ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V terajšej nezvyklej nálade si nikto nevšímal Vieročky ani dnes ani na druhý deň. Na zámku chodilo všetko po prstoch, lebo mladého Kantuzova doviezli s fary sem. Či je to div, že i jarná kvetinka chodila so sklopenou hlavou?

Možno to pripísať zvláštnym okolnostiam, že nikto nespozoroval, keď odpoludnia vzala klobúčik a knihu a vyšla zo zámku. Idúc okolo Achymových dverí urobila najprv kríž, chcela spraviť i druhý, ale zrázu trhla sebou, zakrútila hlavičkou a temer vybehla von. Na terase stretla Lakrinského, išiel k Bohušovi.

„U nás je veľmi smutno,“ hovorila mu. „Achym onemocnel, tatuško sa trápi, mňa nepustia k nemu, verte, udusila by som sa tu. Idem trochu von.“ Šuhaj jej veril. Hľadel za ňou, dokiaľ nezmizla. Potom sa ponáhľal vykonať povinnosť a presvedčiť sa, jako to stojí s mladým Rusom, či je to naozaj pravda, čo sa hovorilo, že si totiž na Skalke dodal.

Vieročku už nikto nezastavil. Prebehla terasu i druhú a snáď ani nevedela, jako, kedy a prečo, len keď už kráčala chodníkom hore na Skalku. Chvíľami sa zastavila a rozhliadla sa. Bolo tu ticho jako v prázdnom kostole, ba ešte tichšie. Bolo počuť i jej drobný krok. Sadla si na mieste, kde s Konrádom počúvali ozvenu, kde tie hory tak krásne odpovedaly: „Milujem ťa Vieročka,“ a jej sa zdalo, že ešte i teraz to šumí horami: Milujem milujem.

Čo je to milovať? Mám rada mnoho ľudí. Johanku, pána doktora, Stázičku a mnoho, mnoho iných. Ale milovať možno len jedného. Čo je to milovať?

Čo cítime vtedy? Srdcom hýbe túžba i starosť, či je to nepomíjajúca slasť?

Čo je to milovať? Devuška sa ohliadla dookola, hory nedávaly odvety, pohľad padol na svätú knihu. Vschopila sa.

„Idem si čítať na Skalku a nie premýšľať o nemiestnych veciach.“ Hlboký povzdych sa vydral z mladuškej hrudi.

„Musím sa presvedčiť, či on mal pravdu, či je to naozaj tak. Ak áno, čo potom?“

„Čo potom?“ odpovedala ozvena teskne.

Ešte niekoľko krokov a bude na samom vrchu, zastavila sa.

Pred ňou zaliata záplavou zapadajúceho slnka sa zrazu objavila vysoká mužská postava.

„Konrád!“ Vykríkly ústa v slastnom zajasaní. Dva rýchle kroky, a v náručí na srdci mladého kňaza sa už devuška nepýtala, čo je to milovať. Bola to i slasť i starosť i najdenie i ztrata. Bol to pocit teplejší než júnové slnko, sviežejší nad jarnú rosu, tajemnejší než šumenie hôr okolo nich, nebolo preň zrazu ani výrazu.

„Vieročka! Moja Vieročka!“ opakovala ozvena výkrik blaženého srdca.

Slnce ožiarilo svetlovlasú hlavičku, s ktorej sa sviezol klobúčik, ožiarilo, ružovú tváričku a tie s nepopísateľným výrazom oddanosti pozdvihnuté a zrak mladého kňaza hľadajúce oči, ožiarilo i jej tvár, trochu vpadlú, bledú, ale napriek tomu v tejto chvíli veľmi krásnu.

„Čo tu robíš, Konrád?“ ukĺzlo z Vieročkiných rtov. „Ja?“ Privinul ju pevne k sebe a vzpriamil sa jako víťaz po dobre skončenej bitke. „Hľadal som pravdu.“

„A našiel si ju?“ Utkvela temer úzkostlivým pohľadom na jeho tvári.

„Našiel, Vieročka. Milosťou ste spasení. Je to dar Boží. Bôh mi daroval všetko. On mi daroval Pána Ježiša. On je tým jediným prostredníkom. Jemu jedine patrí česť. Áno. Ja svetlo som prišiel na svet, aby nikto, kto verí vo mňa, nezostal vo tma. Aj mňa už osvietil. Poznal som pravdu, a ona ma vyslobodila.“ Konrád pustil devušku, sopial ruky na prsiach, blesk nadšenia pokryl hrdé čelo. „Ako biedny úbožiak som odišiel do hôr s úmyslom radšej zomrieť než sa vrátiť neosvietený svetlom, buď ako Kristov sluha buď nikdy viac nevkročiť na prah oltára. Ale On, ktorý hovorí: Ktorí ma pilne hľadajú, nachádzajú Ma; mi vyšiel vústrety.

