ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol podvečer. Slnce sa nížilo k západu. Tak ako raz vtedy skoro na jar hľadelo vysokými oblokami do salónu, kde na tom istom mieste, jako vtedy, sedeli major Kantuzov a Konrád Hričovský, ale neboli sami. Na pohovke v tieni fikusov a paliem po boku pani Žofie sedela Stázička Oginská. Pri jej nohách na nízkom taburete zaujala miesto Vieročka opierajúc hlavičku o kolená Dr. Reinharda Linavského, ktorý sedel vo vedľajšom, hlbokom kresle. Pri otvorenom piane stál Achym urovnávajúc noty. Kreslo pri druhom obloku zaujímal pán Imrich, jeho ruka spočívala v rukách na výklenku sediaceho Stanislava.

I maľovať by si ju mohol, tú zvláštnu peknú skupinu ľudí, ktorých nepremožiteľná moc Božieho slova úzko spojila. Odpustenie, láska, mier, vanuly odovšadiaľ. Hoci sú ešte všetky tváre pokryté rúškou ešte nevymizlého zármutku, napriek tomu vidieť na nich žiar svetla, ktorú táto zem nedáva, ale ani nemôže vziať. Oči všetkých sa chvíľami obracaly ku dveriam, ako čo by čakaly niekoho…

Medzi tým, tá na ktorú čakali s takou túžbou, ponáhľala horami Panenského údolia. Tu a tam začínalo už lístie žlknúť. Čo nevidieť odletia lastovičky do teplejšieho kraja, lebo prišla jaseň a prijde zima. Príroda, ktorá bola odená nádhernou, divokou krásou, ožiarená zapadajúcim slnkom, mimovoľne lákala túžby do srdca.

„Predsa len pôjdeme za oceán, Bohuš a ja,“ myslela mladá pani. „Keď len všetko urovnáme, čo sa tu doma urovnať dá.“

Keď sa tak zastavila na okraji hôr a pozrela na Lubošín, na Záborie, i na Dobrudžu, zrely jej oči za oponu budúcnosti. Bolo jej, ako čo by ju odstierala tajomná ruka. Čo na tom, že teraz padaly tiene nižšie a nižšie, že prišla noc, avšak moc Božieho slova si prerazí cestu. Svetlo, ktoré zvíťazilo v srdciach jednotlivcov, zvíťazí aj nad masami. Až len tam dole v chráme vystúpi zase druhý Lubošínsky a po jeho boku, jeho milovaná družka druhá Hedvika, až on verejne a ona po domoch budú hlásať posolstvo o spáse, celkom sa rozvidní. Až tam na Dobrudži postaví Pán nositeľku prápora pravdy, až jej dá po boji palmu víťazstva a svetlo splynie v jeden celok, kto odolá? Verila Johanka, hoci nevedela jako to Bôh učiní, že práve z tmavej budovy, z ktorej vyletely tie najjedovatejšie šípy a zakalily ich kryštálovo čisté blaho, poplynie ešte prameň obživujúceho svetla. Nuž hoci by Lubošín pre tiene, hodené naň prestal byť strediskom živého kresťanstva, prijde, prijde svetlý čas, kedy sa i bez neho podarí záchranné dielo.

A tak hľadela na to pekné sídlo svojej rodiny i svoje, cítila v srdci, že moc svetla, ktoré jej Pán dovolil priniesť sem, prežiari i tie mraky, a Lubošín napriek tomu zostane baštou evanjelia. Ach, nech už sa prihodily jakékoľvek veci, jej poslanie do tejto doliny nebolo nadarmo. Zasvietilo Božie svetlo, kto ho zahasí? Môže odísť za oceán, a čo sa má ďalej stať, o to sa postará Pán Ježiš.

Zadumaná pani nevidela jazdca, neďaleko soskočivšieho, nevidela, jako ožiarený svetlom lásky, hraničiacim na zbožňovaní, rozjasnieva mu bledý, zármutok zastretý obličaj. Bohuš prišiel po svoju manželku. Konrád si žiadal spoločne so všetkými poďakovať za život, znovu mu darovaný, jestli kto, vtedy ona nesmela chýbať pri tom.

