ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že by jestvovaly búrky, jaké tam v Stránove zachvievaly ľudskými srdcami, sa nesnívalo šuhajovi a devuške, blúdiacim nádhernými horami. Šum novoodených stromov, vôňa jarného kvietia, velebnosť obrovských skál, slnečný svit, spev vtáctva, všetko, ale všetko ich blažilo. Keď najväčšie čaro jara a prírody náhle začne rozprestierať svoje sieti a obtáčať nimi, potom beda srdcu, už niet vymanenia.

Točivým chodníčkom medzi balvanami a kvitnúcimi krami viedol mladý kňaz sesternicu na vysokú skalu, ktorá zdola vyzerala jako nedobytný hrad; keď si pozrel hore, užil sa ti dych v prsiach. Zo začiatku hovorili spolu vesele; potom sa devuška zamyslela, a Konrád sa chvíľami obzrel, či ide v jeho šľapajách. Mimovoľne to nútilo človeka, aby mlčal, keď čaro prírody hovorilo tak mocnou rečou; tak prišli na väčší skalnatý výstupok. Vyzeral temer ako zámocká veranda, obtočená brečtanom a krovím, tu sa zastavili. Nad nimi zdanlive až do neba sahajúca skala, pod nimi hlboko hory a čarovná skalná cesta. Inak zo sveta nebolo vidieť ničoho. Pri vystupovaní podal mladý kňaz devuške ruku, no, ešte i potom, keď sa mu postavila po boku, nepustil jej.

Vychovaný v kláštore, potom v seminári, len zriedka a na krátko mohol putovať chrámom Božej prírody a tu býval vždy sám a ešte nemal nikdy príležitosť kochať sa takto v čerstvej jarnej prírode. Ký div, že sa v mladej hrudi šírilo to pre krásy zeme umŕtvované srdce, že vrele bilo v ústrety tej velebnej harmónii krásy a pokoja, akej nenájdeš, ak si jej nenašiel v prírode stvorenej Bohom. Ký div, že sa náhle zahľadel na devu opretú o skalnú stenu. Ak niekto, tak ona sem patrila svojou mladosťou, nehou a krásou. Ba celá príroda jako čo by stvorená bola len pre ňu, aby bola vhodným rámom pre ňu. Pekná bola včera, horujúca za slobodu, sto ráz krajšia teraz, keď ju obklopovala zeleň svojimi tónmi a celý jej zjav ako čo by prenikala čarom.

Šuhaj bol mladý, napriek tomu, že sa ľudia usilovali umŕtviť v ňom mladosť, tak ako umŕtvili detstvo, ktorého nikdy nemal; nezomrela, len driemala tuhým mrazným spánkom zakliata a, náhle ožila. Mládenec nevedel, ako mu je, čo sa s ním deje, ľady sa roztopily, jaro prišlo. „Ach, ako je tu krásne!“ zvolal mimovoľne vo vytržení. „Krásne,“ opakovala hora. „Veľmi, Konrád,“ svedčila devuška. „Ach, aká ozvena! Nuž volaj ešte niečo, ja budem tiež, nech nám hory odpovedajú.“ Poslúchol. „Dobré ráno!“ zavolal, a hora: „Dobré ráno-ráno-áno!“ A dievčina jasá: „I ja budem volať, ale čo?“ „Nejaké meno.“ „Dobre, hocaj Konrád.“ „Konrád, Konrád!“ letelo horami a udrelo na struny prebudeného srdca.

„Vieročka!“ zvolal potom kňaz. „Vieročka,“ odpovedala hora tiahlo a ešte raz „Vieročka!“

„Za to teraz ja poviem hore niečo pekného,“ žartovala devuška.

„Mám ťa rada!“ „Rada-rada-rada,“ preletelo horami v neporovnateľnom čare. „Na to ti musí hora odpovedať,“ povedal šuhaj a zvolal hlasno a s citom: „Milujem ťa, Vieročka!“ A potom po vŕškoch, ako čo by z hlbín starých sŕdc sa nieslo: „Milujem ťa, Vieročka.“

Okamžik zostali mladí ľudia mlčky stáť, premožení nekonečnou krásou ozveny, áno i nečakaným účinkom. Devuška prekročujúc čas rozkošného detstva, stála od nedávna na rozhraní nového čarovného času; v tej chvíli jako čo by sa to rozhranie bolo za ňou zavrelo. Tá posledná, ďaleko odumierajúca ozvena vyvolala v nej nepoznatý cit: „Milujem ťa, Vieročka.“ A v šuhajovi vzbudila myšlienku, že snáď za nedlho a to rty iného muža prehovoria k nej to vzácne slovo. Preniklo ho to ako bodnutie oceľou.

