ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rozhraní hôr majúc lakeť opretý o strom, porastlý mechom, a hlavu sklonenú do dlaní, ležal Konrád Hričovský. Pred ním rozloženú lubošínsku dolinu objímala ranná žiara. Ružové pruhy zlatily zámok Lubošín a nesúc sa ďalej celovaly Dobrudžu, kostolík, faru, dedinku, na továrenskej osade a na továrni ležal tieň. I zámku sa dotýkalo len slabé svetielko. Za to na omšenú strechu záborskej fary padala celá ružová záplava a mihotavý lesk, zlatiaci hory, nazeral do priesmyku, cez ktorý vidieť ako na obrázku v diaľke horami objatý Johankin dvor.

Krížom naproti mladému kňazovi sa otváral pohľad do p.skej doliny. Tam čnely strmo k nebesiam veže chrámov, vežičky kalvárie, probošstva a biskupského paláca. Však o čom premýšľal tak skoro vstavší robotník Pána, keď mu tak hneď svetlo a hneď zase tieň pokrýval tvár? Videl, zrovnával snáď toto svitanie v prírode so svitaním, ktoré sa vznášalo nad mŕtvym pred tým krajom? Jeho dušou tiahnul posledný čas štyroch týždňov. Čím bol Lubošín pred tým a čím je dnes? Dnes, keď mal už nielen veliteľku, ale i veliteľa, a jakého veliteľa! Kto by poznal v tom vo dne v noci činnom, o blaho záborských pečujúcom mužovi, nerozvážneho sebeckého Bohuša Hričovského? Všetko sa mu darilo, už či shromažďoval na Lubošín rozptýlených evanjelikov, už či velel a i sám priložil ruky k dielu pri oprave dnes-zajtra hotového chrámu záborského, už či v ranných hodinách čítal oddiel Božieho slova pri domácej pobožnosti, alebo či už bránil záborských pred cirkevnou vrchnosťou a vymáhal im osamostatnenie. Dnes alebo zajtra dostane Záborie nového kaplána a na jeseň nového učiteľa. Áno, kto by teraz poznal Bohuša? Bratia Hričovskí závodili v pilnej práci v prospech ľudstva. Zatiaľ však čo sa Bohuš omedzoval len na Záborie, zasahoval Stanislav geniálnym riadením „Pokroku“, zvlášte jeho sporiteľne, do širokých záujmov národa, a bolo mu to tým snadnejšie, že stredisko „Pokroku“ bolo teraz na Lubošíne. Zdalo sa, že od brán smrti si doniesol zároveň s tým novodarovaným životom nové reformy a plány na zveľadenie hospodárskej a priemyselnej triedy. Teraz, keď prítomnosť majiteľky ho sprostila každej prekážky, rozvinoval na lubošínskom panstve celý svoj talent hospodárskeho reformátora. Pri tom bolo treba písať články do časopisov zastávajúcich záujmy „Pokroku“, a previedol to, že jeho priateľ Kronický začal vydávať hospodársky časopis pre ľud s čiste kresťanskými zásadami. Behom štyroch týždňov musel častejšie odcestovať do L., ba i do vzdialeného K. Napriek tomu si nedal prekaziť v dozore nad Johankiným dvorom. Ach, čím bol tento dvor! Súc prenajatý až do posledného kútika tvoril štát v štáte. Možno tu najsť všetkých, počnúc od vysokej aristokracie a bohatých židovských rodín, úradníkov a penzionovaných dôstojníkov v prvom dome, až po evanjelické rodiny, učiteľky, modistky, krajčírky, chorých študentov, ba i niekoľko slabých detí v druhom dome. Každodenne bezplatná lekárska porada a pomoc a čo najhlavnejšie, boly tu zriadené každodenné služby Božie, odbavované jeden deň Dr. Reinhardom alebo i samou veliteľkou, druhý deň pre katolíkov farárom z Dobrudže alebo biskupským kaplánom Vorovičom. Veliteľka usporiadala so slečnou Kantuzovou z mladších evanjelických obyvateľov domu utešený spevácky sbor. O katolíkov sa postarala slečna T., speváčka z.ského divadla, ktorá tu bola na prázdninách.

Pri tejto rozpomienke preletel mimovoľne bôľny ťah rtami mladého kňaza. Porovnával sosvetáčtelú hudbu svojej cirkvi s krásnymi, hoci o mnoho prostejšími chorálmi evanjelickými, ktoré on sám by neprestal počúvať, a srdce ho zabolelo. Obrátil myseľ radšej inam. Zablúdila mu do neveľkej peknej komnaty kde buď na posteli, buď na pohovke pri otvorenom obloku odpočíval Achym Kantuzov v úplnej bezvládnosti, neschopný života. Keby neprosil alebo neďakoval, keď o niečo prosil, myslel by si, že ho nemoc pripravila o reč.

