ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Jeho milosť pán Hričovský prišiel,“ rozprával na druhý deň sluha sluhovi na statku v Stránove, a divili sa, lebo pán Juraj Hričovský býval nečastým hosťom u syna. Úctive mu pomáhali s kočiara a po strane hľadeli za ním, keď zmiznul v stĺporadí, ktoré obtáčalo veľkú prízemnú budovu. Tam mu vyšla oproti pani Žofia a viedla hosťa do svojich izieb. Pán Imrich so synmi teraz už len sám, býval napravo, ona so synom naľavo. Izba do ktorej vstúpil hosť zďaleka prezradzovala množstvom „svätých“ obrazov a relikvií, pred ktorými horely svetlá, byt zbožnej katolíčky. Tmavý nábytok i záclony dodávaly izbe vzhľadu kaplnky a to tým viac, že vo východnom rohu pred obrazom madony stálo kľakátko, potiahnuté zeleným súknom, a na kľakátku modlitby. V tom kúte trávievala pani večerné, často i nočné hodiny. Služobníctvo a robotníci pána Imricha si ju ctili jako veľmi zbožnú, svätý život žijúcu bytnosť, plnú dobrých skutkov a almužien. Ružencový spolok v P. a benediktínsky kláštor by vedely mnoho rozprávať o jej horlivosti. Nevynechala ani jednej púti, ani jednej procesie. A všetok svoj ostatný čas — a nemala ho mnoho — venovala vyšívaniu rúch a pokrývok do kostola a kaplniek. Pri tom sa prv postievala tak mnoho a tak často, že z toho ochorela a na radu lekára musela obmedziť ten „kresťanský skutok“; sám syn, hoci klerik, bol nútený prosiť ju, že by viac šetrila svoje zdravie. I teraz odvolali pani tiež od modlitby oznamujúc jej svokrov príchod; svedčila o tom otvorená kniha a na nej ležiaci ruženec.

„Je Imrich doma?“ pýtal sa pán sadajúc na pohovku, vedľa ktorej v hlbokom kresle zaujala miesto nevesta. „Áno, pán otec, práve má pri sebe manipulanta; účtujú. Bolo by mi bývalo milšie, keby dnes nebol prišiel.“ „A prečo?“ Eneáš mi povedal, že pán zase nespal celú noc; tá včerajšia jazda mu ublížila, a k tomu tá zpráva!“ „Jedno s druhým, ale Imrich sa musí premôcť. Čím viac povolíme chorobe, tým je neúprosnejšia,“ usmial sa starec málo. Nedostal dnes nijakej zprávy z H?“ „Ba áno, je tu telegram, ale som mu ho ešte nemohla poslať.“ „Dajte sem, pani dcéra, nech vieme, čo oznamuje doktor.“ Pani ochotne poslúchla a podala telegram. „Včera,“ čítal starec nahlas, „som oznámil, že na prevezenie nemocného nemožno teraz pomýšľať; dnes mám nádej, jestli sa stav nemocného nezhorší, za dva alebo tri dni sa vydáme na cestu a odpočinieme si v mojom dome v Zaborí. Dr. Reinhard.“ „V Zaborí,“ opakoval zamyslene pán Juraj, „snáď nie pod Skalkou? Či azda znáte nejaké iné Záborie, pani dcéra?“ „Nie, pán otec, ale je to divné, prečo povezie doktor Stanislava cez Záborie a nie na P.“ „Snáď sa mýli, alebo je nie dobre informovaný Stanislavom. Ale ja mu to všetko napíšem a objasním. Telegram odovzdám Imrichovi sám. Ale kde je Konrád?“ „Na Lubošíne.“ „Už zase?“ „Včera sľúbil Vieročke, že ju zavedie na prechádzku do hôr.“ „Tak, no to je múdre; jemu je treba prechádzky po stálom sedení, a jej je treba sprievodcu. Ale pravda,“ starec skladal telegram a zastrčiac do vrecka sadol do kúta pohovky, „včera mi povedal Konrád, že pôjde poprosiť jeho Jasnosť biskupa, aby urýchlil jeho vysvätenie, dúfam, pani dcéra, že sa postaráte, aby nechodil príliš často do Čarnova, dokiaľ je nie riadnym úradníkom a biskupovým sluhom.“ Pri tých slovách pani trhla sebou a skloniac hlavu zakryla tvár oboma rukami; v izbe zavládlo skoro príšerné ticho. Starec hľadel na zem so zachmúreným čelom, a bolestne sovrené rty prezradzovaly trpké spomienky. Náhle vstal. „Dúfam, že si rozmyslíte svoje slová. Je to na váš i jeho prospech. Pochopiteľnou síce, ale nenapraviteľnou ústupnosťou ste vychovali z neho panovitého despotu, ktorý by sa snadno mohol zabudnúť tam, kde mu patrí jedine pokora služobníka.“ Z hlasu starca bolo cítiť mráz a zachvieval schúlenou postavou panej, ktorej ruky sa triasly až konečne klesly bezvládne do lona, a vstávajúc tiež vzniesla nesmele k mužovi pohľad, plný úpenlivej prosby. Nevidel ho. „Urobím všetko,“ zašepkala pozorne, „čo rozkážete.“ „Čo ja rozkazujem, na tom záleží veľmi málo,“ zachmúril starec čelo ešte temnejšie, „skôr čo káže vaša vlastná bezpečnosť. Nezabudnite, že chodíte po sopečnej pôde; len trocha ohňa a nastane výbuch.“ Pani neodpovedala. Stála pred ním ako socha bez života a stála tak ešte i keď už bol odišiel, a potom s temným: „Ó, Mária, matka Božia, zmiluj sa nado mnou a pomôž!“ sa hodila na kľakátko. „Oroduj za mňa, kráľovná nebies, však som ho tebe obetovala; on je tvoj sluha, len tvoj; ostríhaj ho všemocným ramenom a oroduj za nás u svojho Syna.“

