ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo asi desať hodín, keď sa továrnik Oginský vrátil z P. Na jeho chladnej tvári bolo vidieť, že je rozrušený, ale pri vstupe do ženiných izieb sa opanoval. Našiel tu krásny obrázok. Stázička mala dieťatko položené na stole a skláňala sa k nemu bozkávajúc mu malé ružové nožičky.

Videl, že je hlboko dojatá, slzy jej stály v očiach. To je od materinského blaha, myslel si. Okamih hľadel na ten krásny obraz, potom ho doplnil, privinul ženu k sebe a sklonil sa s ňou k dieťaťu. Chvíľu sa hrali spolu, potom maličký stiahnul ústa na plač. Prišla opatrovkyňa a odniesla ho do ložnice. Osameli.

„Prišiel som ti Stázička povedať, že Dr. G. nemá nič proti tomu, aby sme išli do kúpeľov K. Doporučoval pre teba zmenu vzduchu, drahá. Dám tedy rozkazy, a vydáme sa na cestu ešte dnes,“ oznamoval usadajúc k manželke na pohovku a berúc jej ruky do svojich. „Ty sa nemusíš o nič starať, komorná složí tvoje a Mirkove veci, a komorník moje. O piatej vyrazíme. Najmeme si celú vilu, aby si mala pohodlie a pokoj. Ja pravda nebudem môcť byť stále s tebou, ale postarám sa ti o dobrú spoločnicu, aby si nemala dlhej chvíle. Teraz idem dať hneď rozkazy.“

Chcel vstať, zrejme nemal úmyslu vyplniť jej vôľu, keby si priala neísť do kúpeľov.

„Dovoľ, prosím, najprv sa ťa niečo spýtam,“ vztiahla k nemu ruku. Znovu si sadnul, bledosť jej tvári ho zarazila, násilne premáhal akýsi nepokoj.

„Pred Kazimírovým narodením sme mali spolu rozhovor.“ Teraz zblednul aj on.

„Na ktorý dúfam zabudneš, a odpustíš moju vtedajšiu prudkosť, Stázička, celým ďalším životom napravím to, čím som sa vtedy previnil proti tebe. Zabudneš, pravda.“

„Zabudnem rada na tvoje ostré slová, môj drahý muž, ale nikdy zásady, pre ktoré boly vyrieknuté.“ Mladá židovka vstala. „Videla som, jako si si dal záležať na tom, aby som zabudla na tie, podľa tvojho názoru bludy. Vzdialil si odo mňa všetkých, ktorí by mi ich mohli pripomínať a oživovať, vzal si mi moje drahé knihy, ale to, čo tu žije a bude večne žiť, čo ma i pretrvá,“ pani položila ruku na srdce, „vieru v môjho drahého Spasiteľa a lásku k Nemu, tú si mi nemohol vziať. On to bol, ktorý mi pomohol v smrteľných mukách. On hoci neviditeľne, ale zrejme stál po mojom boku vo dne i v noci. Jemu ďakujem svoje terajšie zdravie i život našeho dieťatka a všetko. Nuž prv než dáš rozkazy, dovoľ mi otázku: Dovolíš mi, aby som sa verejne priznala ku Kristu, našemu Mesiášovi? Dovolíš mi žiť po svojom boku jako kresťanke? Ak áno, tak pôjdem s tebou trebárs až na koniec sveta a budem ti jako verná milujúca manželka slúžiť po celý čas svojho života, ak nie, tak musím odísť ako Hagara sama na púšť sveta. Však anjel Hospodinov pojde so mnou a dá mi najsť studňu potešenia v tom zármutku.“

Stázička Oginská dohovorila a oprela sa o peknú sochu kvetinárky, čakajúc trpezlive na rozsudok, aký nad ňou vyrieknu bledé rty skamenele stojaceho muža.

Čo sa dialo v tej hrdej duši? Taký tedy výsledok maly všetky jeho prípravy, ktoré urobil k zamedzeniu tohoto nešťastia. To bola odmena za všetku jeho lásku, za všetky jeho starosti, aby jej vraj dovolil žiť po svojom boku jako kresťanke a verejne sa priznať ku kresťanstvu, a pravda tak vychovať i jeho syna, alebo aby ju nechal odísť jako Hagaru s Izmaelom a zostal sám? Vzchopil sa jako ranený lev. Nielen sama by chcela odísť a odniesť všetko jeho manželské šťastie, ale i dieťa by mu chcela vziať a zaniesť medzi nich a tam vychovať, aby opovrhlo svojím národom a niekedy si zošklivilo svojho otca, aby potlačovalo svojich rodákov a pohŕdalo nimi — a to jeho syn, jeho! Oj!