„Čo bude s ním? Zotaví sa ešte?“ Premýšľal mladý kňaz a srdce sa mu sovrelo ľútosťou. Len veľkej milosti Pánovej možno ďakovať, že v tých mukách biedneho tela nezhlúpol alebo sa nezbláznil. Prestaly, jako keď sa utíši rozbúrené more, áno, aj jeho celá bytosť sa podobala mlčanlivej hladine mŕtveho mora. Prijde ešte život? Konrád myslel na strýca. Stalo sa tak, ako predpovedal doktor Reinhard, jemu ten uder poslúžil na dobré, dohnal ho k Božím nohám a ku krížu. Trvalo to síce dlho, než sa odvážil objať ten kríž a uveriť, že Bôh pre Ježiša nebude od neho vyhľadávať Achymovej krvi, ale uveril. Vráti sa domov s bolestnými skúsenosťami, ale i s pokladmi, ktoré mu už nikto nevezme.

„Tak ako ani mne nie,“ domyslel mladý kňaz a vnoril sa do hlbín svojej vlastnej duše. Ó, jako to tu bolo zo dňa na deň svetlejšie, napriek tomu, že srdce okúšalo tisíceré bolesti. Veď to bolí, keď sa trhajú sväzky, ktoré nás už od kolísky viazaly k systému a učili nás ten systém milovať. Keby bol Konrád Hričovský takým nevedomým a ľahostajným katolíkom, ako boli jeho bratranci zlými evanjelikmi, bolo by snadné budovať nové na zrúcaninách starého. Ale on, ktorý bol k tomu vychovaný nábožnou a prísnou katolíckou matkou, aby miloval učenie, ctil a vážil si cirkev, ktorej srdce omamujúce obrady tvorily poeziu jeho detstva i mládenectva, s tou cirkvou srástol. V kláštore bol taký šťastný, že prísni učitelia bdeli nad ním a starali sa o to, aby prázdnotu jeho duše vyplnilo základné vzdelanie a fanatické nadšenie. Mladý klerik opúšťal kláštor súc opojený veľkosťou Ríma, presvedčený o jeho nedotknuteľnej dokonalosti. Vstupom do mládeneckého života sa mu začaly otvárať oči, lebo darmo hľadal medzi cirkevnými hodnostármi mužov Kempenského rázu. Katolíci sami mu ukázali škvrny na rúchu jeho predstavených. Ale on zatváral oči a bol by sa pustil do boja na život i na smrť s každým, kto by sa bol dotknul Ríma. Na svojej vlastnej osobe chcel ukázať, akým má byť rímsky kresťan. Lež sotva vstúpil na pole života, Bôh ho zastavil a otvoril mu oči. Svetlo Božieho slova — ba viac, sám Kristus sa mu zasvietil a hľa! V tom svetle uvidela duša, ako bola pohrúžená do modlárstva. Srdce bolestne zastenalo, že musí opustiť marianský kult. V prvej chvíli tam na Skalke, kde Kristus zvíťazil nad Rímom, sa Konrádovi zdalo, že sú preťaté všetky putá, ktoré mu viazaly dušu. Snáď keby bol hneď vtedy šiel a oznámil svoje vystúpenie z cirkvi, áno, ale on chcel pracovať na tom mieste, kde ho Bôh vzkriesil. On si chcel podržať kazateľňu, aby mohol hlásať Ježiša, chcel na oko zachovávať obrady, aby mu nebolo prekazené zažíhať svetlo. „Cieľ svätí prostriedky“, to heslo, s ktorým sa kedysi vylievaly potoky mučeníckej krvi a zem sa naplňovala hroznými neprávosťami, to heslo je reťazou, ktorú kresťan, pošlý z Ríma, najnesnadnejšie pretrhne. Nuž mladý kňaz si do dnes zachoval nielen samostatnosť v konaní, ale získal i veľkú popularitu. Z domácich pobožností povstala biblická hodina, cirkevníkmi každým dňom viacej navštevovaná, ktorej sa tiež zúčastňovalo mnoho členov gymnaziálneho Towaryšstva. Hoci práca v Towaryšstve narážala na mnohý odpor, vzrastala. S pomocou Božou už vidieť krásne výsledky. Ona umožnila i pastiersku prácu v továrni Dobrudži, ba i v samej továrni Oginského, Konrád sa nepýtal, čo ten tomu hovorí, išlo mu o záchranu hynúcich duší, on bol hotový hľadať tie duše hoci v ľvovej jame a hlásať im vyslobodenie.