„Snáď, aby sme išli ďalej,“ prehovoril s náhlym opanovaním sa. „Áno, poďme,“ a temer sa rozbehli, hoci sa cesta stávala čím ďalej tým príkrejšou a neschodnejšou, ale každým krokom romantickejšou a čo ešte len hore! Vieročka prikročila na kraj desnej priepasti a sopnúc ruky stála tu objatá slnečnými papršlekmi jako skamenelý obraz úžasu. To prekrásne pásmo hôr, pod ním ako malý obrázok malé dedinky a za priesmykom utešená, zámkom od ostatného sveta uzavretá dolina. Taká krásna jako tento kúsok zeme pred zrakom devy bola iste celá zem, keď vyšla zo Stvoriteľovej ruky nesúc na sebe obraz Jeho svätej, svetlej lásky, nepoškvrneného hriechom.

Oboma mladými srdcami zachvelo tajomné teskné tušenie. Mladý kňaz by bol v tej chvíli zvolal s Jakobom: „Toto je brána nebies a ja som nevedel o tom.“

„Konrád,“ povedala zrazu sesternica: „Pomodlime sa: „Náš Otče,“ a pomodlili sa. Potom ona sbierala mach, drobné rastlinky a kamienky, pamiatky to pre seba i pre rodinu, a on stál hľadiac na dva zlaté obláčiky, ktoré ožiarené slnkom, letely po jasnom nebi. Myslel na „kráľovnú nebies“, ktorej bol zasvätený od mladosti, a v duchu sľuboval znovu, že sa stane hodným vysokého povolania, aby sa stal prostredníkom medzi Bohom a medzi ľuďmi. Keď sa obzrel, sedela Vieročka nad priepasťou, slnce i vietor si pohrávali s jej bielym rúchom, bledým vlasom a ružovou tvárou. Sadol na nižší skalný výstupok pri jej nohách a povedal vesele: „Teda ja som ťa vyviedol hore, dostál som sľubu, teraz musíš dostáť i ty svojmu.“ Prikývla hlavinkou.

„Vidíš tamtú dedinku s tým neveľkým kostolíkom?“ ukázala do hlbiny. „Tam žil jeden mladý kňaz; bol vraj rodom Lubošínsky, syn jednoho z kniežat a mešťanskej dcéry. Sobáš nebol rodine po vôli, rozviedli ich; chlapca dali do kláštora; stal sa z neho chudobný dedinský kňaz. Vtedy žil na Lubošíne jeho strýc, ktorý mal dcéru Hedvigu, ktorú preto, že bola veľmi slabá, vychovali len tu v horách. Milovala chudobný ľud a ľud miloval ju, ktorý miloval i ukrivdeného Lubošínskeho. Rozprávali jej o ňom, a ona si ho priala poznať. Vedela, že chodieval na túto skalu, išla za ním a prihlásila sa k nemu jako jeho rodina. Našla ho sediaceho s akousi veľkou knihou v lone a prosila ho, že by jej z nej prečítal niečo. Bola to vraj kacírska kniha, ktorú katolícky kňazi nesmeli čítať. On ju nazýval ,Svätým Písmom‘ a knihou jedinej pravdy. Sľúbila, že zase prijde, chcela sa od neho učiť pravde. Tak na tejto skale sa schádzavali, čítali svätú, nebezpečnú knihu, až už nemohli inak, stali sa z nich kacíri. On v kostole kázaval z tej knihy, áno i v horách, ona chodila na tie kázne a davy ľudu s ňou, lebo ju milovali. Cirkev tomu prišla na stopu; jeho najprv dali do kliatby a odsúdili, keď sa nezriekol bludov; väznili na zámku. On neodvolal, ale celkom prešiel ku kacírom, a s ním prešla skoro celá dedinka Záborie.

