ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý Aurel! Srdečná vďaka za dlhý, túžobne čakaný list. Aby si ma nekarhal, že sa Ti hlásim len na dopisniciach v krátkosti, dostaneš zase raz dlhý list. Aurel, čo všetko som prežil od toho prvého stretnutia s Vierou Kantuzovou! Konrádove ideály, jeho úspechy, naše spoločné snahy! Moju novú hodnosť ako tajomníka gymnaziálneho „Tovaryštva“ už znáš. Teraz teda zodpoviem Tvoje dve otázky. Najprv som splnil sľub, daný Vieročke, a navštívil som Lubošín. Áno, konečne, ale i to za zvláštnej okolnosti, inak by sa bola sotva vyplnila moja vrelá túžba. Ako vieš z poslednej dopisnice, Jeho Jasnosť čakala prepošta D.ského a vyslal ma uvítať ho na stanicu. Lež kto neprišiel, bol pán prepošt. Zdvorilý sprievodca mi oznámil, že na k.skej stanici sostúpil s niekoľkými pánmi. Priznám sa, že ma daromná cesta veľmi nemrzela. Hľadím po obecenstve. Mnohí sostupovali, iní nastupovali; študujem trochu typy a výrazy. Tu padne zrak na jedného cestujúceho. Zďaleka vidieť, že je tu cudzincom. Oblek elegantný a tvár, bolo mi ako keby som ju bol už voľakde videl, pleť osmahlá i bledá zároveň, vrúbená ruskou plnou bradou. Práve bol položil neveľký kufrík a rozhliadnuc sa, stiahnul obočie. Zdôrilosť kázala pristúpiť k nemu a spýtať sa, či by mu bolo možno pomôcť, lebo bolo zrejmé, že potrebuje niečo. „Hľadám koč, alebo nosiča.“

„Idete do P…?“

„Neďaleko. Aspoň mi bolo tak sdelené. V ktorú stranu, prosím, leží Lubošín?“

„Lubošín?“ Oživnul som. „Ta musíte mať koč, a vlastne nech sa vám páči so mnou. Čakal som tu hosťa, ale idem na prázdno. Zaveziem vás až ta.“

„Aký ste láskavý,“ tisnul mi srdečne ruku.

Pri kočiari sa zastavil. „Je to váš povoz?“ premeral si ma. Musel som sa zasmiať. Okolnosť nútila vysvetliť i predstaviť sa. On opätoval poklonu.

„Teší ma, som Achym Kantuzov.“

„Z rodiny majora Kantuzova a Rus?“ volám milo prekvapený.

„Jeho synovec. Znáte môjho strýca?“

„Mal som tú česť vidieť pána majora tri razy.“

Sadli sme si, ja som rozkázal kočišovi, kade nás má zaviesť. Vedel som, že mi Jeho Jasnosť nebude zazlievať túto zdvorilosť i smelosť. Viezli sme sa hodnú chvíľu, keď sa konečne mladý muž obrátil ku mne: „Odpustite,“ hovorí, sťahujúc obočie, „ako ja prídem k tomu, že mi preukazujete túto zdvorilosť?“ „Celkom snadno,“ hovorím ochotne rusky, aby som mu usnadnil rozhovor. „Dúfam, že vy na mojom mieste by ste urobili to isté slovanskému bratovi.“ Prudko zakrútil hlavou. „Neviem, možno, že by som si vás ani nevšimnul, tým menej vás vzal. Lež, pravda: Chodíte často na Lubošín?“

„Idem ta po prvý raz.“

„Tak? Škoda!“

„Prečo?“

„Bol by som sa vás rád spýtal na obyvateľov zámku, na rodinu môjho strýca.“

„Vy neznáte Hričovských?“

„Nie. Ako je horko!“

„Mne sa nezdá.“

Dal klobúk dolu, ovieval sa, a náhle mu líca zrumenely. „Išiel by som radšej peší,“ prehovoril po chvíli, „cesta je taká pekná, tu je vôbec tak pekne.“

„Dám zastaviť a vyprevadím vás, ak dovolíte. Mne je prechádzka tiež milšia. Ale neviem,“ dodávam vesele, „či je vám môj doprevod príjemný.“

„Ste veľmi milý,“ usmial sa, „ale chcete, aby som vám lichotil. Doprevod človeka, ktorý nám pomohol v nesnádze, býva vždy milý.“

Išli sme. Nevšimnul si, že mu nesiem kufrík, ale ja som si všimol ako ťažko kráča. Išli sme strmým vŕškom. Náhle zastal a chytil sa mojej ruky. „Čo vám je?“ Sústrasť mi sovrela srdce.

„Neviem, svet sa točí so mnou, bol som chorý.“

„Sadnite si,“ radím, a on ochotne poslúchnul; hlavu podoprel do dlaní.

„Tu neďaleko je studnička, donesiem vám vody.“

„Pôjdem i ja,“ vzchopil sa. „Umyjem si tvár, to ma iste osvieži, nespal som niekoľko nocí v posledný čas, ani na ceste.“

Mal pravdu, voda ho značne osviežila, len sa mi zdalo, že jej vypil príliš mnoho.

„Na Lubošíne sotva vedia o vašom príchode, lebo by boli iste čakali na stanici,“ začal som rozhovor.