*

Nuž áno, dosiaľ išlo všetko hladko, hoci v probošstve nehľadeli všetci priaznivo na príliš smelého kňaza. Na žiadosť p.ských musel každú nedeľu odpoludnia kázať v kostole svätej Anny a treba povedať, že tu nebolo prázdneho miestočka. Sám biskup nikdy nechýbal, i kláštor býval hojne zastúpený. Áno, bolo do teraz otvorené veliké pole činnosti, lebo cieľ svätil prostriedky, a tie boly vonkoncom katolícke. Ale Konrád súdil čím ďalej tým viac a teraz zvlášte, že to tak dlho nemôže byť. Kedykoľvek začal slúžiť omšu, preniklo ho vedomie, že kto blúdi i ten, kto uvodí do bludu, obaja zahynú. Nuž či nestálo v Božom slove: „Lebo nám i svedčalo mať takého veľkňaza, svätého, prostého zla, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov a ktorý sa stal vyšším nad nebesia, ktorý nepotrebuje každého dňa, ako najvyšší kňaz, obetovať obeti najprv za svoje vlastné hriechy a potom za hriech ľudu. Lebo to učinil raz na vždy tak, že obetoval sám seba. Lebo Kristus nevošiel do svätyne, urobenej rukou, proti obrazu to pravej, ale do samého neba ukázal sa tvári Božej za nás. Ani nie, aby sa často obetoval, ako čo najvyšší kňaz každý rok vchádza do svätyne s cudzou krvou, keďže by bol musel mnoho ráz trpieť od založenia sveta. Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz na vždy na odstránenie hriechu svojou obeťou. A jako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd, tak i Kristus raz obetovaný tým cieľom, aby vyniesol hriechy mnohých na kríž, po druhé sa ukáže bez hriechu tým, ktorí ho očakávajú na spasenie. „Ach, on vedel, že je to blud obetovať Krista a duše v tom utvrdzovať, ako čo by On musel byť znovu viditeľne obetovaný za ich hriechy. To znamenalo uberať večnú platnosť obeti na Golgate. Ľud nehľadel ku Golgate, nečakal pomoci od Ježiša, tam ukrižovaného, ale hľadal ju v ľudskom skutku, odporujúcom Božieho slovu, a on ich v tom utvrdzoval.

„Ale,“ bránilo sa srdce, „všetko nemôže byť naraz; keď vystúpim proti omši, zbavím sa naraz možnosti slúžiť verejne Kristu. Hospodin mi to nebude počítať za hriech, tak ako ani Námanovi nepočítal jeho klaňanie sa v chráme Remmona.“

Viac ako štyridsať biblií a asi dvesto Nových Zákonov rozdala Vieročka v jeho cirkvi, on to dovolil, hoci vedel, že dnes alebo zajtra ho budú za to ťahať na zodpovednosť. Ale až toto svetlo prerazí mrákoty, až ukáže ľudu pravdu, čo si ten ľud o ňom pomyslí, že jakým bol pastierom? Ach, tisíceré bolesti zakúšalo mladé srdce, lebo ešte nebolo prišlo tak ďaleko, že „poslúchať je lepšie ako obetovať“. Obával sa vystúpiť s celou pravdou, aby mu nebola vzatá možnosť šíriť svetlo, a nevedel, že Bôh nič iného nežiada, než aby sa človek Jemu poslušne oddal, lebo hovorí: „Ak sa nevrátiš, i ja ťa nevrátim, a budeš stáť pred mojou tvárou, a keď oddelíš drahú vec od ničomnej, budeš ako moje ústa. Nech sa oni obrátia k tebe, ale ty sa nenavrátiš k nim. A dám ťa tomuto ľudu za medený múr ohradný, a budú bojovať proti tebe, ale ťa nepremôžu, lebo ja som s tebou, aby som ťa zachránil a aby som ťa vytrhnul, hovorí Hospodin. A vytrhnem ťa z ruky zlostníkov a vyslobodím ťa z hrsti násilníkov.“

Ach, mladému kňazovi stály ešte dve veľké prekážky v ceste. Nebál sa bojovať proti celému Rímu, ale jako znášať zdesený pohľad drahej matky? Zdalo sa, že je konečne šťastná! Mala rozočatú širokú prácu dobročinnosti, zriadila si útulňu pre deti robotníckych žien, a pri domácej práci a pri povinnostiach na Stránove našla si ešte čas viesť dozor. Vieročka jakonáhle skončila školu v Záborí, prišla každý deň oblažiť jej drobnú rodinu. Odtiaľ chodievali spoločne do Stázičkinej nemocnice. Áno, jeho matka bola šťastná, našla konečne prístav. Kde nabrať sily vyhnať ju v ten vír bojov, vziať jej možnosť blažiacej práce? Veď je to matka syna kacíra, buď sa toho syna zriekne, buď zavrhnú aj ju. Že by sa ho matka nezriekla, to cítil, ale ešte menej by sa vedela zriecť cirkvi. Bola s ňou, žiaľ, i s jej bludmi tak srastlá, že odrieknutie sa od nej bolo možné len v smrti.

