobudiť. Jakéhokoľvek druhu bol váš rozhovor s bratom, pán Hričovský, má ho za strašný sen. Aby sen zmiznul, prosil ma, aby som vás dal zavolať; verím, že vám záleží na bratovom živote a preto, prosím, nehovorte s ním o veci. Až mu Pán dá zdravia, môžete mu vec vysvetliť.“

„Ó, nikdy viac nebudem s ním hovoriť o tom. Vec je už i tak ztratená. Vy ma iste odsudzujete, ale nie viac ako ja sám seba. Práve tak ako horská bystrina, keď zmocnie, zaplavuje role a ničí, tak som urobil dnes i ja.“

V hlase znel úprimný náruživý stesk a javil sa v celom zjave mladého muža.

„Ja vás nesúdim, lebo sudcom všetkých nás je Bôh,“ povedal doktor.

„Odpoludnia prídite, prosím.“

„Dobre, pán doktor, a smie niekto prijsť so mnou?“

„Prijdite so svojou manželkou; to ho iste poteší!“

Bohuš vyplnil doktorov rozkaz, prišiel i s Johankou navštíviť brata, ale hoci ho poznal i neznámu švagrinu privítal, nemohol s nimi hovoriť pre veľké ochabnutie mysle. Následkom prílišného otrasu nervov za rána sa choroba vrátila.