Blud sa úžasne šíril; chceli ho vykoreniť, záborských evanjelikov väznili, trápili, zvlášte mladého Lubošínskeho, konečne im vzali kostol i faru. Lubošínskemu sa podarilo utiecť, skrýval sa po horách a tu na tejto skale vraj stával a kázaval. Tamto na tých balvanoch sedávali jeho poslucháči. Medzi tým kňažná Hedvika stála verne pri tom bludnom učení, že ju konečne kniežací otec zavrhnul a vyhnal. Hľadala a našla prístrešie medzi ľudom, tam ju našiel Lubošínsky a odišli spolu do Nemecka. V evanjelickej zemi sa stala jeho ženou, a vrátili sa spolu. Teraz knieža ľutoval svojho prehlásenia, chcel dostať dcéru zpät, ale nemohol. Milovali sa tak verne, že hoci žili v núdzi a ustavičnom nebezpečenstve, boli vraj napriek tomu šťastní. Boli to snáď veľkí bludári a cirkvi vykonali mnoho zlého, ale ja ich napriek tomu oboch milujem, bola to krivda, že ich na koniec zničili. Keď tu raz kázal, prišli vojaci, sviazali ich a ľud, ktorý ich chcel brániť rozohnali a Hedvigu sviazali. Za ňou sa navždy zavrely brány kláštora a on nikdy viacej nevyšiel z väzenia. Ó, to bola krivda, ktorú rímskej cirkvi nemôžem nikdy odpustiť.“

„Rád by som vedel, kto ti to všetko rozprával,“ zachmúril hnevive čelo, „kto ťa otravoval takými bájkami?“

„Ó, to je nie nijaká bájka! Minulú nedeľu som blúdila horami a sišla som sa so starenkou milého vzozrenia. Po dlhšom rozhovore ma prirovnala ku kňažne Hedvike. Je prirodzené, že som chcela zvedieť niečo bližšieho, a ona mi všetko porozprávala,“ bránila sa Vieročka horlive. „Nemôžeš poprieť, že Lubošínsky tu bol, áno, že jeho pamiatka po ňom tu v mori katolíctva je evanjelická dedinka Záborie, kam chodievala i moja matka jako dievča na služby Božie, kam snáď chodievajú i starý otec i strýc, a kde na cintoríne je pochovaný aj tvoj otec.“ „Nepopieram, že Lubošínsky bol, popieram len, že by bol tým, ideálnym mučeníkom!“ vyslovil prudko mladý kňaz. „Bol to zradca cirkvi, ktorý nohami pošliapal práva cirkvi, jej zákony, svätosť kňazského stavu; bol to zvodca ľudu i nevinnej devy; jeho pomer k nej bol nezákonný, hriešny. Niet dosť veľkého trestu pre takého syna beliálovho. Svätý Pavel hovorí: ,vydajte takého satanovi na zahubenie tela.‘ Ako ho môžeš zastávať, nerozumiem, ani po smrti by som sa s ním nechcel sísť.“ Záblesk fanatizmu polial líce mladého kňaza. „Ja zase,“ vypäla sa devuška vzdorovite, „i teraz, keby sa nám tu postavil po boku, by som mu podala ruku. Lebo, jestli on bol zradcom cirkvi, ona bola jeho zradkyňou, lebo prv než vedel myslieť, tyransky rozhodla o jeho živote i o jeho srdci. Jestli zablúdil, nebol on prvý ani posledný, a isté je, že chcel dobre, ale oni mu chceli zle. Včera som povedala, že by som zomrela, keby mi niekto vzal slobodu, a nemôžem necítiť s ním, ktorého sviazali a prikovali; roztrhal putá i ja by som ich roztrhala na jeho mieste.“ „Tu sa naše náhľady nesrovnávajú,“ odvrátil sa chladne mladý kňaz, a obaja stáli mlčky na pôde, skropenej mučeníckou krvou. Náhle priletelo pestré vtáča a usadlo k nohám devušky, pohliadlo k nej dôverive, ona sa rýchlo zohla, a než sa malý operenec nazdal, chytila ho a pritiskla k sebe.

„Hľaď, Konrád, aké krásne vtáčatko,“ zvolala jasavo. Pristúpil. „Ako sa to srovnáva, ty väzniť vtáčatko pri tvojich náhľadoch o slobode?“ poznamenal posmešne. „Neväzním nikoho,“ pohodila hlavou, pocelovala vtáčatko a otvorila ruku, a fŕnk, už ho niesly krýdelká ďalej a ďalej. Hľadela chvíľu za ním, potom povedala: „Pôjdem už domov.“

„Snáď sama?“

„Áno, Velebný pán sa nahneval, a s nahnevaným nie je dobre ísť.“

„Kto hovorí, že som sa nahneval?“ Postavila sa pred ním: „A nehneváš sa?“ Nazrel do tých krásnych, čarovných očí, do tej ľúbeznej tváričky. Cítil, že keby mal seba väčšiu príčinu, nemal by sily hnevať sa na ňu. A tiež prečo? Bola ešte len dieťa, ký div, že veľké, vážne veci brala tak na ľahko. Falošné ideály našly vždy medzi mládežou nadšených prívržencov.

