ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vidím zem a hľa tóhu va bóhu, púšť a zmätok, a hľadím na nebesia, a niet ich svetla. (Jer. 4, 23) Ó, jaké to boly pravdivé slová! Noc plná čiernych mrakov, objímala zem i nebe, nebolo vidieť ani stopy zemskej krásy, ani hviezdičky. Ostrý, chladný vietor stonal po zemi, znamenie, že na horách padaly krúpy. Nebeské slzy drobné, ale husté padaly na lístie stromov, ktoré žalostne ševelilo. Snáď najžalostnejšie na rozhraní hájov, kde na zrúbanom kmeni sedel šuhaj majúc hlavu opretú o nízku vetev, v ktorého srdci, keby si sa podíval do neho, tá pred tým rajským kvietím životných predsavzatí a ideálov posiata zem, bola teraz neladná a prázdna a na nebi jeho nádejí nebolo už viac nijakého svetla. „A všetci nebeskí vtáci odleteli“, to rozkošné spevavé vtáctvo vnútorného blaha a pokoja uletelo. Zo základov vyvrátený mladý strom by bol snáď tak cítil jako táto mladosť, vyvrátená zo životných základov nemilosrdnou rukou.

„Žatva prešla, skončilo sa leto, a ja nie som zachránený!“ písala tajomná ruka na bledom čele. A či nieto balzamu v Gileáde? šumely lesy. Na zemi, kde spáchaný hriech, svojimi následkami taký hrozný, nikdy nemôže byť napravený, niet a niet!

Beda srdcu, ak muselo zvolať: „Oj, aby som mal na púšti príchylok pocestných na noc, aby som opustil svoj ľud a odišiel od nich! Lebo všetci sú cudzoložníkmi, sberbou spreneverilcov.“ Beda, trikrát beda, keď musel syn v tých slovách uvidieť obraz svojho otca! Či potom nemusí zvolať: „Oj, beda mne, moja matko, že si ma porodila.“

Trvalo to dlho, kým duša premohla vnútorné zmŕtvenie a dospela k prvej myšlienke. Za to sa potom vyrojily jako vylietly roj včiel, a obletovaly mladú hlavu, plnily hory, objímaly celú zem, hlbiny pekla a len letmo a s hrôzou sa dotýkaly nebeskej klenby. „Veď oni zavraždili Hričovského, zahubili ho časne i večne, môj otec i moja matka. Ona mu zrušila vernosť, pravda prinútili ju, ale napriek tomu! On jej tak veril, miloval ju, a ona ho tak hanebne klamala! Ký div, že po tejto zrade život v ňom odumrel? Lež nejde tu len o časný život. Hričovský mal nesmrteľnú dušu, a tá duša súc objatá mrákotou nevedomosti a pripravená o čas a možnosť pokánia večne zahynula. Večne? Nemožno! Ale ak áno? „Beda, človekovi, skrze ktorého prichádza pohoršenie!“ Hričovský podľahnul mukám sklamaného srdca a odišiel do temnej priepasti večného strádania a ten, kto ho ta strčil, stál pred oltárom, obklopený cťou, kadil Hospodinovi, udieľal odpustenie. Hrozné, odpustenie a on! Ach, že sa zem neotvorila, že ho nespálil oheň od Hospodina! Že nezmŕtvela jeho ruka, kedykoľvek ju vztiahnul k požehnávaniu! Nie nadarmo hovorilo Božie slovo: „Ale pri prorokoch Jeruzalema som videl až hroznú vec: codzoložia a chodia v lžiach posilňujú ruky zlostníkov, aby sa neobrátili niktorý od svojej zlosti.“ Nuž áno, Juraj Hričovský bol neverec, zatvrdilý a kamenného srdca muž, ale kto môže vystihnúť, ako ďaleko ho zatvrdila krivda, spáchaná na jeho synovi, a urobila takého akým bol? Ó, bárs by už radšej nikdy nesvitalo, lebo jako vyjsť na denné svetlo a ukázať sa milovanej rodine? Rodine? Veď on nemal nijakej rodiny. Len ten muž s tým kamenným srdcom prikryl zo ziskuchtivosti jeho pohanenie svojím menom, to meno nebolo jeho, on nemal rodiny! Johanka, Vieročka, Bohuš, Stanislav, všetci mu boli cudzí, on votrelcom a škvrnou rodiny.

Ba, jako sa len opovážil jednu chvíľu, tam na Lubošíne snívať o tom, že Vieročka bude jeho? Vieročka a jeho, nesmysel! Čo by jej mohol poskytnúť? Nemal ani mena ani postavenia, za to mal podiel v kliatbe, ktorá do tretieho i štvrtého pokolenia zastihuje potomkov hriešnika.