„Nemohol som oznámiť čas a ani som nechcel, aby mali so mnou zbytočné obtiaže, a teraz ich pôsobím vám, ale“ — dodal satyricky a ostrý úsmev mu trhnul rtami, „vy ma neznáte. A ste jedným z tých zriedkavých ľudí, ktorí si myslia o Rusoch viac, než si zaslúžime.“

„Nehaňte svoj veľký, vznesený národ!“

„Veľký,“ usmial sa. „No, áno, na počet, i močiare bývajú veľké i bahná.“

„Ale Kantuzov!“

„Znáte spisy Tolstoja, Lakrinský? Znáte Turgeneva?“

„Znám, čo s tým chcete?“

„Nuž, taký sme, ako nás maľuje náš veľký Tolstoj.“

„Tolstoj preháňa,“ vzrušil som sa, „a Turgenev nezaprie, že žil vo Francúzsku. Znamenie, že sami neznáte, že neznáte svojho sebaobetovného ideálneho Ruska.“

„Nie veru, ja som ho ešte nevidel. Rusko, že je vraj ideálne, a my až páchneme nahou skutočnosťou!“

„Neverím, zem, ktorá môže zrodiť muža, jakým je váš strýc, a ženu, jako je Vieročka Kantuzova, nemôže byť strediskom páchnucej skutočnosti.“

„Pripúšťam výnimky, môj strýc je jednou z tých bielych vrán, Vieročky neznám.“

„Ste roztrpčený, snáď to nesie so sebou vaša choroba, že máte pochmúrne názory,“ vravím s nevôľou.

„Som len pravdivý. Teší ma, že tu v Haliči máte takú dobrú mienku o nás, hoci si ju nezaslúžime, naši vlastní mužovia nás znajú lepšie, ale to, že strhli z našej spoločnosti závoj a ukázali ju svetu v celej jej nahote, to jej nepomôže, my sa nemôžeme preináčiť.“ Hľadel pred seba temným strnulým pohľadom. Mňa sa náhle zmocnila divná myšlienka, nevedel by som ju zaodiať v slová. Napadlo mi, že škoda našich ideálov, bez tak nedojdú splnenia! Poznali sme, že naša spoločnosť väzí v bahne, chceli sme, aby spojením, priľnutím k nej slávskej prišla k novému životu, ale hľa, i tam kal! Kde čistota, kde svetlo, kde pomôcť? Mlčky sme kráčali s vrchu dolu. Pred nami bolo vidieť Lubošín. Kantuzov, pozerajúc naň, blednul ešte viacej. Bál som sa, že ho opustia sily, hoci kráčal priamo.

Náhle sa zastavil. „Snáď som vás neurazil nejakým slovom, že nič nehovoríte?“ pýta sa temer starostlivo a hľadí na mňa takým dobrým pohľadom, ako by si videl majora. Už som vedel, koho mi tak veľmi pripomínal.

„Neurazili ste ma,“ odpovedám rýchle, skôr mám starosť, že ste taký biedny.“

„Biedny,“ opakoval medzi zubami, „jako ste to povedali, a máte pravdu.“

„Áno, biedny, verte,“ vztiahnul náhle ruku, — „radšej by som sa zastrelil než ta išiel.“

„Kam?“

„Na Lubošín.“

„Ó, až tam uvidíte, jaký je život krásny, poznáte vznesené krásne duše.“ On sa ticho usmial. „Myslíte, že to černocha poteší, keď ho postavíte pred zrkadlo vedľa pekného Angličana? Viete, že všetci ľudia sú jako tamto dlhé brvno s dvoma koncami, čím vyššie stúpajú tí jedni, tým tí druhí nižšie padajú, to je prirodzený zákon.“

Ďalšiu cestu na Lubošín, ba až terasami sme konali v živom rozhovore. On sa zdvorilo pýtal na tamojšie pomery a ja som sa mu mimovoľne zmienil o Tovaryšstve, čo ho veľmi zaujímalo. V najlepšom nás vyrušilo prekvapenie. „Ale, Achym, ty tu?“ Major nám spiechal v ústrety, vystrel náruč a objal rumenejúceho sa synovca v hlbokom dojme. Tuším sa obidvom nedostávalo slov. Ale prítomnosť cudzieho im bola len milá. Synovec povedal krátko, jakú som mu vraj preukázal veľkú službu za čo sa mi dostalo od majora vrúcich vďakov. Na jeho zavolanie prišli z parku Vieročka a Stanislav. Súdiac podľa prekvapenia, s akým prijali predstavení hosťa, nevedeli o jeho zamýšľanom príchode. Napriek tomu ho Vieročka prijala milo, rodinne a Stanislav s ušľachtilosťou pravého gavaliera. Niemenej srdečného privítania sa dostalo i mne. Pozvanie do zámku som síce nemohol prijať, lebo nevykonaná úloha ma nútila ísť domov. Keď mi Achym Kantuzov ešte raz poďakoval, a majorovi som sľúbil, že večer prijdem, vzdialil som sa. Stanislav ma potom vyprevadil na nižšiu terasu, kde stál kočiar. „Použite ho, prosím, budete rýchlejšie doma,“ ponúkal s milou zdôrilosťou.

„Dovoľte, pán Hričovský,“ nútilo ma zdeliť mu, „váš hosť je buď ešte veľmi slabý rekonvalescent, alebo nemocný.“ Vyrozprával som mu, čo sa stalo.

„Verte, že bude postarané o neho,“ prisvedčil.

„A vy sa jako máte? Ste celkom zdravý?“ Pozrel som do krásnej bledej tvári. „Vďaka za spýtanie, sláva Bohu, áno.“ Kone trhly. „Do videnia, pán Lakrinský,“ volal ešte.

„Do videnia!“ prisvedčil som s radosťou.

Jeho Jasnosť biskup, nebol práve dobre naladený. Ale jakonáhle som mu všetko sdelil, vyjasnil tvár. Len ľutoval, že sme sa nesviezli až na Lubošín, a nariadil mi, aby som na večer použil equipážnu, čo som, rozumie sa s vďakou prijal. Musím prestať, môj milý, a dokončím až zajtra.