Veliká bola Oginského láska k žene, ale v tejto chvíli by rozlámal hneď ten útly, tak bezbranne pred ním stojaci kvet, zato, že sa mu chcela vyrvať z náručia a nechať to náručia prázdne, za to, že mu chcela vziať syna, ale hlavne zato, prečo to chcela urobiť. Divoká búrka zaburácala v mužovej hrudi, jeho tvár zľadovela, keď sa stretly jeho studené oči s nevinným veľkým láskyplným ženiným pohľadom, jeho srdcom zachvel nepopísateľne divoký zármutok.

„Stázička moja, odvolaj tie strašné slová. Chcem zabudnúť na ne! Poď na moje srdce, žena moja drahá, milovaná!“ Náruživo roztvoril náruč. „Kde potom na svete najdeš miesto na odpočinok, ak sa odtrhneš od mojej hrudi jako kvet od rodnej pôdy? Vieš dobre, že ja ťa po mojom boku nemôžem nechať inakšie žiť, len keď zabudneš tie chorobné myšlienky. A ja ťa naučím zabudnúť, ó, poď ku mne, nech je všetko tak, ako bývalo.“

„Nemožno, Kazimír!“ zaúpely ústa mladej panej. Z tichého hlasu vyznieval plač srdca, podrobeného ťažkej zkúške.

„Prečo by si mi nemohol dovoliť žiť s tebou jako kresťanke, veď si ma učieval vážiť si slobodu svedomia, nuž nechaj mi slobodu, nerob mi násilia a nežiadaj, aby som musela robiť násilie ja svojemu svedomiu. Moja viera nie je chorobnou ideou, je to kus mojej životnej sily. Keby si mi ju vzal, tak ma usmrtíš.“

V izbe stíchlo. Roztvorená náruč klesla. V hlbinách srdca ranený muž sa odvrátil, prešiel izbou sem i ta a zastavil sa tri kroky pred ženou.

„A jako to myslíš s tým odídením odo mňa?“ spýtal sa chladne. „Myslíš, že ti dám vziať syna a dám si z neho vychovať taký kresťanský bič na svoj národ?“

Zachvela sa.

„Ak ma pošleš preč, viem, že mi ho nedáš, a príliš ťa milujem, než aby som ti spôsobila tú bolesť rozlúčenia, radšej ju ponesiem sama.“

Pozrel na ňu s netajeným úžasom, na chvíľu bol mimovoľne dojatý, ale len na chvíľu. Znovu skamenel.

„Nemusíš sa hrať na veľkomyseľnú, zákon mi ho beztak prisúdi. Ale rád by som vedel, z čoho budeš žiť? Alebo si myslíš, že dopustím, aby si vzala židovské dedičstvo a mrhala ho na protižidovské ciele, že dovolím, aby si pripravila môjho syna o to, čo právom patrí jemu?“

Zakrútila smutne hlavou.

„Nemyslím, nechám všetko tebe a jemu. Bôh, ktorý sa stará o vtáctvo, postará sa aj o svoje úbohé, biedne dieťa, v Neho dúfam.“

„Ha, ha, ha!“ smial sa Oginský divoko. „Ty aj vieš, čo to znamená strádať, pracovať? Tvoje ruky nikdy nepracovaly, sú prislabé, žobrať ťa nikto nenaučil, zomreš od hladu. Či myslíš, že tí kresťanskí psi budú stáť o teba, keď uvidia, že im je prístup do tvojho vrecka zamedzený? Nejaký čas ťa pritúlia k sebe, ale potom poznáš, čo to znamená kresťanská láska voči židovi. Nuž dávam ti ešte dva dni na rozmyslenie, medzi tým pôjdeme do kúpeľov, aby si ešte raz okúsila celú slasť bohatstva, mojej starostlivosti a lásky, aby tvoje oči, až by si sa raz octla medzi nimi, plakaly krvavými slzami nad svojím dobrovoľne zahodeným šťastím a svojím zničeným blahom.“

Do večera bola Dobrudža prázdna. „Ba,“ hovorilo služobníctvo medzi sebou, „tak sa naša drahá pani odoberala od nás, ako čo by sa nikdy viac k nám nemala vrátiť.“

Po odchode panstva zaniesol zahradník dva listy na Lubošín. Jeden od panej veliteľke, druhý od pána továrnika pánu inšpektorovi.