ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce sa chýlilo už k západu, keď nad záhradou starej fary Záboria sa zastavil kočiar pána Juraja Hričovského. Pán Skalky, ktorý z neho vystúpil rozkázal kočišovi, aby previedol kone po vrchu dokiaľ neprijde. Kočiar čo nevidieť zmiznul v hore. Pán Juraj stál ešte na rozhraní hája, zahľadený do krásnej úrodnej rovinky. Nad ňou zapádajúce slnce zlatilo vrcholky hôr. Zapadlo jako kedysi to ľudské šťastie, o ktorom sme sa domnievali, že preto tak hreje, svieti a blaží, lebo chce zostať na veky, a ono zatiaľ blažilo pred zhasnutím!

Slnečné prúdy vábily starca, aby vzhliadnul vyššie. Pozrel a s divným zábleskom očí utkvel na ožiarenom kostolíku na proťajšom vŕšku a na fare rozloženej pod ním. Utešená dolina zmizla zrazu pred starcom. V myšlienkách sa znovu preniesol do tmavého chrámu sv. Pavla, kde na kazateľnici stojí mladosť, siahajúca smelou rukou na boľavé vredy p.skej starešiny a vrhá do shromaždenia slová, ktoré ako čo by elektrizovaly. Hráči sú zlodeji, ktorí okrádajú seba i blížnych. Slzy vdov a ukrivdených, slzy utlačených žien, o blaho olúpených detí volajú do neba, a s výšin nebies prichádza ozvena: „Beda vám!“ „Len si hovor, povedal náhle starec divným, hlasom, ako čo by mal niekoho pred sebou, „a až všetko povieš, potom odpoviem ja, a ty potom iste prestaneš.“ Mohol by si sa zdesiť tejto vždy tak hladkej tvári. Ukrutnosť napísala na ňu svoj znak, a to tá rafinovaná ukrutnosť, ktorá dlho pripravuje plán i prostriedky, aby spokojným úsmevom na rtoch mohla pokojne mučiť vyhliadnutú obeť. To hnutie trvalo len okamih. Starec kývnul rukou, vyhladil tvár a čo nevidieť zaklopal na dvere doktorovej pracovne. Dr. Reinhard, ktorý podával chudobnému chlapcovi liek i návod, ako s ním zaobchádzať, prepustil dieťa a neočakávaného hosťa privítal s vážnou zdvorilosťou.

„Nebudem vás dlho zdržovať, pán doktor,“ povedal pán Juraj sadajúc na pohovku, „lebo vidím, že ste stále zamestnaný. Chcete si získať vavrín ľudomilstva v našom okolí.“

Doktor usadajúc tiež sa usmial.

„Ako sa má vaša milosť?“ položil obvyklú otázku.

„Ja dobre, jako vždy.“

„Vaša milosť sa má vždy dobre?“ Lekár pozrel na starca, ktorého čosi prekvapilo v tom pohľade.

„Pochybujete?“ narovnal sa hrde, a pyšný ťah mu trhnul rtami.

„Áno, pán Hričovský; na zemi, podrobenej zmenám, sa nemôže mať vždy dobre.“

„Ale prečo? Človek sa musí otužiť, brať veci jako prijdú, nie je nikdy tak zle, aby nebolo vyviaznutia; ide len o to, jako si človek zariadi život. Ja, pokiaľ som zdravý a vidím svoje veci a veci svojej rodiny v poriadku, sa mám vždy dobre.“

„Odpustite,“ doktor sa usmial akosi bôľne, „nemôžem veriť, že by ste boli takto hovorili, keď váš syn a krátko potom vnuk, stáli temer jednou nohou v hrobe.“

„A mýlite sa. Keby boli zomreli, bolo by mi smutno, ale preto že som veril, že sila i mladosť zvíťazia, nebolo treba zúfať pred časom. Pripusťme, že by som ich bol prežil, človek sa musí vpraviť do všetkého. Nemyslíte?“

„To áno, vaša milosť, časne i večne.“

Obaja mužovia znovu pohliadli na seba; ale divné, pán Juraj ten pohľad nevydržal.

„Ako to, že vy, doktor, veríte vo večnosť, pre ktorú nemáte nijakej záruky?“

„Vy v ňu neveríte, pán Hričovský?“ odpovedal lekár otázkou.