Nie hnevať sa na ňu, učiť ju musí.

„Tedy sa nehneváš?“

„Nie, Vieročka, nechajme minulosť a tešme sa radšej krásnej prítomnosti.“

„Ale Lubošínskemu odpustíš?“

„Najprv by som musel sám poblúdiť, potom by som mu snáď odpustil; rovný s rovným. Je mi ľúto Vieročka, že ti musím pripomenúť, že som katolícky kňaz.“

Pohliadla naňho udivene. „A čo jako kňaz musíš v cirkvi súhlasiť i so zlým?“ „Tá myšlienka, že by v katolíckej cirkvi, ktorá je jediná pravá na svete, bolo niečo zlého, vo mne vôbec nesmie vzniknúť, bol by to hriech; za ktorý by som sa musel hlboko kajať.“

Líca devušky zrumenely. „Veľmi sa mýliš, nazývajúc katolícku cirkev jedinou,“ odvetila so zápalom. „Najsvätejšia cirkev apoštolská je naša pravoslávna.“

Zdalo sa, že Konrád prudko odpovie; miesto toho mu preletel rtami úsmev. „Vieročka, nechajme hádky, naše cirkvi sú dve rodné sestry, ktoré sa kedysi rozišly na škodu a ktoré raz splynú vo veľký celok, ktorý pohltí a zaplaví všetko, čo si vedľa nich bralo právo na trvanie a čo kresťanským menom prikrývalo bludy.“

„Myslíš, Konrád, že raz bude jedna veľká všeobecná cirkev?“ so záujmom vyzvedaly ľúbezné ústa.

„Áno, bude jeden ovčinec a jeden pastier.“ Umĺkli. Z doliny od strany P. zavznel súzvuk zvonov, zo začiatku jako čo by žiaľne, potom jasavo. Horami preletel šum, ako čo by celá príroda jasala v ústrety tej veľkej svätej dobe bratstva a večnej shody.

„Konrád,“ zvolala náhle Vieročka naľakane, „poďme hneď domov, ako tie zvony znejú — keby tak Stanislav…!“ Nedohovorila. Mladý kňaz trhnul sebou; chmura i zármutok mu pokryly čelo. „Áno, poďme, zabudli sme na neho, že ty je nie div, ale ja!“

„Prečo by si ty nemal na neho skôr zabudnúť? Obidvom nám je rovnako rodina.“

„To áno, ale ty ho neznáš.“ Konrád popošiel. Ponáhľali dolu medzi skalami. Devuška soskakovala ľahko ako srnka, jej svetlý šat sa mihal v temnej zeleni. Pekne zrumenelí sa konečne octli na chodníku. Po stráni viedla ona, ale tu už bol trávnik, takže mohli kráčať spolu.

„Nad čím tak dumáš, Vieročka?“ sklonil sa bratranec k sesternici.

„Ach, nuž nad Stanislavom. Nechápem, prečo starý otec nepustí za ním ani strýca ani nás.“

„Však nám povedal,“ hrdé čelo pokryl znovu mrak, „aby vraj sme sa nenakazili, a strýc je ešte slabý. Musel som mu dať za pravdu. Dnes v noci strýc veľmi zle spal. Bolo už pol dvanástej, keď som prestal čítať, a on ešte vždy svietil.“

„Ale my by sme sa neboli nakazili,“ zatesknila, „a keby tak Stanislav zomrel, ja si nikdy neodpustím, že sme zo sebectva zostali doma a jeho nechali samotného zomierať v cudzine.“

„Prestaň, Vieročka! Nás obidvoch nepustia, a ty máš pravdu, odo mňa by to bolo veľké sebectvo; ja pôjdem za ním hneď, len čo ťa doprevadím domov.“

„Pôjdeš a mňa nevezmeš?“

„Tvoj otec by zomrel od strachu,“ bránil mladý kňaz, a jeho srdcom zavládla podobná úzkosť. Hľadela na neho tak neodolateľne, áno i ruky sopiala; vzal by ju kamkoľvek len ta nie!

