ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Prečo si ma dal zavolať?“ S tými slovami sa obrátil pán Imrich od obloka na Skalke a popošiel v ústrety otcovi.

„Snáď nemyslíš, že pojdem do spoločnosti?! Vôbec nechápem tú spoločnosť, že sa ešte schádza k tebe. Ale že dnes dovolíš, aby u teba panovala taká neviazaná nálada, jakú som spozoroval idúc chodbou, dnes, keď Konrádov život visí medzi nebom a medzi zemou, tým kladieš korunu všetkému svojmu konaniu.“

„Ach, odkiaľ si prišiel tak kazateľsky naladený? Nechaj si svoju morálku. Či mám sedieť vo vreci a v popole? Na to si zavolajte Jeho Excelenciu pána biskupa. Dali ste mu vedieť, čo je s Konrádom?“

„Na čo? Veď je tam.“

„Kto? Biskup?“

„Konrádov otec, áno.“

„Ty vieš? Blúznil? Vyzradil to? Ach, to je rozkošné!“ Pán Juraj temer poskočil. „Nehanbil sa prijsť a syn ho privítal, to by som bol rád počul.“

„Konrád odpustil svojim nešťastným rodičom, lebo je kresťan.“

„Ty ich tuším omlúvaš.“

„Ó, veď my aj máme veľké právo niekoho súdiť. Kto je sám bez viny, nech hodí na nich kameň, to si nie ty ani ja. Lež ešte si mi nepovedal, prečo ma voláš?“

„Rád by som vedel, či si sa nezbláznil, že vraj chceš okradnúť Bohuša a dať prepísať Stránov na Stanislava?“

„Zle si sa vyjadril. Chcem vrátiť ukradnuté majiteľovi a pravému dedičovi.“

„Imrich!“

„Stránov je už prepísaný, ale pretože všetko dohromady i s obchodom ešte vždy nedosahuje ukradnutej sumy, preto som tu bol už dva razy a chcel som ťa poprosiť, aby si mi odstúpil k…ský obchod a umožnil mi tak doplniť chýbajúce.“

„Snáď si myslíš, že sa mi tak čistí rozum ako tebe?“ Rád by som vedel, ako tú machlaninu Bohušovi objasníš.“

„Dal som prepísať Stránov na Stanislava s Bohušovým vedomím a na jeho snažnú žiadosť. Však, prosím, odkúpiš mi ten obchod?“

„Neodkúpim! Predsa by som len nebol hľadal v Stanislavovi toľko hrabivosti, ale nie nadarmo sa hovorí: Krv nie je voda.“

„Mlč, otče, Stanislav vie všetko. On vie, že dostane zpäť len svoje.“

„Čože?“

„Moja domnienka bola správna. Odo mňa sa v horúčke dozvedel všetko. Keby chcel, môže nás udať, ale z ohľadu na Bohuša a ostatných to nespravil. Ó, ty nikdy nepochopíš, akú veľkú obeť nám prináša. Ja som si sľúbil, že aspoň majetok musí dostať celý, a ty mi to umožníš.“

„Nikdy. Radšej si toto hniezdo zapálim nad hlavou a zničím, kde čo mám, než aby som čo len kúsok dal jemu.“

„Otče, a keby si to on tak súdne vymáhal?“

„Súdne? Hlupák, kde má svedkov? Stein by musel obetovať seba a to je ešte vždy len jeden, čím to dokáže?“

„Ja by som bol druhý, to je myslím dosť.“

„Imrich!“ Starý pán priskočil k synovi, mal snáď v úmysle chytiť ho za krk? V tom sa vonku strhnul smiech a prinútil starca opustiť izbu a pozrieť sa po príčine. Veselá a rozjarená spoločnosť sa zabávala na bitke, ktorá povstala medzi domácou mačkou a psom pána mestského pokladníka.

„Ha, ha, ha!“ smial sa starý pán s nimi.

