ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doktor sediaci pri posteli chorého, nechal chorého plakať. Hľadel na neho pohľadom plným tej svätej lásky, ktorá je hotová plakať s plačúcimi. Zrazu mladý muž ustal, odstrčil kytičku a nervózne sa chopil mužovej ruky.

„Čo by ste chceli, priateľu?“

„Pravdu, pán doktor.“

Hlas znel temer nečuteľne, a napriek tomu bolo na ňom znať rozrušenie.

„Ako stojí so mnou? Musím skoro zomrieť?“

„Váš život je v rukách Božích. Pokiaľ človek, lekár môže súdiť, ste veľmi nemocný.“

„Zomriem?“ Ľalijová bolesť pokryla líce chorého. „Vy nemáte pre mňa lieku?“ „Je to tak ako povedal doktor G: „Keď raz upadnete do tej nemoci, nieto pomoci.“ „Áno, ja zomieram.“

„Zomierate dávno, hneď od tej chvíle, keď zvíťazila nad vami zlá žiadosť, keď ste jej povolili.“

„Ó, jakú hroznú pravdu mi hovoríte.“

Oči mladého Rusa zieraly strnule do prázdna, ako čo by stopovaly ďaleko unikajúcu vidinu.

„Áno, tak to bolo,“ pokračoval v samomluve, „vtedy sa niečo oddelilo odo mňa, cítil som, ako uletela svetlá vidina, moja nevina a jej druh stud. Miesto nich vošiel podivný oheň, ktorý žiadal vždy novú potravu. Už vtedy to bolo zomieranie. Áno, hriech šľahá jako bič, musíš ďalej… Neraz som sa zúfale zadržal tej a tamtej ruky, dobrí priatelia sa vždy našli. I teraz chceli pomôcť, ale nadarmo. Predsavzatie, úmysly, vždy najprv len predsavzatia. Tu v tomto čistom ovzduší som si myslel: ,Si istý, už si istý.‘ Ani pohľad do Vieročkinej rozkošnej tváre a do čistého ľúbezného obličaja Bohušovej ženy nebol schopný zobudiť vo mne nečisté žiadosti. Jasal som, ale veľmi skoro. Včera sa vo mne vzbúrilo celé peklo, a nebyť tohoto bol by som vyhľadal hriech, lebo oheň pálil znovu. A teraz ide koniec, niet pomoci ani spasenia.“

Ľadový chlad znel z hlasu zomierajúceho.

Otec ma preklial, zavrhnul, strýca som sklamal, posledná pomocná ruka klesla, padám do hrobu.“

„Ešte nie, mladý synu, ešte sa vám podáva jedna ruka.“

Z doktorových očí kanuly slzy.

„Tá vaša?“ Žiara okamžitej radosti rozjasnila bledú tvár. „Ona nemá moci.“ „Máte pravdu, moja ruka nemá moci. I keby som vám mohol predĺžiť život, to vnútorné zomieranie by som nezastavil. Ale počujte, prosím:“

„A jeden zo zástupu mu odpovedal: ,Učiteľu, doviedol som k tebe svojho syna, ktorý má nemého ducha, a kedykoľvek ho pochytí, trhá ho, a idú mu peny, škrípe zubami a schne. A povedal som Tvojim učeníkom, žeby ho vyhnali, ale nevládali.‘ A on im odpovedal a riekol: ,Ó, neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokiaľ vás ponesiem? Priveďte ho ku mne! A priviedli ho k nemu. A keď ho uvidel, hneď ním lomcoval duch, a padol na zem, váľal sa a penil. A opýtal sa jeho otca: Jako dávno je odvtedy, ako sa mu to stalo? A on odpovedal: Od detinstva. A mnoho ráz ho aj na oheň hodil aj do vody, len aby ho zahubil. Ale ak môžeš niečo, pomôž nám zľutujúc sa nad nami. Ale Ježiš mu povedal: Ach, to ak môžeš! Všetko je možné veriacemu! Tu hneď skríknul otec mládenca so slzami a povedal: Verím, Pane, pomôž mojej nedôvere! A keď videl Ježiš, že sa sbieha zástup, pokarhal nečistého ducha a povedal mu: Duchu, nečistý a hluchý, ja ti rozkazujem, vyjdi z neho a viacej nevojdeš do neho! A kričiac a veľmi ním lomcujúc vyšiel, a mládenec bol ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že zomrel. Ale Ježiš ho chopil za ruku, pozdvihnul ho a vstal.“ (Mar. 9, 17 — 27).