Nuž tu na jednej strane stála ona a na druhej Jeho Jasnosť biskup Lubošínsky. Jestli kto, tak tento šľachetný, bezúhonný muž, ktorého príkladne čistý charakter ani najväčší pomluvač nemohol narknúť, robil zlomenie s Rímom a vyobcovanie z neho takým ťažkým. Keď prišiel až po neho, klesla Konrádova hlava ešte hlbšie. Pred tým v detstve cítieval odpor voči nemu, hoci mu biskup, pokiaľ sa pamätá, vždy preukazoval len priazeň. Pozdejšie ten odpor vzrastal. Ale nemyslel, že by Lubošínsky, ani biskupa nevynímajúc, boli niekedy ublížili jeho otcovi. A tom ho presvedčovala aj ústupčivosť Jeho Jasnosti voči všetkým Hričovským, zvlášte starému pánovi. Ale teraz čím dlhšie boli spolu, tým viacej miznul osteň odporu. V porovnaní s ostatnými kňazmi mu pripadal ako neocenený velikán. Netajil sa, že rád chodil na Čarnov, nielen k vôli Jaroslavovi, ale i k vôli jeho predstavenému, a že tých nemnoho podvečerov, ktoré tam ztrávil, zanechalo v jeho srdci zvláštnu milú rozpomienku. Nuž áno, nemožno nevidieť toho, biskup ho mal rád. Niekedy keď boli sami, znela z jeho hlasu, zbierala z jeho očí temer otcovská láska. Konrád otca neznal, jeho osudu halila tajomná rúška. Pred tým si ho nevážil, bol v jeho očiach kacírom, teraz ho tým viacej tiahlo k jeho hrobu. Pod vplyvom biskupovej lásky sa mu zdalo, že asi tak by ho bol jeho otec miloval. Nuž láska budí lásku.

Jako veľmi miluje Lubošínskeho, Konrád si uvedomoval v tých chvíľach, keď pomyslel: Dnes alebo zajtra sa ti Čarnovo zavrie, a on bude tvojim sudcom. On prvý ťa musí odsúdiť. Ó, jako mu ten muž dôveroval, a on ho sklame. Darmo duša hovorila: „Nesklameš ty jeho, sklame on sám seba, tak ako všetci.

Aby sa posilnil k roztržke, ktorá mala nastať, čítal teraz historiu španielskej inquizície a životopisy mužov, upálených pre evanjelium: Husov, Savonarolov a iných, srovnával ich učenie so slovom Božím, s učením apoštolským. Oni všetci vyšli čistí, vina padla vždy na Rím. Vedel mladý kňaz, že sa musí z neho vymaniť, ale to vymanenie mu pripadalo takým ťažkým, že ho to tlačilo až k zemi. Ešte raz sa rozhliadnul po krásnom svete, jeho oči utkvely na Dobrudži, a jeho pružná postava sa zachvela. Akosi polozasmušile, polovyzývavo vyzeral kaštieľ z pomedzi zelených stromov, a tam za tými stenami bilo srdce, ktoré bojovalo sto ráz ťažší boj. Tam žila útla žena, hotová stratiť všetko pre Krista. Cítil, že stratí, lebo si predstavil Oginského. Ten trávil celé týždne na cestách, organizoval spolky sionistov, pracoval na veľkej protikresťanskej myšlienke, a medzi tým jeho žena šírila vôkol seba svetlo čistej kresťanskej lásky. Ticho, temer nepozorovane prevádzala opravy v továrni, umožňovala tam pastiersku činnosť. Chodila do Záboria, na Lubošín, ba i do Dobrudže k Božiemu slovu. Doma čítala Boží zákon židovskému úradníctvu a služobníctvu, pripravovala ich na ďalekú púť do svätej izraelskej zeme. Až sa Oginský vráti nielen na hodinu-dve, ako prichádzaval, nezostane mu skryté ženino počínanie si. Ona bude musieť vyznať, že uverila v Ježiša ukrižovaného, v Neho, ktorý je židom pohoršením, a čo potom?“

Mladý kňaz vyskočil, zdalo sa mu, že jej musí podať ruku, že oni dvaja si dobre rozumejú. Lež ak bola ona hotová, a že bola, to prezradzoval jej celý zjav, prežiarený vnútorným svetlom, ak bola ona hotová vyznať Krista a stratiť na zemi to najdrahšie, mužovu lásku, jako veľmi tým zahanbovala jeho. „Svätý Pane!“ zaúpela jeho duša, hoci ústa mlčaly, „pomôž Ty sám jej i mne!“

V tej chvíli začali vyzváňať v P. na všetkých vežiach, zomrel bohatý obchodník, budú ho pochovávať s veľkou pompou, zvonili umieráčkom. No, či zvonili len jemu? Ach, nie. To, čo teraz zomieralo v hrudi kľačiaceho služobníka Božieho, už nikdy viacej neožije. Hoci by nemohol povedať, že sa modlil, ani že by mu bola prišla na úpenlivú prosbu odpovedať, v tej chvíli cítil napriek tomu, keď vstal, že je už hotový trpieť i mrieť pre Krista. Nie, že by bol prestal milovať matku a biskupa, ach nie! Ale vedel, že im k vôli už nemôže ďalej zamlčovať pravdu, lebo im, a predovšetkým im ju je dlžný. Zvony mu privolávaly, že je čas vrátiť sa k povinnostiam. Vykročil. Cesty sa tu delia na dve, jedna do hôr, druhá dolu do doliny.