„Vieročka, nepros; obetuj sa, lebo nepustia ani mňa, a tajne ujsť nemožno.“

„Tajne?“ zažiarila očami. „A prečo nie?“

Bol zmätený. „Svet je zlý. Ja som kňaz, a tebe sa to nepatrí; hoci sme rodina, nie si moja sestra.“ Pokročila zamyslená, a tak išli mlčky až na okraj hory. Ona ešte nevedela, prečo by bolo neslušné ísť spolu za Stanislavom. Mohla by ísť kamkoľvek až na kraj sveta, hoci by nebol jej bratom. On videl, že mu nerozumie, a jasal nad jej čistotou, peknou nevedomosťou.

„Tedy dobre,“ povedala rozhodne pohodiac hlavinkou, keď už vystupovali na zámockú terasu, „ja donesiem obeť, zostanem, ale ty choď za Stanislavom a povedz mu, že som sa nebála nákazy, že sa budem modliť k jeho patrónovi, aby sa uzdravil. Povieš?“

„Áno, Vieročka, som šťastný, že mu to smiem vyriadiť, lebo Stanislav si to zaslúži.“

„Aspoň mi niečo povedz o ňom. Je pekný? Je dobrý?“ vyzvedala napnute.

„On je zvláštny, Vieročka. Nemohli sme sa shodnúť, ale to svedectvo mu musím vydať, že vie byť až prepiate veľkomyseľný, a že vo všetkom, čo začne, mu Bôh žehná, snáď i preto, že je tým najlepším synom a bratom. Keby som ho nešiel pozrieť, spáchal by som hriech. Áno, pôjdem.“

„Tak sa ponáhľajme!“ Za malú chvíľu sa za obidvoma výletníkmi zavrely brány zámku. A potom išiel mladý kňaz dokázať bratrancovi lásku? Ach, nie!

V zámku ich čakaly dve zvláštne zprávy. Jedna od Bohuša, oznamujúca príchod veliteľky Lubošína na dnes večer, druhá, odpoveď na majorov dopyt, že Dr. Reinhard a jeho pacient odišli vlakom o deviatej hodine z H… Kedy asi dojdú cieľa, hotelier neoznamoval. Okamžik stála Vieročka jako skamenelá, ale potom zabudla na všetko od starosti, jako najkrajšie privítať v dome neznámu sesternicu. Asi za hodinu prišiel starý pán, po ňom pani Žofia a nastalo vetranie a zdobenie krásneho bytu v priečelí na juhozápadnej strane. Na veľký balkón dala Vieročka rozostaviť množstvo kvetín; pod jej dozorom vilo služobníctvo a pribíjalo vence. Konrád s majorom rozvešiavali pred tým složené záclony na oblokoch i na dveriach a vešali lampy. Pani Žofia velela a pomáhala v kuchyni. Starý otec rozkazoval na dvore, dával čistiť kočiar i kone. Robil všetko s rozvahou človeka, neznajúceho prenáhlenia, ale napriek tomu bolo vidieť, že s rozkošou uvíta vnuka miláčka a jeho manželku, vnučku po jedinom bratovi. Bohuš často prekvapil svoju rodinu, hovorilo sa, že nikdy nemožno vedieť, čo spraví v nasledujúcu chvíľu. Čo si umienil, to aj vykonal. Dnes ich zvlášte prekvapil. Ešte muselo byť zdolané mnoho práce, a napriek tomu si všetci priali, aby bol už skoro večer.

Po obede vošiel Konrád za strýcom do jeho izby. „Teraz ma je tu nie treba,“ hovorí „a zajtra by som sa k tomu nedostal, idem do Čarnova k jeho jasnosti, vybavím si tú vec.“

„Ale, Konrád, prečo tak ponáhľaš, nemôžeš si trochu odpočinúť?“

„Ó, však tým mi ešte nenastane práca, myslím, strýče, že si tiež chcel byť čo najdriev dôstojníkom a nedal si sa ničím zdržovať.“

„To áno, jestli tak chápeš vec, tak mnoho zdaru!“ „Nevrav, prosím, nikomu, kam som išiel. Bohuš prekvapil dnes. Nuž i ja chcem prekvapiť.“

„Dobre, môj drahý, len či sa ti to tiež tak podarí?“

Ba, či ozaj?