„Rozumeli ste, milý Achym?“

„Rozumel. Ale to je úžasná historia. Ten mládenec bol na tom zrovna tak ako ja, ľudia mu nemohli pomôcť, až ho priviedli k Ježišovi, a On mu pomohol. Aké jasné je to!“

„Je vám to jasné? Poznali ste, čia ruka sa vám podáva, ktorej ste do dnes nehľadali?“

„Myslíte, že by On mohol pomôcť i mne?“

„Všetko je možné veriacemu. Ak uveríte v Neho, pomôže vám, ináče nie.“

„Verím, že by mohol pomôcť, verím už, že žije, ba verím, že je taký, jako o ňom hovorí Johanka, aj vy. Ale či by chcel?“

„A či toho mládenca nechcel uzdraviť?“

„Ó, áno, keď mal toho mládenca pred sebou.“

„Čo nemá aj vás pred sebou? Ležíte pred ním vo svojej bezmocnosti. Nuž ja budem prosiť miesto vášho otca, aby pomohol, aby odstránil tú vnútornú smrť.“

„Nemožno, pán doktor, čo sa stalo, On neodčiní.“

„To nie, ale On môže zmyť spáchané hriechy, aby nežalovaly pred Bohom, a ten zožierajúci oheň uhasiť a hriech vo vás usmrtiť.“

„Myslíte, že by ma mohol sprostiť tej strašnej muky? Verte, že by som toto hanebné znamenie, túto ošklivú chorobu, trebárs po roky niesol, že by som bol radšej od všetkých opustený preto ,len keby boly tie vnútorné reťaze preťaté, keby som už nemusel viacej hrešiť. Čokoľvek by mi uložil, vďačne by som niesol, len nech ma sprostí tej muky.“

„Počujte, prv než ste sa narodili, bolo o Ňom povedané takto: Duch Pána Hospodina je na mne, pretože ma pomazal Hospodin, aby som zvestoval pokorným evanjelium; poslal ma obviazať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom otvorenie žalára, vyhlásiť rok milosti Hospodinov. — V roku milosti boly odpustené všetky dlhy. Pre vás nastal teraz, dnes. Hospodin vám chce dnes všetko odpustiť pre dokonalú obeť Pána Ježiša tam na Golgate! Potešiť všetkých zarmútených, a obrátiť pozor na zarmútených Siona! On to vie, že pre vás niet trvalej radosti, dokiaľ vás nevyslobodí. Dať im okrasu miesto popola! — Pre vás niet okrasy, pokiaľ vás hyzdí to vnútorné zomieranie. Nuž a povedzme si, čo znamená slovo ,Spasiteľ‘. Keď sa vy budete topiť v bahne, ten kto vás odtiaľ vynesie a vyčistí blato z vašich úst a uší, je vám Spasiteľom — vykupiteľom.“ — „Áno, tak je. Spasiteľ. Ó, by som to mohol pochopiť, uveriť! Zdá sa mi, že hovoríte veľmi dobré veci; cítim divnú úľavu, ale ešte všetko je to jako hmla. A už mi zase začína byť zle.“

„Nebojte sa, to prejde. Musím prestať hovoriť, namáha vás to.“

„Nie, nie; zazrel som iskierku milosti, nedajte mi zomrieť bez spásy. Nechcem šetriť telo, ktoré ma zahubilo. Povedali ste, že sa budete modliť miesto môjho otca, ó, proste, proste dokiaľ je nie pozde.“

„Áno, Achym, budem sa modliť. Pán Ježiš je tu, On vyslyší.“

„Johanka!“ Dvoje prarozdielne zvolanie preletelo izbou. Doktor urobil pohyb, ako čo by vlastným telom chcel zastrieť pohľad na postel, ale neskryl ani biedneho stavu nemocného ani ruky jako čo by vystretej po pomoci. V nasledujúcej chvíli bola už zadržaná v oboch jemných rukách mladej panej.

„Verte, Pán Ježiš vás miluje, On vám nedá zahynúť.“

„Ach, Johanka, prečo ste sem prišli. Rozlúčiť sa so mnou?“

„Nie, prišla som sa s vami a za vás pomodliť.“

„A nehneváte sa na mňa?“

„Nie.“

Pozrela jasným pohľadom, o ktorom Lakrinský písal, že hovorí: „Ja ťa milujem.“ Pod jeho vplyvom sa zavrely ustrašené oči mladého muža, a prišlo na neho niečo jako pokoj. Ponechal ruku v jej rukách, aj keď pokľakla a v hlasitej modlitbe i s doktorom hľadala pre neho pomoc.

Sotva skončila modlitba, ozvena krokov prinútila doktora, aby vstal a zabránil teraz vstup k chorému, lebo sa mu zdalo, že konečne usnul.

