ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snáď sa Bohuš už vráti. Chcela mu ísť naproti. Premýšľala o návrhu, ktorý jej urobil doktor ohľadne Stázičky, aby sa s ňou tu v horách schádzala. Chvíľami hľadela k nebu. „Pane, však ty zvíťazíš i moc Tvojho slova. Znovu sa ti oddávam, a daruj mi všetky tie duše, ktoré si Ty predzvedel a vyvolil, aby sa raz postavily pred Tvojím trónom v bielom rúchu.“ Samota, tíšina velebného stvorenia Božieho rodieva často velebné, niekedy pekné, niekedy i zvláštne myšlienky, podľa toho, jaký svet nosí človek v srdci. Lebo sú dva svety, ten vôkol nás a druhý v nás, a skoro vždy ten v nás víťazí. Jaké boly myšlienky tejto spanilej bytosti, o tom svedčila tá svetlom zaliata, ľúbezným úsmevom ožiarená tvárička, ten jas hviezdnych očí a konečne sladký zvuk piesne, ktorý jako sen o nebeskom šťastí zavznieval horami.

A jaké boly asi myšlienky jazdca, ktorý jako v zabudnutí sa pozvoľna bral horami, hrde, voľne vzpriamený jako čo by bol kráľom tohoto sveta hôr a pri tom zadumaný? Na voľnom čele i kol pekných svojvoľných rtov sa rozložil zvláštny stesk, ktorý akoby chcel povedať: „Stmieva sa predo mnou.“ Jazdec náhle trhnul sebou, zodvihol sklonenú hlavu, počúva a už bodnul koňa. Hľa, z diaľky sa belie šat, a zo stredu zelene, ako na obraze, vystupuje speváčka. Prekvapenie, údiv, vyšľahly z jasných očí, kôň sa vzopial, a asi dva kroky pred náhle umlknuvšou speváčkou sa postavil jazdec.

„Dobrý deň, Johanka. Ach, kde si sa tu vzala?“

Mladá pani podala mužovi obidve ruky. „Išla som ti naproti.“

„Hľaď,“ zajakal sa a zašiel si rukou do vlasov, „keby som bol vedel, že, nuž, že na mňa vôbec myslíš, bol by som sa poponáhľal.“

„Nevadí, však teraz pôjdeme spolu, ale najskôr si tu trochu sadnime; rada by som si urovnala túto kyticu.“

Rýchle rozprestrel pokrovec na vlhkú trávu a ona si sadla, potom sa on oprel o ušľachtilé zviera. Zodpovedal otázky, kde dal vymeriavať. Hovoril stále živšie a jako aj ináče, keď tie krásne oči vzhliadaly k nemu s takým porozumením a účasťou. Kytica bola už hotová, spočívala v malej rúčke, položenej na lone. Slniečko osvecovalo ten pekný obraz sediacej panej, pekný zvlášte, keď s milou dôverou rozprávala zase ona mužovi, jakými sa zaoberala myšlienkami, vyhľadať totiž a spojiť všetko, čo je evanjelické a sústrediť to na Lubošíne. Žiadala si k tomu od neho dovolenie.

„Prečo by som mal brániť, keď ťa to teší, a keď chceš previesť tú podivnú, obtiažnu prácu?“ hovoril chvatne.

„Si úplne neodvislá veliteľka Lubošína a máš úplnú slobodnú vôľu.“

Zakrútila hlavičkou. „Nie som neodvislá; Boží zákon toho nedovoľuje; nechcem slobodnej vôle, ktorá by sa priečila tvojej,“ odvetila s vážnou pokorou, výsosti plná moc vanula pri tom z jej celej, čistej bytosti.

„Lubošín nemá už len veliteľky ale i veliteľa, a ten veliteľ,“ pokračovala nežne, „je evanjelik. Ak bude on so mnou súhlasiť, a ak on pôjde so mnou, môžem v mene Pánovom začať. Ale keby bol on proti mne „rozdvojený dom padá.“ Pravda, Bohuš, pôjdeme spolu?“

Zastala pred ním s neodolateľnou prosbou v pohľade i v celom zjave.

„Všetko, čo chceš,“ svedčil zmätene, „len nerozumiem a neviem, v akom ohľade?“

„Vieš, že podľa záveti môjho drahého deduška s materinským imaním mám právo naložiť podľa svojej vôle.“

„Nielen s materinským,“ skočil jej do reči, „so všetkým, čo je tvoje! Nikto nemá tej moci ani nebude mať, aby ti prekážal robiť, čo ty chceš.“

„Ó, predsa! To ostatné imanie je rodinné a podľa záveti sa má použiť v prospech rodiny Hričovských; v ňom ja mám len všeobecný podiel,“ povedala šetrne; ale tamto je sverené mne, a ja by som rada vedela, či nič nenamietneš proti tomu, keď ho použijem v prospech vnútornej misie a v prospech práve teraz vyslovenej myšlienky.“

„Ja? Nie, naopak, keby ti to nestačilo, len povedz, som vždy ochotný.“

„Ó, ďakujem ti, Bohuš,“ podala mu obidve ruky.