Zrazu pokryla bledosť líce mladého kňaza, mimovoľne sa oprel o posledný strom v hore, lebo hore proti nemu kráčal biskup Lubošínsky s hlavou v myšlienkach sklonenou. Nemyslel, že kde sa tu tak za včasu berie cirkevný hodnostár, veď včera nebol doma, nemyslel nič. Jemu v duši znelo zďaleka zvysoka: Každého tedy, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach, a kto má radšej otca alebo mater ako mňa, nie je ma hodný. V tom biskup zodvihnul hlavu a ukázala sa jeho tvár zastrená odbleskom vnútornej, hlodavej bolesti.

„Konrád, ty si tu?“

Kam sa podela bolesť? Utonula v mori neopanovanej žiarivej radosti. V tejto radosti vztiahol cirkevný hodnotár rameno, a Konrád strhnutý neobyčajným rozrušením, mu padol okolo hrdla. V okamihu ho muž pritisnul na prsia, dmúce sa prudkým dychom, a skryl tvár v hodvábnych vlasoch svojho chránenca, netušiac, že prvým i zároveň posledným týmto objatím sa lúči s ním snáď na veky, ale na každý spôsob navždy.

„Kde sa tu berie Vaša jasnosť?“ mladý kňaz premohol neobvyklú situáciu vymaňujúc sa z objatia.

„Doktor mi nariadil rannú prechádzku,“ opanoval sa biskup.

„Doktor? Ráčite byť chorý?“ pýtal sa Konrád starostlive.

„Bolieva ma často hlava.“

„Jaroslav mi to povedal, snáď by bola dobrá zmena vzduchu.“

„Kde najdem lepší než je tento?“ biskup sa rozhliadnul vôkol.

„Ale nehovorme o mne. Jako sa máte, Konrád?“

„Sláva Pánu, dobre, vaša Jasnosť.“

„Dobre? to ma teší.“ Muž si prešiel rukou čelo. „Jaký nádherný výhľad je odtiaľto, vidieť všetko ešte i Johankin dvor. Bude mať tvoja sesternica užitok z toho dvora?“

„Ona nie,“ usmial sa Konrád.

„Nie? A kto?“

„Jeden dom kryje výlohy druhého a ten druhý obetovala celý službe Pána Ježiša.“

„Pani Hričovská je veľmi dobročinná dáma! Škoda, že som do teraz nemal príležitosť ju poznať.“

„Čo prekáža Vašej Jasnosti poctiť lesného inšpektora svojou návštevou?“ Radil Konrád temer horlive.

„Prajete si vy, Konrád, aby som ho navštívil?“ Biskup poslal mladému kňazovi jeden z tých tajných vrelých pohľadov.

„Veľmi by ma tešilo.“

„Môže sa stať, ale ak by bola moja návšteva nepríležitou?“

„Na Lubošíne majú všetci od rána do večera rozdelenú prácu, ale keď prijde návšteva, vždy si spravia čas.“

„Tá moja by ich iste zdržovala.“

„Keby Vaša Jasnosť išla teraz so mnou, zastihli by sme ich pri raňajkách, vtedy sú všetci doma.“

„Tak zavčasu bez všetkej etikety?“

„Ó, mimovoľná návšteva smie byť i neetiketnou.“ Konrád sa nedal mýliť, „bude tým srdečnejšia milšia.“

„Ak máte čas, poďte so mnou. Dole stojí kočiar, dáme se odviezť do Panenského údolia, chcem si prehliadnuť dvor, lebo jako som počul, Hričovskí sa starajú i o duševné potreby katolíkov. Je ich treba podporiť v ich dobrej snahe. Možno, že tam natrafíme na majiteľku, ak nie, tak pôjdeme na Lubošín. Môžete ísť so mnou?“

„Áno, Vaša Jasnosť, lebo ľud i teraz ide veľmi zavčasu do práce, služby Božie som mal na svitaní.“

„Tak?“ užasnul biskup. „A kedy potom odpočívate? Počul som, že večer sú u vás vždy schôdze a vo dne pracujete. Nepreceňujte svojich síl, Konrád.“

„Všetky moje sily i celý môj život patrí Pánu Ježišovi, Vaša Jasnosť.“

Biskupove líce pokryla červeň.