Johanka sa sklonila k nemu. Celé to nežné, dobré, o blaho a o večný život blížneho starostlivé srdce sa zobrazilo na pobledlej tváričke. Kto mohol sčítať modlitby, ktoré tam doma odosielala za neho? Zvlášte od tej chvíle, keď sa vrátil ujec Kantuzov a dal jej nahliadnuť do svojej od základov otrasenej duše. On ju primäl k tomu, aby išla sem, aby zrušila Bohušovi daný sľub.

Nuž major prišiel k presvedčeniu, že je hriešnikom i že má na nebi predivného Spasiteľa, ale nemohol uveriť, že by jemu mohlo byť kedy odpustené, ak zomrie Achym vo vinách a v hriechoch. Rozoberajúc svoje dôvody i v prítomnosti pána Imricha nevšimnul si, jako strašne bledne jeho tvár už aj tak dosť bledá, jaké sa v nej odrážajú muky utrpenia. Ale Johanka to videla, a ešte aj teraz jej to tanulo na mysli. Kamkoľvek zaletela mysľou, všade samá bieda, bolesť, tiene, záhady. Veď asi o deviatej prišla tetinka celá uplakaná, že nevie, čo sa s Konrádom stalo. Keď ráno stál pred oltárom, prišlo mu zrazu tak zle, že musel vyjsť von. Ona sa to dozvedela až od kostolníka, a keď za ním prišla do jeho izby, nebol tam. Nechal jej na stolíku lístok, že keby ho niekto hľadal, že prijde až zajtra. Kam a prečo ide, to tam nestálo. „Čo spravím?“ nariekala pani.

„Nič, tetinka. Poďme, a povedzme to Pánu Ježišovi.“

Nuž povedali Mu to, a panej sa veľmi uľavilo.

Ale kde bol Konrád? Prečo odišiel z domu, keď mu nebolo dobre. Keby Johanka nebola mohla túto strasť složiť k nohám Pána, myslím, že by ju neuniesla vo spojení so žiaľom, aký spočíval tu pred ňou. Aj ona dovolila, aby Achym prišiel sem, a teraz on tu zahynie. Ale čo mu len pred tým bolo? Jaká zlá choroba sa vrátila zpäť? Keby tak zomrel, zahynul? Nemožno!

„Pane, Ježišu, Ty to nedopustíš, Ty si dobrý!“

Ale bol to predsa len žiaľ. K tomu tá veľká vzdialenosť, cudzina, zármutok v tvári Stanislavovej, a Bohuš! Ach, pod mladou paňou začala pôda ustupovať. Vyžiadal si od nej dnes dopoludnia, aby smel ísť urobiť kroky k ich sobášu, ale bol pri tom taký bledý. A keď sa vo zvláštnej úzkosti pritúlila k nemu, a pevne ju sovrel v náručí, srdce mu počuteľne bilo.

„Johanka, nech sa stane čokoľvek,“ začínal. Ale v tom bolo počuť klopanie. Páni ho hľadali, musel preč.

V čom mu bolo prekazené? Však až večer prijde, ona si zajde k nemu, musí sa mu uľaviť. Musí!

„Ja mu pomôžem niesť tú tiaž a vôbec všetkým! Ó, Pane, daj mi sily!“ Túto jej poslednú myšlienku vyriekly jej ústa polohlasne. Mladá pani trhla sebou. Achym otvoril oči. Nespal, či ho zobudila?

„Ste tu sama, Johanka?“

„Sama, Achym, prajete si niekoho?“

„Nie. Vy ste boli ku mne taká dobrá. Chceli ste ma zachrániť, preukážete mi ešte jednu službu? Strýca nemôžem o to prosiť, vy to iste spravíte a dobre.“

„Veľmi rada, Achym. Len mi povedzte.“

„Prosím vás, napíšte môjmu otcovi list, že zomieram a že ľutujem svoj zlý život, aj to, že som mu spôsobil zármutok. Nech ma aspoň v hrobe nepreklína. Urobíte mi to. Johanka?“

„Iste a som presvedčená, že vám odpustí.“

„I ja dúfam. On nebol zlý, ale iného som si nezaslúžil, než aby ma vyhnal. Achym, môj otec i moja matka ma opustili, ale Hospodin ma privinie k sebe.“

Chorý zavrel oči vymanil svoju ruku z rúk mladej panej a podivným veľmi výrazným spôsobom sopjal obe ruky a pritisnul na hruď. Slova nepovedal, ale Johanka napriek tomu zajasala. Napadlo jej, že vidí obraz na slová: „A publikán stojac zďaleka nechcel ani len oči pozdvihnúť k nebu, ale sa bil do pŕs a hovoril: Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“