Ale keď tak stoja veci, čo tu hľadá, Snáď by chcel doplniť mieru ohavnosti tým, že by sa odvážil postaviť sa pred oltárom ako Boží sluha? Či nevedel, že syn nepoctivej lože nesmel do svätyne ani deviate pokolenie? Áno, čo tu ešte hľadal? Nemal viacej rodiny ani domova. Matku, otca nechcel vidieť, Vieročku nikdy viacej nesmel uvidieť. Ach, preč, preč odtiaľto. Ale kam?

Vzchopil sa. Bliskalo sa krížom-krážom a osvietilo mu Lubošín, Dobrudžu i Záborie. Vedomie, že nemá kam ísť, ba ani kde hlavy skloniť, ho preniklo jako smrtiaci šíp. Poznal, že na zemi je pre neho všetko ztratené.

„Kam ísť? Do hrobu,“ zastenaly bledé rty, „potom pred tvár svätého Boha a potom?“ Veľké oči hľadely strnule do prázdna. Navždy vylúčený i tam z tade? „Ó, Pane Ježišu!“ Skríkla náhle duša v zúfalej úzkosti, „Ty sa zmiluj nado mnou!“ Mladý kňaz padnul na zem, nepočul, ako okolo neho bijú hromy, nevidel bleskov, necítil, že mu rúcho naskrz premoká. Cítil, že padnul do bezodnej priepasti. Ležal v nej objatý pevným ramenom, privinutý k svetlej hrudi. Bol opustený, bezmocný, mizerný, ale už nie sám. V tej priepasti zomierala i zomrela jeho hrdá spravedlivosť, zomrelo všetko, na čom si na svete zakladal. Odkiaľsi zďaleka priletela k nemu spomienka na pieseň, ktorú počul od Johanky a jako čo by mu ju niekto predriekal, mimovoľne si ju opakoval:

Áno, zhynulo všetko, zomrelo. Ten Konrád Hričovský, ktorý sa na lubošínskej terase rozlúčil so Stanislavom už neprijde zpäť. Šuhaj, ktorý teraz vstal, a kráčal voľným krokom k zámku, nebol tým smelým odhodlaným bojovníkom z Kristovej armády, ktorý nedávno vstúpil do nej a trúfal si veľké veci. Bol to jeden z tých Pánových učeníkov, ktorí idú s ním i keď to pôjde cez údolie pokorenia, cez priepasť hany, do Getsemane a cez Golgatu do slávy. Pred nedávnom Hospodin zastavil mládenca a z fanatického katolíka sa stal horlivý boriteľ modiel a hájov. Teraz ho zastavil Ježiš. Bolo mu privolané: „Priprav sa v ústrety svojmu Bohu, Izraelu!“ „Hľa, činím všetko nové!“ privolával Pán teraz v tom pokornom krotkom srdci, v srdci, ktoré už nereptalo proti Bohu, že naň dopustil nezaslúžené pohanenie, ktoré sa už viacej nebúrilo, nechystalo utiecť zo sveta, v srdci, ktoré sa naučilo odpustiť otcovi, matke i Jurajovi Hričovskému. Nepýtal sa Konrád, čo bude s ním ďalej, ani jako bude žiť. Vedel len, že sa musí vrátiť do života, vedel, že ho Ježiš nenechá samého, a že i musí i chce konať vôľu Božiu, nech ona s ním naloží akokoľvek. Podivný pokoj, ktorý ani blízkosť Lubošína nemohla porušiť, zavládnul jeho nútrom.

Na hornej terase sa zastavil. Noc pominula, búrka prešla, začalo svitať. Tam s hora ako čo by privolávalo na stá pútnikov, ktorí už doputovali údolím kríža na Sion:

Oprel umdlenú hlavu o chladný múr. Zmocnila sa ho veliká slabosť, ale opanoval ju silou ducha. Chcel rýchle prebehnúť schody, ale nemohol, s námahou sa dostal ku dveriam Stanislavovho bytu. Neboly zamknuté. Mladý riaditeľ bol už hore a čítal Bibliu. Volanie jeho mena ho prinútilo, aby sa obzrel.

„Čo je Konrád?“ Vyskočil a vidí bratranca vonkoncom premoknutého.

„Odkiaľ ideš?“

„Nepýtaj sa, prosím, a dovoľ mi sadnúť si, bolia ma nohy.“

„Rád. Ale si celý premoknutý.“ A Stanislav premáhal náhlu úzkosť. „Bude lepšie, keď sa zoblečieš a ľahneš si tu u mňa.“

„Rád, ak dovolíš.“

„Konrád, čo ti je?“ Bol by šuhaj najradšej zvolal. A rýchle zobúval a vyzliekal bratranca.