Na okamih ich pevne zadržal. Akési trápne rozpaky, jako jarná mlha pokryly švárny obličaj. „Ver,“ povedal, „konečne do teraz ma nikto neučil robiť dobre iným ľuďom; tu u nás sme žili vždy len sebe a pre seba. Ty máš vyšší názor o živote, ja sa mu klaniam, a na koľko možno, budem ťa aspoň hmotne podporovať. Akokoľvek by sa veci zmenily, môžeš vždy počítať s mojou pomocou.“ V tej chvíli zadunel náhle hrom, a horami počala burácať víchrica. Ohýbala vetvy a kmene stromov a zachvela aj obidvoma mladými ľuďmi. Johanka pozrela na svoje topánočky, ak prijde dážď, ako v nich v blate dojde domov?

„Ak dovolíš, vezmem ťa k sebe na koňa,“ radil v náhlom rozhodnutí Bohuš, a keď s úsmevom prikývla, vyšvihnul sa na koňa, podal jej obidve ruky a zodvihol ju k sebe. Kôň radostne zaerdžal, že môže zase ďalej a niesol mladý párik v ústrety tomu víchru a hromu náhle zotmelými horami. Bola to zvláštna jazda. Bohušove rameno, ovinuté kol útleho pásu mladej panej, ju ochranne vinulo k prudkým dychom sa pohybujúcej hrudi, v ktorej bilo mladé srdce, schopné milovať celým ohňom mladosti, avšak do teraz bolo objaté tvrdou, ľadovou kôrou ako nedobytná bašta. V snahe po záchrane pred vetrom si mladá pani oprela hlavičku o prsia muža, zavrela oči, a on hľadel v ten kvitnúci obličaj, poliaty sladkou záhadou májového večera. Ona rozmýšľala jako žiť, aby, keď už musia spolu kráčať, neniesol tak ťažko tie nedobrovoľne vzaté okovy. Mala krásne túžby, úmysly i nádeje urobiť ho šťastným. Na seba nemyslela. Z diaľky jej zavznievaly ľúbym hlasom vyslovené slová: „Je to veľká myšlienka, obetovať sa. My sa obetujeme, pravda?“ Tak blúznil Stanislav v horúčke. Bol hotový obetovať sa za brata, čím viacej mala byť hotová ona, pripútaná k nemu svätým, najužším sväzkom, obetovať všetko, aby mu dokázala lásku, a láskou ho získala Pánu Ježišovi a tak aby zachránila jeho dušu.

A on? Myslel snáď tiež na to, jako jej pomôže niesť okovy? Ach, on nevedel, nemohol by vysvetliť, čo sa s ním dialo v tej chvíli! Tak ako by zem nevedela povedať, kedy rozpuknú ľady, premožené jarným slnkom, kedy prenikne hruď oživenie, vyvábi lupeň i kvet, a vydýchne omamujúcim jarným dychom.

Zrazu mladá pani vzhliadla. Celé to čisté, obeti schopné srdce a svetlo tej víťaznej lásky, zahrievajúce svojím májovým teplom, pozrelo z tmavých očí a spočinulo kol nežných rtov. „Bohuš, netlačí ťa moja hlava?“

Trhnul sebou. „Mňa!“

„Budeme už skoro doma?“ pýtala sa trochu zmätená zvláštnou vrelosťou jeho hlasu i plamenným pohľadom.

„Bárs by sme nikdy nedošli domov, bárs by som si ťa smel takto uniesť ta, kde by ľudia nevedeli o nás,“ zvolal náruživo. „Ale je otázka, či by si chcela,“ dodal temer s plachou úzkosťou.

Oprela si pevnejšie hlavu o jeho hruď. Niečo jej v srdci hovorilo, že ho predsa získa, a hoci ju táto jeho prudkosť poľakala, nesmela to dať na seba znať. „Však som tvoja,“ povedala ticho.

„Moja,“ opakoval divným hlasom, „moja! Áno“, dodal s temným zábleskom očí, „moja si a budeš moja, len moja!“

Strašne zahrmelo, blesk preletel horami kríž na kríž a poľakal koňa tak, že letel ako na krýdlach a nezastavil sa šľahaný lejakom až pred starým domom pána Juraja Hričovského.

„Kde sme to, Bohuš?“

„Na Skalke. Sem bolo najbližšie. Ukryjeme sa pred dažďom. Nie si veľmi premoknutá?“

„Nie veľmi.“

„Nuž, prosím vás, čo tu v tej búrke chcete?“ volal starý pán zo dverí.

„Hľadáme úkryt, starý otče, dúfam, že nás prijmete.“ pribehla Johanka k starcovi.

Pohladil jej vlhké vlasy, bozkal na jasné čielko.

„Úkryt vám dám, ale kde sa tu beriete?“

„Ja som išiel domov, a Johanka mi prišla naproti, a zastihla nás búrka,“ vysvetľoval Bohuš odovzdávajúc koňa sluhovi.