„I kňaz môže žiť pre seba, neprestáva byť človekom. Proti prírode sa nedá bojovať, máva to zlé následky,“ rozhorlil sa neobyčajne. „Boli to len niektorí svätí,“ pokračoval s vážnym chladom, ktorí dokázali umrtvením vlastného ja veliké veci; ale oni boli z tých vyvolených.“

„Ráčte, prosím, dovoliť,“ namietnul Konrád vážne, svätý Peter hovorí: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali ctnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla.“

„Áno, to je ukázané, jako najvyšší vzor, ale kto je schopný naplniť tento požiadavok?“

„Nie je to len vzor, Vaša Jasnosť, je to príklad. Na to sme kráľovským kňazstvom, aby sme na sebe príkladom ukázali ctnosti Pána Ježiša. Ostatne, Jasný pán, sám pohrúžený v práci, ma predchádza príkladom. Som ešte mladý, sily mám nestrávené. Vďaka Bohu, že si ma v mladosti prebudil, aby som Mu venoval celý život, áno, aby som tak, ako hovorí Zachariáš, súc vytrhnutý z ruky svojich nepriateľov slúžil Mu bez strachu v svätosti a v spravodlivosti pred Ním po všetky dni svojho života.“

„A jako si to vysvetľujete?“ Biskup sa zastavil, a rozčúlenie mu pokrylo tvár. „Z ruky svojich nepriateľov, veď nemáte nijakých, nakoľko ja viem.“

„Už nie, ale som mal.“ Konrád skrížil ramená na hrudi. „Tuto sídlili a viazali ma do otroctva tí najmocnejší ničitelia duše, moje hriechy.“

„Vaše hriechy?“ Biskup zblednul. Ani vy ste sa nezachovali! Svedectvá o vás boly vždy tie najlepšie.“

„Ó, neráčte mi zle rozumieť!“ Mládenecká hrdosť pokryla rumencom líce mladého kňaza.

„Vďaka Bohu, zachoval som sa nepoškvrnený od sveta. Či myslíte, že súc poškvrnený nejakým ohavným hriechom, ktorým by som bol navždy poškvrnil chrám Svätého Ducha, by som sa bol odvážil postaviť sa pred oltárom a na kazateľňu?“ Oči kňaza zahorely opravdivým odporom, nevšímal si neustále rastúcej bledosti cirkevného hodnostára. „Nechápem toho muža alebo mládenca, ktorý ešte i po páde je schopný nosiť to rúcho, ba ktorý ním zastiera svoju nešľachetnosť.“ Horúca ruka sovrela pravicu hovoriaceho.

„Nesúďte, aby ste neboli súdení.“

„Nesúdim, Vaša Jasnosť, nie, nemám na to práva, ale Bôh súdi, lebo On je svätý. Za starej smluvy nikto, kto mal nejakú vadu alebo škvrnu na tele, nesmel pristúpiť k oltáru, aby kadil. A či nová smluva zaslúži menej úcty? K truhle smluvy nesmel prijsť človek nečistého tela. A či smie pred Božiu tvár prijsť s obeťou človek, ktorý svoje telo navždy zhanobil?“

„Nuž pripúšťam, že je to veľký hriech, ale veď je tu svätá cirkev, ktorá mocou, jej sverenou, udeľuje absolúciu.“

„Odpustite, že odporujem, čo Ježiš zavrhuje, cirkev nemá práva rozhriešiť.“

„Podľa tvojho náhľadu,“ z hlasu cirkevného hodnostára vyznievala ozvena búrky, „keď človek padnul, niet pre neho milosti.“

„To som nepovedal. Krv Ježiša Krista, Božieho Syna, očisťuje nás od každého hriechu. Hovorím len, že padlý muž nepatrí pred oltár ani na kazateľňu. Ale čo vám je, jasný pane?“ Zľaknul sa mladý kňaz.

„Nič, závrat, už prešiel. Rád by som vedel, čo má podľa tvojho náhľadu spraviť kňaz, ktorý neodolal pokušeniu a padnul? Nie verejne, tak, že nikto tým nebol pohoršený. On je teraz kňaz, prísaha viaže, okolnosti nútia.“

„Vaša Jasnosť, nad všetky okolnosti vyššie stojí Boží zákon, nech sa vymaní, však skôr alebo pozdejšie jeho vina vyjde na javo. Lebo nič nie je skryté, čo by nebolo zjavené.“

„To sa nedá na všetko vztiahnuť. Boly hriechy, ktoré nikdy nevyšly ani nevyjdú na svetlo, a nikto nimi nebol pohoršený,“ bránil sa biskup chladne.