Medzi tým na druhej strane stáli proti sebe otec a syn; boli už sami. „Zamkni!“ rozkázal pán Juraj, a keď sa stalo, vyňal telegram. „Otče, ty máš zprávu!“ Syn temer priskočil k nemu. „Mám, ale ti ju sdelím, len ak budeš pokojný.“ „Otče, nežiadaj nemožnosti, nemuč ma.“ „Povedal som ti, opanuj sa. Tak. A teraz počuj, ale ma nevyrušuj.“ Starec prečítal telegram, a syn so skríženými ramenami na prsiach sa opieral o šatník; divoká búrka zmietala jeho vnútrom. „Ešte zrejme nie je von z nebezpečia,“ povedal otec, odkladajúc papier. „Áno, a ty si mi nedovolil ísť za ním!“ Temer divoká bolesť vyšľahla z mužových očí. „Blázon, myslíš, že keď ty nemáš rozumu, že ho ztratím i ja? Sám si povedal, že sa ti zdalo, jako čo by si v blúznení bol niečo prezradil, a teraz verím, že áno. On si to všetko sostavil, a to nepochybne doviedlo ho do nemoci. Nechýba len, aby si sa mu teraz išiel ukazovať, keď má horúčku, aby na teba ukázal cudzím ľuďom. A jestli sa veci majú tak, bolo by lepšie, keby sa nevrátil.“ „Nevrav tak, nervi mi srdce kus po kuse,“ sopjal syn zúfale ruky. „Radšej ma zabi, však i tak je prekliata hodina, v ktorej si mi dal život.“ Sinavá bolesť pokryla líce hovoriaceho, zapotácal sa, a nebyť silného otcovho ramena, bol by padol; starec ho položil na pohovku, navlažil mu čelo a skráne. „Tu máš vodu, Imrich, okamžite sa premôž,“ velel neúprosne a nie nadarmo. Pán Imrich násilne premohol mrákoty a začal sa neistým krokom prechádzať po sieni, otvoril oblok a trochu sa nachýlil von. Starec prevracal listy v obchodnej knihe a nepozdvihnul očí, ani keď sa syn zastavil pred ním. „Nehnevaj sa, prosím,“ prehovoril temne, „radšej mi poraď; ja si sám nepomôžem, je mi do zúfania. Jestli budem dlho v tejto neistote, pôjde mi to na mozog. Ale tomu urobím koniec, pôjdem a udám sa.“ Tvárou pána Juraja preletelo niečo jako zľaknutie.

„A Bohuš?“ spýtal sa chladne.

„Bohuš!“ zaúpel pán Imrich ako pod ostrím ocele, tiskajúc si ruku na čelo. „Teraz už dosť!“ vzpriamil sa starec. „Zatiaľ tvoja domnienka ohľadne Stanislava nemusí byť pravdou. A potom on ešte nezomiera; uzdraví sa, a všetko ostane ako bolo, ak budeš rozumný. Nepredstavuj si veci v horších farbách, než je treba. Nieto nijakého nebezpečia, lebo nieto nijakého svedka.“

Slová odznely; mužovi síce nedali pokoja, ale napriek tomu celoval vďačne podávanú mu ruku otcovu. Často držíme za najväčšieho priateľa toho, kto nás uistí, že čin, ktorý nesmel mať svedka, ho skutočne nemal, že ho nevidelo niktoré oko, že ho ústa nevyzradia, a že teda nieto nebezpečia.