ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi v tom istom čase, keď pri Dobruži o mrežovú bránu opretý stál Dr. Reinhard, prechádzal Bohuš Hričovský rýchlym krokom po pracovni svojej manželky. A rozhrnúc záclonky zvláštneho salónku rozhliadnul sa po peknej miestnosti, takým spôsobom, akým hľadáme len veľmi drahý poklad. Nuž poklad bol najdený, lebo jako padly oči mladého muža k východnému obloku, uvidely nízke kreslo a v ňom majúc ruky položené na výklenku, tvár zpola skrytú zpola osvetlenú svetlom veľkej lampy, sediacu bytosť, ktorá v tom bielom rúchu, s tými zavretými očami s tým priesvitným obličajom upomínala skoro viacej na anjela než na pozemšťanku.

„Johanka, žena moja drahá, milovaná!“ Chcel Bohuš zavolať, ale slovo mu zomrelo na zbledých rtoch, lebo srdcom mu prenikla ostrejšia nad bodnutie nožom myšlienka: Stanislav bol s ňou sám tak dlho, ona vie všetko. Mladého inšpektora opustila všetka telesná i duševná sila. Vinníci kráčajúci na popravište, cítievajú snáď tak, ako cítil on.

Pohľad na ten bledý kvietok mu rozrýval srdce tisícerými ostňami. Neklamal sa tedy, keď sa mu zdalo na zpiatočnej ceste i keď prišli na Lubošín, že brat je nápadne bledý. On už vedel rozhodnutie svetla, ktorému bolo ukrivdené, však i ja mienim soznať hneď teraz, v tej neistote nemožno žiť.

A po rozsudku? Krčovite zmačkol záclony a oprel sa o podvoje. Keby zamyslená veliteľka Lubošína videla pohľad, ktorým utkvel na nej, snáď by prebehla medzeru ich deliacu, ale nevidela. Tiene padaly na životnú cestu, vôkol sa stmievalo, prichádzala noc.

„Johanka!“ zavznelo konečne pri jej nohách.

Zľakla sa, trhla sebou, ale oči neotvorila.

„Vitaj, Bohuš.“ ticho odpovedaly nežné ústa. „Ideš pozde, čakala som na teba.“

„Ty si čakala?“ pýtal sa temer bez zvuku.

„Áno, myslela som, že prijdeš ako obyčajne, že sa spolu pomodlíme.“

„Ty sa ešte chceš so mnou modliť, snáď naposledy?“

Zodvihla hlavičku a pozrela konečne na neho takým zvláštnym vlhkým pohľadom. Nemohol ho zniesť, skryl tvár na jej kolenách.

„Johanka, odpusť, ak môžeš!“ zastenal. „Viem, cítim, že ti je nie možné žiť po boku takého podvodníka, jakým som sa stal ja, ale keď odídeš, aspoň neodchádzaj v hneve. Mal som dobré úmysly, vševedúci Bôh mi je svedkom, že som ťa chcel urobiť šťastnou. Ale viem, že by si už nikdy nemohla zabudnúť na moje previnenie, a ja ho nemôžem odčiniť. Keby som nebol kresťanom, keby som teraz neveril vo večnosť, sprostil by som ťa i celú rodinu poškvrny, takto však musím žiť, hoci neviem ako, ach, neviem, vo vedomí, že som ťa učinil nešťastnou. Viem, že som ti spôsobil veľkú bolesť, lebo mi to hovoria muky, ktoré cíti moje vinou obtiažené srdce. Mám len jednu túžbu: Ó, by som bol zahynul v ten deň, v ktorom som sa mal narodiť!“

„Prestaň, Bohuš!“ Rameno mladej panej sa položilo kol mužovej šije. To dotknutie ho preniklo jako elektrická iskra. Zodvihol hlavu, a nebolo to možné ani chápať, ale stalo sa: drahý, zdanlive navždy ztratený poklad spočinul v jeho náručí a v jeho sluch znela rajská hudba.

„Odpúšťam všetko, Bohuš. Zostanem s tebou, lebo som ti dva razy sľubovala a svoj sľub nezruším ani vtedy, keby ťa celý svet odsúdil, som len tvoja. Veď či nie si skutočne mojím mužom?“ Temer úzkostne vzhliadly nevinné oči v tvár mladého muža, ktorý ju pevne privinul k sebe, medzi tým, čo jej pekný rumenec sfarbil líčka.

„Ó, ja nešťastný, že sa ma tak môžeš a musíš pýtať! Veď si počula: tam pri cudzom mene som povedal ,áno‘, tu moje ústa prísahaly tebe lásku a vernosť až do smrti, áno, som nehodným síce, no napriek tomu tvojím mužom. Lebo i keby vec vyšla na javo, tam je falzifikát, tu je pravda. Mňa by v každom prípade odsúdili, snáď i zavreli, ale ak ty nebudeš žiadať o rozvod, nikto nemôže uprieť platnosť cirkevnému sobášu.“

Ako keď sa nad jarnou krajinou roztrhnú mračná, tak zasvietilo na nežnej tváričke. Vonná hlavička sa pevnejšie oprela o mužovo srdce, dlhé riasy sa sklopily, a hoci sa to zdalo nepochopiteľným, tá noc, ktorá tak strašne čierna a ťažká letela nad Dobrudžou, sa stala svadobnou nocou Bohuša a Johanky Hričovských strávená súc v dôvernom rozhovore, odkrývajúcom všetky záhyby srdca a vo vzájomnom vyznaní lásky.