„Vaša Jasnosť ma iste len zkúša, ale som nútený vždy odporovať a dokážem príkladom, ktorý som sa dlho namáhal zabudnúť. Ráčite znať obidvoch bratov M. Boli to moji priatelia. Malo sa všeobecne za to, že sú synmi továrnika M. Raz večer som našiel Gregora v zúfalom duševnom rozpoložení. Opát Z. v hneve strhnul oponu s očí nešťastných mládencov, dozvedeli sa, že sú synmi cirkevného hodnostára M. Gregor sa skoro pomiatnul. Ešte v ten mesiac vystúpili obidvaja zo seminára. Dnes je Gregor hercom a pri tom nešťastným človekom. Štefan ľahkomyseľným posmievačom. Ja sa im nedivím, mňa by bola taká správa zabila. Nuž a dajme tomu, že by nebolo nijakých detí, kto napraví to pohoršenie, spáchané mužom na žene, ktorý jej mal byť poslom Božím, nositeľom svetla a stal sa vrahom jej cti, nevinnosti, časného i večného šťastia?“

Mladý kňaz sa odmlčal, hory nad hlavami obidvoch akosi žiaľne šumely: Buď milosrdný! Buď milosrdný! Ale kto im rozumel?

„Keby sa to prihodilo tebe,“ po dlhej chvíli povedal konečne biskup, „čo sa stalo tvojim priateľom, ty by si naozaj nikdy neodpustil svojmu hriešnemu otcovi?“ Konrád sa zachvel. Otázka znela tak divne, temer hrobovým hlasom.

„Pred tým by som sotva bol vedel odpustiť,“ odvetil vážne.

„Teraz, keď Ježiš odpustil mne, keď som poznal svoju vlastnú vnútornú zkazenosť, a že len milosť Božia ma zachránila od pádu, teraz myslím, že by som viac myslel na úbohého hriešnika než na seba. Lež aký to divný rozhovor vedieme! Vráťme sa radšej na začiatok, odkiaľ sme vyšli. Ráčili ste sa pýtať, ako si vysvetľujem Zachariášov výrok.“

„Je pravda, ste mi dlžný odpoveď.“

Knieža hlboko vydýchnul a sotrel z čela kropäje znoja a privieval si vietor klobúkom. Hora sa začínala rozstupovať.

„Keď poznáme pravdu, ona nás vyslobodí,“ začal Konrád. „Ja som poznal večnú pravdu, Ježiša Krista, potom tá pravda osvietila mňa, poznal som seba, našiel som sa v bahne, všetka moja spravodlivosť sa rozlynula pod dotykom Kristovho Ducha jako ľadový kvet pod bozkom slniečka. Volal som z tých hlbín tak dlho, až ma vyslyšal a obmyl ma svojou krvou a dal mi svojho Ducha a teraz mi pomôže, aby som chodil pred Ním v svätosti a v spravedlivosti, nie vo svojej, ale v tej Jeho, Duchom pôsobenej vo mne, po všetky dni môjho života.“

„Konrád, kde si vzal tieto myšlienky?“ Zadržal zase biskup ruku mladého muža. „Hovoríš bezprostredne o Kristovi. Tak naša cirkev neučí.“

„Je mi ľúto, ale Kristus zomrel za mňa bezprostredne. On pre moje ospravedlnenie bezprostredne vstal, a nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení, jedine to drahé meno Ježiš. On volá: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete, a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie. On volá bezprostredne.“

Mládencova tvár krásnela v blaženom nadšení, svedectvo bolo vydané, už ho nikto a nič nezastaví.

„Konrád, syn môj drahý,“ zvolal biskup úzkostne, „si na nebezpečnej ceste!“

„Ó, na tej najbezpečnejšej, Vaša Jasnosť. Je úzka, ale vedie do večnej slávy. Drahý pane, uchopil obidve biskupove ruky vrele do svojich: to je tá cesta na ktorej ani hlúpi nezablúdia. Kráčalo po nej dvanásť apoštolov, viac než päťsto učeníkov, po svätodušných sviatkoch tri tisíce, a niktorý nezablúdil, lebo Kristus všetkým privoláva: Ja som svetlo sveta! kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života.“

„Tieto náhľady si nemal, keď si prišiel. Kedy sa udiala táto zmena s tebou? Čo ju spôsobilo?“

„Slovo Božie, Vaša Jasnosť. Práve táto výpoveď, ktorú som citoval. Počul som nedávno v Johankinom dvore krásnu Pieseň, je v nej popis drievnešieho i terajšieho stavu mojej duše:

„Ó, Vaša Jasnosť, nevýslovné blaho spočíva v tom, keď človek môže volať:

Toho šťastia sa dostalo i mne za podiel.“

Hlboký vzdych sa vydral z biskupovej hrudi, bez slova vtisol klobúk do čela, pokročili rýchlejšie.