„Prirodzene“, pohodil starec hlavou, „nie som takým bláznom, aby som veril nedokázaným bájkam, zvlášte keď sa protivia zdravému rozumu. Odpustite, nech vás to neurazí.“

„Mňa vôbec nie, som zvyklý všeličo počuť od ľudí, ktorí, keď potom prijde smrť, pozde poznávajú všetky svoje omyly.“

„Dobre odrazené! Ale keď sme už pri tom, ako to, že nesdielate náhľady svojich kolegov?“

„Bôh predivný v láske a vo svojom milosrdenstve otvoril moje zaslepené oči práve tak ako oči iných, a ja som poznal pravdu.“

„Hm, vtedy fantázia. Ukázal vám Bôh z mŕtvych vstalého človeka?“

„Áno.“

„Čože?“

„Ježiša Krista, Nazaretského.“

„Ach, nesmyseľ! Toho ste predsa nevideli. Počuli ste o Ňom a uverili tým bajkám, ktoré si Iudia vymysleli.“

„Prestaňte, pán Hričovský, takým spôsobom nesmie nikto hovoriť v mojom dome o mojom Spasiteľovi. Bol som veľmi nešťastným človekom až do tej hodiny, v ktorej som Ho poznal, v ktorej Ho duchovne uvidely moje oči a srdce pocítilo Jeho blízkosť. On je svätý, veľký Bôh, nie len môj, i váš, dnes ešte Vykupiteľ, ale raz Sudca, ktorý všetko, áno všetko, vyvedie na svetlo a odhalí.“ Reinhard hovoril s vážnou, vznesenou určitosťou a pokračoval: „Prečo sa vám zdá nemožným, vy, ktorý žijete z roka na rok uprostred jarného vzkriesenia prírody, aby človek, koruna stvorenia Božieho, najdokonalejší tvor, nemohol znovu žiť, ako to zrno, zasiate do zeme, a až ho Bôh povolá v to jaro ľudského vzkriesenia sa nemohol vzniesť k novému životu?“

„Ale, prosím vás, načo by ožil? Veru na jednom živote je dosť,“ starec pohrdlive mávnul rukou.

„Dosť? Neverím. Videl som už na stá zúfalých zápasov so smrťou, pokojne šťastne zomierali len tí, ktorí verili, že so smrťou nie je všetkému koniec, že odchádzajú do života.“

„Myslíte, že ja nemôžem zomrieť práve tak so stoickym pokojom?“

„Zdanlive áno, prečo nie? Ale jaké bude prebudenie?“

„Prebudenie!“ zasmial sa starec spupne, „to ma netrápi. Ale ja vás dlho zdržujem a neshodneme sa. Prikročme radšej k veci. Odpustite, že Imrich je tak dlho vašim dlžníkom, nie je to nijako gavalierske.“

„Dlžníkom?“ podivil sa doktor.

„Snáď ste zabudli? Prijmite toto zároveň aj s mojou vďakou.“

Pán Juraj podal zalepenú obálku, pri čom mu neušlo hnutie odporu, áno, nevôle, ktoré preletelo jasným čelom lekára. Ten vzal s nemou poklonou obálku a uložil ju do stolíka. V izbe stíchlo. Rozložila sa tieseň, aká zavládne vždy, keď obidve strany sú nie spokojné s vybavením nejakej záležitosti.

„Snáď vás neurazil môj priamy spôsob,“ pán Juraj prerušil tíšinu.

„Nie, pán Hričovský, ale myslel som si, že mi bude táto chvíľa usporená. Vy ste ma k Stanislavovi nevolali; ja som ho liečil ako priateľ, a prial som si, aby pri tom zostalo, ale vy ste nevedeli.“

„Ale kde by som ja k tomu prišiel, aby ste liečili Stanislava bez honorára,“ starec sa hrde vzpriamil. „Za tie prebdelé noci a mimoriadnu opateru vám zostane ten chlapec i tak vždy dlžníkom, lebo to sa nedá zaplatiť, tak dúfam, že sme vyrovnaní.“ Pán Juraj podával ruku, doktor vložil do nej svoju, a po chvíľke bol každý z nich sám so svojimi myšlienkami, pán Juraj, unášaný svojimi hnedými tátošami na ceste k domovu, a doktor pri pisacom stolíku s hlavou na sopiatých rukách. Pred ním denník, v ktorom ešte nebolo uschlo vnesenie dátumu a potom slová: „Dnes mi Juraj Hričovský vrátil 200 zlatých. Pane, vymaž ich zároveň z knihy jeho dlhov aj s tými ostatnými a odpusť, ako i ja odpúšťam. Ak ešte môžeš otvor jeho oči, aby videl nešťastie, do ktorého sa rúti s nekajúcou zatvrdilosťou.“