Jednu chvíľu sa mu zdalo, že všetko, čo prežili, je len strašný sen, sen tá chvíľa, kedy s ňou išiel obmäkčený jej prosbami, do P. a kedy ona vojdúc do väzenia vyviedla jeho otca, ktorého on mal dosť sily privinúť k srdcu a slovom zmierenia umožniť mu, klesajúcemu mužovi, ten strašný vstup zpäť do života. Nebyť jej, ako by prežili tie dni, zvlášte tú strašnú chvíľu, kedy zpráva o hroznej dedovej smrti ho priviedla skoro o rozum? Ó, požehnaná hodina, v ktorej ju Hospodin poslal k ľudu jazyka nie hlbokého, ktorého reči by rozumela, aby mu priniesla svetlo. A jakú jej za to dali odmenu? Zvlášte on? Ach, žiaľno pomyslieť! Jedine Bôh, ktorému slúžila, mohol ju odmeniť.

Vzhliadla. Oči sa im stretly. Blažený úsmev ožiaril spanilú tváričku, ktorá sa ním tak okrášlila, že sa hlboko vtisla na desky milujúceho srdca.

„Prišiel som po teba, veľmi ťa všetci potrebujeme,“ povedal keď ju priniesol k vraníkovi, vysadnul s ňou, a leteli hore jako vtedy. Dnes to už nebolo hriechom, keď dôverivo opierala vonnú hlavičku o hruď svojho muža. Musel jej hovoriť o svojej láske, keď nie slovami, tak aspoň pohľadom. Keď zastáli na terase, ovinula zrazu obe ruky kol jeho šije a čo ešte nikdy, bez prosby a povzbudenia mu vtisla sladké poľúbenie na rty.

„Neboj sa,“ povedal pri tom s pekným zažiarením jasných očí, „v Zaborí svetlo dokáže svoju moc, a za oceánom budeme i my dvaja blažení. Až vykonáme všetko, čoho je tu treba, Pán Ježiš nám to dá.“

I hore po schodoch vyniesol Bohuš svoju manželku. Skoro zastali uprostred živo rozprávajúcej rodiny. Vážne započali krásne služby Božie. Bohom požehnané rty mladého kňaza, ktorým len málo chýbalo, že by ich bola zavrela studená závora smrti navždy, rozdeľovaly čistý prameň živej vody. Nebolo srdca, ktoré by nebolo potrebovalo potešenia, ale ani srdca, ktoré by ho nebolo došlo. Zaviedol Konrád svoju rodinu na Baránkovu svadbu, kde až Bôh sotrie každú slzu z očí, nebude viac ani kriku ani bolesti, zato radosť a zvuk neutíchajúcej hudby nebeských hárf a spevov. Keď skončil, nezostaly niktoré ústa nemé, ale všetky alebo v kratšej alebo v dlhšej modlitbe, prednášaly túžby srdca pred trón Boží. Najdlhšie sa modlila Johanka. Žiadala od Pána všetko to, čo videla v tušení tam na okraji hôr. Poďakovala svojmu Pánovi za to, že ju poslal so svetlom v ruke do tohoto údolia tmy, poďakovala za to, že jej dal všetky tie duše, za ktoré sa modlievala až na jednu, ktorá sa sama vytrhla z náručia milosti. Ďakovala za Bohušovu lásku, ktorá ju učinila šťastnou na zemi a za priazeň celej rodiny. Vstávajúc od modlitby povedala so žiarivým úsmevom:

„Teraz si ešte zaspievame naše americké Te Deum.“

Achym so Stanislavom ochotne rozdali sošity. Niekoľko akkordov a už utešeným štvorhlasom zavznelo Lubošínom: Teba, Bože, Otca vekov, Pána tvorstva celého, í medzi tým, čo vonku zapadalo slniečko a ružová záplava večernej zory plnila izbu oblievajúc svätožiarou spevákov, ktorí stáli v polkruhu okolo piana a bielostnú hrajúcu pani.

Akkordy sa mohutne vlnily, krása spevu rástla, jako čo by všetky tie sbory serafínov pomáhaly deťom zeme spievať na Božiu česť.

Stanislavove oči hľadali otcovu tvár a našly ju ožiarenú odbleskom zory, objatú vnútorným svetlom.

S polohlasným zalkaním si pán Imrich zakryl tvár. Oči pani Žofie zvlhly bohatými slzami a s nemou vďakou hľadely hore k nebesiam.

Čistý hlas mladej panej vyniknul nad všetky ostatné jako zvonok, plný uchvacujúceho nadšenia.

„Spas a požehnaj“ sa nieslo otvoreným oblokom ďaleko, ďaleko prehlušujúc i podivný, ostrým treskom doprevádzaný zvuk. Akkord dohry tichúčko doznel, skôr než sa ruky sviezly s klaviatúry, bolo to jako slasné „S Bohom“ peknej duše, uletujúcej ďaleko, vysoko.