„Akokoľvek beriete veci,“ povedal vážne po chvíľke, „ja vám vaše náhľady nezazlievam, ak vás blažia. Len, prosím, podržte si ich pre seba, nie sú pre širšie katolícke obecenstvo.“

„Myslíte, Jasný pane, že medzi nimi nie sú duše, vypráhle, žíznivé? Povážte, obidvaja budeme na púšti, ja mám vody, vy zomriete smädom, ale ja vám tej vody nedám, čím som potom? Veru vašim vrahom! Nuž tie duše hynú, tak ako hynula tá moja, ba ešte viac, lebo ja som bol zachovaný aspoň od druhých hriechov. A ja si mám tú živú vodu, ktorá mňa vzkriesila, podržať pre seba? To nemôžete žiadať odo mňa.“

„Ale vy si spôsobíte nepriateľstvo, podozrenie. Viete, jaká prísna je naša cirkev v tomto ohľade?“

„Ó, viem, že keby som sa bol narodil o sto rokov skôr a odvážil sa hlásať to, čo teraz: že je len jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, boli by ma upálili. Dnes je to už síce nemožné, ale nech cirkev vloží na mňa akýkoľvek trest za zvestovanú pravdu, som nútený povedať s tým augustínskym, nami tak potupovaným mníchom: „Tu stojím, inak nemôžem, nech mi pomáha Bôh! Ameň!“

„Konrád, nešťastný zblúdilče, spamätaj sa, čo hovoríš!“ Zalomil knieža rukami. „Pamätaj na svätosť prísahy!“

„Ešte som ju ničím nezrušil. Rímska cirkev nazýva seba svätou cirkvou, Kristovou nevestou, nuž ja chcem len mať toho nebeského Ženicha a zvať k Nemu, pokiaľ mi to dovolíte. Neopustím svereného miesta, dokiaľ ma nevyženiete, ale mlčať nemôžem.“

„Chceš odkrývať škvrny na vlasnej matke, cirkvi, jako všetci odpadlíci?“

„Ó, nie, budem len Krista kázať, toho Ukrižovaného, a šíriť Jeho sväté slovo.“

„Tedy je to pravda, že v tvojej cirkvi boly rozdané Biblie?“ zdesil sa biskup. „Nechcel som tomu veriť, ty sám priznávaš.“

„Áno, Vaša Jasnosť.“

„A ty si to dovolil?“

„Žehnal som šľachetnej dárkyni.“

Knieža sa chytil za hlavu. V lese stíchlo. Ozvena tej tíšiny doznievala v hrudi, pred tým značne rozrušeného kňaza.

„Konrád!“ knieža spustil ruky s tvári a vystrel ich proti stojacemu. „Konrád, nevydávaj sa do nebezpečia. Do teraz to všetko viem len ja a zamlčím, ale ak budeš pokračovať, obžalujú ťa, a ja ťa nebudem môcť brániť. A keby som ťa musel súdiť, tak ma to zabije.“

„A musíte ma súdiť, Jasný pane?“ temer so synovskou nežnosťou pohliadnul mládenec do tváre cirkevného hodnostára. „Nijaký hlas nesvedčí vo vašom vnútri o mojej nevine? Však verím, že ste o tom presvedčený, že som poznal pravdu, nuž nemohli by ste hoci proti všetkým pozdvihnúť sa na obranu pravdy? Bôh by vás iste za to požehnal.“

„Verím, ale nemôžem. Ja ťa nemôžem brániť, Konrád, ja nie,“ zaúpel muž. „Bolo by to nápadné. Česť môjho i tvojho mena…“

„Kde ide o Božiu česť, tam tá naša môže ustúpiť. Vôbec, Vaša Jasnosť, nebojte sa, ani vlas na mojej hlave nebude skrivený bez Božieho dopustenia. Ježiš je mojím pastierom. On, keď vyvedie svoje vlastné ovce, ide pred nimi, a ovce idú za Ním. Kde prejde On, tam prejdem i ja.“

Lubošínsky biskup nezabudne túto rannú prechádzku, nezabudne na ňu ani Konrád. V rozhovore už neprišli ďalej súc vyrušení ženami, ktoré išly na trh do P., pozdejšie mládežou, ktorá sa vyhrnula z Johankinho dvora. Tá vítala mladého kňaza tak nadšene a s takou oddanou láskou, že už z ďaleka bolo možno poznať, ako ďaleko mal Jaroslav Lakrinský pravdu, keď písal priateľovi: Aurel, on nás všetkých očaril veľkosťou darov, srdečnou láskou a starostlivosťou o večné i časné blaho. Tie dva veľké výlety, na ktorých sa zúčastnila i širšia verejnosť, ani z ďaleka nemožno prirovnať k tým súkromným prechádzkam, ktoré sme s ním spolu podnikli na Skalku a inam a kde sme sa usadili okolo neho, a on nám prednášal sväté pravdy Božie, mimovoľne si myslel, že tak to asi bolo kedysi za apoštolských čias, áno, i keď sám Syn Boží chodil a učil. Vďaka tomu, celé naše gymnaziálne bratstvo je zásobené buďto Novými zákonmi buď i celými Bibliami.“