A búrka, ako by ich bola chcela len zahnať, stíchla, slnce začalo svietiť. Až v izbe pána Juraja sa Bohuš dozvedel, že Johanka bola na fare v Záborí a sdelila obidvom pánom prečo prestúpila lekárov zákaz a jako sa má Stanislav. Áno, prezradila i doktorov plán ohľadne Stázičky a ohľadne ich spoločných vychádzok do hôr. Keď na to starý pán spomenul olevrant, vyžiadala si dovolenie, aby smela na Skalke šafáriť. Spravili jej po vôli. Pán Juraj ju sám viedol do kuchyne, kde ju jeho stará, znamenitá kuchárka vítala veľmi potešená.

Keď sa vrátil so zrejmým odbleskom spokojnosti, ležal vnuk na pohovke, ruky pod hlavou, mraky na hrdom čele, rty pevne sovrené.

Starec zahľadiac sa na neho tiež stiahnul čelo, „Čo uz zas má?“ podumal s nevôľou pristupujúc bližšie. „Máš ty príčinu mračiť sa?“ zvolal mrzute.

„Čo chceš, starý otče?“ vyskočil Bohuš. „Rád by som videl tvár, ktorá svedčí mladému manželovi.“

„Daj mi s tým pokoj,“ zaiskril očami mladý inšpektor.

„Tak, čo sa hneváš? Ona ti ide oproti, prichádzate spolu jako dvaja milenci, len sa nepretvaruj predo mnou.“

„A mýliš sa! To všetko bola len náhoda, medzi nami dvoma niet ničoho.“

„Možno,“ povedal krátko starec, zapálil si cigaretu a sadol si do kresla pri obloku.

„Prečo mi neveríš?“ rozdráždený Bohuš dupnul nohou, „hovorím pravdu.“

„Pravdu? No však verím, možno. Ja som len myslel, že keď som bol mladý, nezostalo srdce mladého gavaliera ľahostajné, keď poznalo, aká slasť spočíva v objatí ženy. A myslel som, že si mal možnosť to teraz poznať, keď ona v tvojom náručí, na tvojom srdci hľadala ochranu pred búrkou. Myslel som, že sa v tebe prebudí muž so svojimi oprávnenými túžbami, ale zabudnul som, že vy ste chladnejšie, rozumnejšie pokolenie. Starec sa posmešne zasmial.

„Nevysmievaj sa,“ vnuk sa výhražne postavil pred ním.

„Vy ste takí hanebliví, máte práva, ale ich nepoužijete. Dvere rozkoše otvorené dokorán, a vy tupo stojíte pred nimi.“

„Starý otče!“

„No, nehnevaj sa. Myslel som, že vychovám muža, a zatiaľ ty si hlúpy nesmelý chlapec.“

„Mlč, prosím ťa, mlč,“ Bohuš vztiahnul náruživo ruky.

„Nedráždi ma, nezvoď ma do hriechu.“

„Hriech,“ smial sa potupne starec, „kde si sa naučil to slovo?“

Vnuk neodpovedal. Tisknul čelo na oblok a hľadel zasmušile do sveta.

„Bohuš,“ zvolal starec po chvíli. Nijaká odpoveď.

„Bohuš, poď sem, maj predsa rozum.“ A starec pristúpil k obloku, začínal rozhovor o tom i onom, nadarmo!

Pevne sovrené rty vnuka zostaly zavrené. Zaklopanie prinútilo starého pána, aby sa obzrel.

Do izby vošiel s mnohými poklonami Stein. Vonku burácala druhá búrka, vietor všľahával kropaje dažďa do tváre pred dom vyšlého inšpektora, čosi divoké, zožierajúce písala tajomná ruka na mladej tvári. Tak ako on hľadel do hôr, pozerávajú ľudia do priepasti, ktorá sa náhle otvorila pred nimi. „Kto by bol pomyslel,“ zastenal zrazu, „kam ma ten krok privedie. Kedy som ja poznal hriech? Ach, keby som len bol poznal, ale on ma čím ďalej, tým viacej zapletá do siete. Snáď by bolo najlepšie, keby som ho priznaním preťal. Priznať sa teraz? Nie, ešte nie. Počkám až sa on uzdraví, áno potom, však si dám pozor. Dnešné udalosti sa nesmú opakovať, tým menej vyzradiť. Ale jeho nesmiem poslúchať, lebo by ma ľahko dohnal k zločinu, a do bahna by som nevošiel sám. Ach, keby ma bol Kazimír len jedným slovom odradil! Je pravda, varoval ma, ale už bolo pozde. On žartoval prv, než sme sa vydali na cestu i tam na lodi, a ja som to bral za radu. Darmo teraz myslieť, vec sa nenapraví. Keby aspoň ona nebola taká dobrá a taká krásna. Ona mi tak dôveruje, a ja?“

Posledné slová prerušil rachot hromu. Jarné búrky sú nečasté, za to keď prijdú, otriasajú základnmi, strom musí byť dobre zakorenený, aby ho neohnuly, nezlomily alebo nevyvrátili z koreňa.