Srdce i duša bojovaly strašný boj, než ich odtrhnul od všetkého, s čím boly od detstva srastené. Konečne som zvíťazil, už som Jeho a len Jeho, nech sa stane čokoľvek. Znám už cestu, po ktorej pôjdem. Bude snáď ba iste tak ako v tom sne.“

„Vystúpiš z katolíckej cirkvi? Odtrhneš sa?“ Zahorely devine oči. „Ešte nie, dokiaľ ma sami nevyobcujú. Musím prv všetkých tých, ktorých som do teraz viedol po tmavej ceste, uviesť na cestu svetla, ukázať im vyššie nad obrazy a sochy, na Golgatu. Som dlžný evanjelium Dobrudži i Towaryšstvu. Jakokoľvek mi to bude ťažko, musím napriek tomu zachovať všetky obrady, predpísané cirkvou, aby mi nevzali hneď možnosť kázať a učiť. Viem, ach viem, že ma vyobcujú, ale tiež viem, že ich budem i potom milovať a žehnať im. Vezmú mi sviatosť vysvätenia a všetky práva, ale Krista, môjho Krista mi nechajú.“

Na skalách stíchlo.

„Vidíš, nedávno si zatracoval tu na tomto mieste toho, ktorý pre Krista všetko ztratil, a teraz budeš sám druhým Lubošínskym. Iste mu už nič nezazlievaš, odvoláš preklínanie, ktoré si nad ním vyrieknul za to, že miloval Hedviku, pravda?“

Mladý kňaz zblednul. „Odvolám, Vieročka,“ povedal po chvíli hlasom márneho opanovania. „Už som ho odprosil, a jestli oslávení vedia, čo my tu robíme, oni obaja už iste odpustili zablúdilému, zatemnelému synovi zeme.

Viem už, že Lubošínsky nebol ruhač ani zradca, že nebol zvodcom, ktorý by bol poškvrnil svätosť kňazského stavu, že smel milovať i byť milovaným.

Nehrešil proti Božiemu, ale len proti ľudskému ustanoveniu a potupil to, čo i sám Bôh potupuje Aj keby som ešte väzel v rímskej tme, už by som ho nesmel súdiť, už nie!“

„Už nie a prečo?“ vyzvedala devuška.

„A ty nevieš, Vieročka, prečo ja nesmiem súdiť Lubošínskeho, ty nevieš?“

Začervenala sa až po svetlé kučery.

„Jako by som to mohla vedieť?“

„Vieročka!“

„Poďme hore!“ Vybehla na temeno skaly. Vedela už, a celý svet sa s ňou krútil, poliala ju ružová žiara. Išiel pomaly za ňou. Keď zastal mlčky vedľa nej, vzhliadla k nemu. Bol bledý a vážny.

„Nehnevaj sa, Konrád.“

Mlčal.

„Ja myslím, prečo už nemôžeš súdiť, ale chcela som, aby si mi to povedal, ale nemusíš, keď nechceš. Slzy jej vyhrkly z očí. Jemu sa vrátila farba do líc i jas na tvár.

„Chceš, aby som ti povedal, že a jako ťa milujem a že nad všetko na svete mi bude najťažšia ztrata teba? To sa nedá vypovedať. To by som vedel skutkom i životom dokázať, keby som bol taký šťastný ako Lubošínsky a smel si ťa privlastniť.“

„A prečo hovoríš o ztrate?“ pritúlila sa zrazu k nemu jako vyplašené vtáča. Všetko ti môžu vziať, len nie mňa, mňa nie!“

„Vieročka, a tvoj otec?“

„Tatuška! Tatuška mám veľmi rada, vieš, ale teba.“

„Ale mňa?“

„Teba ešte radšej.“ Ach, je len jedno jaro v živote, len jeden máj. Kto ho pekne prežil, tomu vzpomienka naň, na tie chvíle blaha, darované z vlasti večnej lásky, kde sa nebe sklonilo do dvoch mladých sŕdc, kde dve duše letely jedným letom, kde mysle myslely rovnakými myšlienkami, zostane i vtedy, keď všetko, čo bolo drahým, dávno pominulo, zostane a blaží.

Za súmraku sa pani Žofia konečne dočkala syna. Ale kde boly jej starosti a žalosti. Roztopili sa na výslní jeho lásky a pokojného šťastia, ktoré žiarilo z každého rysu ušľachtilej tváre.

„Moja duša bola veľmi chorá, matka moja,“ povedal. „Ale sláva Pánu Ježišovi, zase ozdravela. Tvoj syn je nezaslúžene šťastný.“

V ten večer sa pani Žofia po prvý raz modlila priamo k Pánu Ježišovi, ďakujúc Mu, že ju vyslyšal, keď Ho prosila za ochotu a za pomoc pre Konráda.

Ale v ten večer mladý kňaz povedal: „Na Lubošíne nás predišli dobrým príkladom, musíme ho nasledovať. Zariadime si domácu pobožnosť.“

Ach, bola to pekná hodina, pani Žofia, obe slúžky, kostolník a jeho žena boli by trebárs i do noci počúvali.

„Jeho velebnosť ešte nikdy tak nekázal, až srdce rástlo v tele,“ povedala kostolníčka matke.

„Ba pamätajte si,“ mienila tá, „oni nám ho tu dlho nenechajú, lebo on je pre nás príliš dobrý.“