ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko fary v Dobrudži zastavil kočiar. Lubošínsky biskup, ktorý z neho vystúpil, zavolal kočišovi: „Obráť, vrátim sa peší,“ a zmiznul za cintorínom očiam udiveného sluhu. „Kam išiel Jeho Jasnosť?“ premýšľal. Ale biskup kráčal rýchle ešte niekoľko krokov, a ohradený farský dvor stál pred ním. Náhle sa zastavil, a nebolo v ňom snáď dosť sily prekročiť prah útulného Konrádovho domova? Vo fare mu sdelili, že velebný pán nie je doma. Slúžka uviedla hosťa dnu a sľúbila zavolať pána. Biskup čakal. Stál pri obloku, čelo opreté o sklo a potom sa zrazu ohliadol zrejme strastiplným pohľadom po neveľkej, oproti Čarnovu chudobnej izbe. Mladý kňaz si totiž dal pre seba upraviť izbu, tak ako ju mal v Stránove; upomínala na mníšsku celu. Divným, temer náruživým spôsobom si biskup pritisnul náhle spniaté ruky na čelo, a v nasledujúcej chvíli padol na kľakátko pred obrazom „Božej rodiny“. Temné zastonanie preletelo izbou, a myslel si, že už viacej ani nič nečuje, a hľa, sotva vrzla kľučka na dverách, vyskočil. Tvár ešte pred chvíľou rozrušená náruživým bôľom, zvážnela, schladla, s výsosťou cirkevného hodnostára sa opieral o kľakátko a hľadel na obraz. Ale preto, že sa dvere už boly otvorily i zavrely, a ešte nezavznel nijaký pozdrav, muž sa obrátil a dvaja ľudia, ktorí tu patrne jeden druhého nečakali, stáli si oproti. Po chvíľke, niekedy sú chvíľky večnosťou, zavznelo konečne odo dverí so rtov na smrť bledej panej: „Vítajte u nás, Vaša Jasnosť. Odpustite, prosím,“ pokračovala divným hlasom popojdúc bližšie, „Konrád hneď ráno odišiel niekam a doteraz sa nevrátil. Ráčte prijať miesto.“ S hlbokou poklonou, ale mlčky prijal hosť podané pletené kreslo, pani zaujala druhé, a v izbe zavládlo ticho. Tmavé riasy panej sa zdaly byť smútočným závojom na bledom líci, ruky, spustené do lona, boly kŕčovite sopiaté. Biskup hľadel chvíľu von oblokom ku cintorínu, potom sa jeho zrak sviezol nižšie a zavadil o mramorovú tvár panej. Vstal, prešiel dva razy malú izbu a zastavil sa neďaleko panej.

„Žofia.“

Svätí z obrazov by sa ohliadli, keby boli mohli. Pani Žofia nepozrela hore. „Odpusť, keby som bol vedel, že sa tu stretneme, nebol by som dnes prišiel.“

Pero neopíše hlas, akým boly vyslovené tie slová, ani jaký vyvolaly dojem.

„To by Vaša Jasnosť vôbec nesmela sem prísť, lebo teraz bývam u syna celkom.“

„Nemožno!“ Biskup ustúpil. „V tých núdznych pomeroch!“

„V tých núdznych pomeroch,“ opakovala pani bezzvučne. „Sú dosť dobré pre nás.“

„Žofia, prestaň, maj zmilovanie. Vieš, že som ho chcel vziať k sebe, chystal som mu skvelú budúcnosť, aj chystám. Ale on prišiel, prosil, nebolo výhovorky, a priznávam sa, že som sa bál jeho každodennej blízkosti. Ale radšej všetko znesiem, premôžem, než by som ho mal vidieť takto tu.“

Pani trhla sebou a vztiahla prosebne ruky. „Ó, neber mi ho; buď milosrdný. Tebe nič neprekáža, môžeš sem za ním, kedy chceš, a on za tebou, ale ja by som nemohla. Nechaj mi ho ešte aspoň nejaký čas.“

V izbe stíchlo. „Zahyniem, ak mi ho vezmeš.“ Pani sklonila hlavu do dlaní.

„Nie, nevezmem. Ale keby si sa aspoň trochu vžila do môjho postavenia, nehovorila by si takto so mnou.“ A hlas muža sa lámal smiešaninou náruživých citov. „Ty si dávno všetko premohla, zabudla a mala si ho často, a ja so srdcom opusteným a prázdnym, stále strážený, uprostred samých zradcov sám a sám.“

„Ty si len strážený,“ povzdychla pani, „ale ja som na pranieri. Ty môžeš mnoho robiť, mnohonásobne napraviť, ale ja nemôžem, a hriech ženie do zúfalstva! K tomu ten strašný strach, keby sa zrazu dozvedel pravdu. Prosím, pre tvoje vlastné blaho, jemu tam na Skalke urob všetko po vôli, lebo on nikdy neodpustí. Hoci som urobila všetko možné, jeho nič nezmieri, on je schopný nás zničiť.“

„Viem,“ splynulo temne, beznádejne so rtov muža. Chcel ešte niečo doložiť, ale svieže, ľahké kroky na chodbe zelektrizovaly obidvoch; za okamih zastal ušľachtilý zjav mladého muža vo dveriach.

„Vaša Jasnosť u mňa? Srdečne vítam!“

„Čakám už chvíľu na vás, Hričovský, a pani mi práve povedala, že ste taký šťastný mať ju u seba; ja som to nevedel,“ hovoril biskup s hrdou vážnosťou.

„Áno, som naozaj šťastný, že môžem mať matku pri sebe i za to srdečne ďakujem Vašej Jasnosti, že mi to blaho umožnila. Lež, ak sa bude páčiť, prejdime do druhej izby.“

Vošli, ale len obaja páni; pani sa vzdialila s úctivou omluvou vznešenému hosťovi. Konrád sdeľoval, že robil trochu pastorálku v továrnej osade. Biskup schvaľoval, prijímal i niektoré návrhy, týkajúce sa židovského vlivu. Potom si dal ukázať celú domácnosť mladého kňaza. Vošli do kostola i do záhrady; tam priniesla zdvorilosť otázku na obyvateľov Lubošína. Keď znovu vošli do domu, biskup sa odporúčal. Cirkev v Dobrudži bude mnoho ďakovať tejto návšteve. Konrád sám bol unesený láskavosťou svojho cirkevného kniežaťa, takže zabudol aj na zvláštne doktorove slová, ktoré ho po celý čas pastorálky sprevádzaly. Mladosť je rada unášaná veľkými plánmi. A on mal tiež veľký plán a dostal k nemu povolenie, ba bola mu sľúbená i pomoc, ó, bárs by už bola nedeľa!