Keď sa divadlo skončilo, keď mačka prskajúc utiekla a pes sa za ňou hnal so štekotom, vošli hostia do vnútra. Pán Juraj znovu rozdal karty, rozkázal priniesť šampaňské a nálada oživla, jako podpálený oheň. Nikto si nevšimol zvláštneho zvuku na chodbe, rinčania zbraní. Náhle sa otvorili dvere žandári, ktorí v nich zastali, si hľadali cestu cez oblaky dymu k hlavnému stolu. Potom sa stalo niečo, čo razom priviedlo celú spoločnosť k vytriezveniu. Sluhovia zákona predložili zatykač, vzťahujúc sa na meno pána Juraja a Imricha Hričovských.

Starému pánovi vypadnul pohár šampaňského priamo z úst a rozbil sa na sto kusov.

„Čo to má znamenať?“ vyskočila celá spoločnosť.

„Upokojte sa,“ povedal starý pán, „to musí byť omyl, ktorý sa skoro vysvetlí. Dohrajte partie, bavte sa jako doma. Do videnia! Stojím vám k službám pánovia,“ obrátil sa k žandárom. „Dúfam, že mi to dovolíte, aby som sa prevliekol a dal doviezť kočiare pre vás i pre mňa, bolo by nepohodlné ísť pešo do P.“

Žandári sa len poklonili a brinkajúc zbraňami doprevádzali pána Juraja ku dveriam jeho bytu. Nechaj ich pootvorené, pred nimi obliekal druhý kabát, bral klobúk a rukavičky zo stolíka, z ktorého bol vyňal i vložil do náprsného vrecka peňaženku, potom ešte raz zašiel k šatníku pri dveriach.

„Len malú chvíľočku strpenia,“ hovoril odtiaľ hlasom, jako keď je človek zohnutý. V tom sa otvorily na chodbe druhé dvere a v nich bledý jako mramor, ale pokojný stál pán Imrich Hričovský.

Žandári pozreli jeden na druhého, potom popošli k mužovi, pokojne im kráčajúcemu v ústrety a podali mu zatykač. Čosi temer ako zásvit preletelo zasmušilou tvárou.

„Poďme, pánovia,“ povedal vážne.

„Čakáme ešte jeho milosť.“

Jeden zo žandárov vošiel do šatny, rozhliadnul sa, izba bola neveľká, dvere len tieto na chodbu, ale starého pána tam nebolo.

„Nezdržujte sa hľadaním,“ povedal chladne pán Imrich.

„Obžaloba, pre ktorú ste prišli po nás, sa týka hlavne mňa, poďme.“

Avšak medzi tým, čo jeden zo žandárov doprevádzal pána Imricha v kočiari do P., zostal druhý na Skalke hľadať pána Juraja Hričovského. K nemu sa pridružili iní dvaja, ktorí prišli s náčelníkom polície všetko na Skalke pozamykať a zapečatiť.

Spoločnosť hlboko rozhorčená, opúšťala prahy pohostinného domu, do ktorého že viacej nevkročia, mimovoľne cítili všetci.

Zvesť o zatknutí pána Imricha Hričovského spôsobila nemalý rozruch, nie menej i podivné zmiznutie pána Juraja. Žandári síce konečne vypátrali uzúnke tapetové dvere do maličkej chodbičky, v tej potom padacie dvierka a schody do pivnice. Ale z pivnice viedly polootvorené dvierka do hory a tam zmizla každá stopa. Oklamaní strážcovia bezpečnosti, ktorým sa každý smial, sväte sľubovali, že keby i pod oblakmi lietal, i tam, že najdú starého pána.

Nastal čas, kedy p…ská spoločnosť by bola dala veľmi mnoho za to, keby nebola nikdy poznala pohostinstvo človeka, ktorý podľa synovho verejného priznania bol obyčajným zlodejom a lupičom. Na základe svedoctva Árona Steina, žaloval Kazimír Oginský starého Hričovského, že bol príčinou protižidovskej búrky v N. a že sa zúčastnil rabovania, ukradnul Reinhardovi Linavskému 100.000 zlatých i mnoho drahocenných vecí.

Proti Imrichovi Hričovskému znela obžaloba, že brániaceho sa Reinharda Linavského zavraždil. P. ešte nikdy nezažilo podobného procesu. Večerné číslo novín bolo plné jedovatých poznámok a posmechu. Meno Hričovských bolo vystavené na pranier verejnému opovrženiu.