„Odpusť,“ povedal ten, keď už vyzlečený sedel na posteli, „odpusť, že si nechám slúžiť. Ale som taký umdlený. Však ti to Pán Ježiš odplatí.“

„Konrád, drahý, nehovor tak, ale tebe je zima.“

„Však ja sa zohrejem. Vďaka. Stanislav, už sa so mnou nezdržuj, máš prácu.“

„Prácu nie, čítal som Božie slovo. Bedem čítať na hlas, dokiaľ nezaspíš.“

„Ó, prosím.“

„Hľa, posielam svojho anjela a upraví cestu pred mojou tvárou. Prijde náhle do svojho chrámu Pán, ktorého vy hľadáte a anjel smluvy, po ktorom túžite, hľa, prijde, hovorí Hospodin Zástupov.“

„Ó, jaké krásne.“ Zažiarily Konrádove oči. „I súženie môže byť anjelom opovedajúcim blízky Pánov príchod. On prijde do svojho chrámu. Vy ste chrámom Svätého Ducha, tedy ja som ten chrám. On prijde, môj Panovník. Ó, prijdi tedy, Pane Ježišu! A ďalej?“

„Ale kto znesie deň jeho príchodu a kto obstojí, keď sa ukáže?! Lebo on je ako prepaľujúci oheň a jeho lúh práčov.“

Bledá Konrádova tvár sa zastrela zvláštnym tieňom, pohnul rtami. Stanislav ho počul šopkať: „Prepaľujúci oheň musí páliť, a to bolí. Kto by to mohol zniesť, keby si Ty neposilnil, nepostačil, Pane?“ „A bude sedieť prepaľujúc a prečisťujúc striebro, a tak prečistí synov Leviho a očistí ich ako zlato a jako striebro, a budú Hospodinovi donášajúc obetný dar obilný v spravedlivosti.“

„Ó, to je príliš mnoho dobrého, počuj, Stanislav! On Pán Ježiš, sa posadil, a keď my trpíme, hľadí na nás. Mohol by tú bolesť odňať, zdá sa to tvrdé, že na to môže hľadieť, ale nie je. Bolesť je oheň, ohňom bývame čistení jako zlato, a On preto sedí pri nás, aby keď v tej bolesti zomrieme, nás mohol vzkriesiť, posilniť, On nechce, aby sme zhoreli. Až nás očistí, budeme Hospodinovi a potom môžeme obetovať. Pretože On chce, aby sme raz boli klenotami v Jeho korune, a toho nemôže ináče docieliť než skrze oheň. Nech sa tedy stane Jeho vôľa! Konrád vztiahnul ruku, Stanislav vložil do nej svoju.

„Áno,“ odvetil ticho, „nech sa stane Jeho vôľa.“

„Poďakujeme spolu, pomodli sa so mnou, Stanislav!“

„Rád, lež čo mám povedať Pánovi?“

„Je pravda, ja sám jedine viem, za čo mám ďakovať.“ Mladý kňaz kľaknul k posteli.

„Ó, Prijmi, prijmi, vďaku, môj Pane, že si prišiel, že sedíš pri mne, že si ma očistíš, posvätíš a prijmeš. Áno, byť s tebou, Pane Ježišu, je najväčšou túžbou mojej duše. Učiň tedy so mnou, jako ráčiš, len daj, aby som sa držal ciest, ktoré vedú k tebe. Ameň.“

„Konrád, čo ti je?“ Stanislav sa vzchopil a chytil klesajúceho bratranca do náručia.

„Neľakaj sa, je mi zima.“

„Áno, zima lomcuje tebou, si celý studený. Dobre že tu máme samovar i čaj po ruke, hneď pripravím vodu.“

„Vďaka.“

Sotva sa začala voda v samovare zohrievať, keď prišiel o mnoho silnejší nával zimy. Všetko zakrývanie nepomáhalo. Až po vypití čaju sa zohrialy studené Konrádove údy. Ale to, čoho sa Stanislav obával, od prvej chvíle, prišlo, nával horúčosti a bolestné pichanie v prsiach, ktoré znemožňovalo ležanie.

„Ty si sa veľmi nachladil, môj brat,“ povedal mladý riaditeľ a poslal hneď svojho sluhu po lekára do P. „Čo si robil?“

„Ležal som v horách, pršalo na mňa, vietor bol studený. Ale ja zato nemôžem. Ver, obňaly ma vody až po dušu, priepasť ma obkľúčila. Sostúpil som k najspodneším základom vrchov, zem bola svojimi závorami zavrela za mnou na veky.“

Ó, jestli Stanislavova duša volala bez prestania: „Môj otče, kde si mi,“ tým viac volala teraz. Konrádovi bolo stále horšie, hoci sa i premáhal, a doktor ešte neišiel. Stanislav na vlastnú zodpovednosť mu začal dávať studené obklady.

„Brat môj drahý,“ povedal Konrád, vo chvíli, keď pichanie prestalo, „nestaraj sa toľko o mňa. Aj keby som išiel údolím tône smrti, nebudem sa báť zlého. Zomrieť a byť s Kristom, to by bol ten najblaženejší východ zo všetkých ťažkostí. Ale pros Pána, aby zavrel moje ústa, aby v blúznení nevyriekly moje ústa slov tajomstva, ktorému bude dobre, keď ho hrob prikryje na veky.“