ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V P. očakávali pojednávanie s veľkým napnutím. Súdna sieň bola nabitá ľudstvom. Čakali, či bude predvedený už aj pán Juraj Hričovský, ale predvedený bol zase len pán Imrich. Za ten krátky čas hodne sošedivel, ale vyzeral tak vážne a pokojne, že bolo až divné vidieť ho na lavici obžalovaných. Dnes vynikla po Steinovom boku i kráľovská postava Oginského. Oči všetkých boly obrátené smerom, kde včera stál krásny Stanislavov zjav. Objaví sa tam aj dnes? Prišiel a nie sám. Sledujúc pohyb obecenstva obzrel sa i Oginský a temer ztrnule a tázavo utkvely jeho oči na tvári a na postave Dr. Reinharda.

Pojednávanie pokračovalo. Vo chvíli kedy bolo Stanislavovi znovu udelené slovo, bol by si počul i mušku preletieť veľkým priestorom.

„Zostávam pri včerajšom tvrdení, že Dr. Reinhard Linavský, ranený Imrichom Hričovským, ale nezavraždený, žije. Dnes to môžem i potvrdiť, preto, že prišiel so mnou, a prosí, aby jemu samému bolo dovolené hovoriť.“

Hlasité „Ach!“ vyletelo zo sterých úst.

„Luháš!“ výkríknul továrnik Oginský, ale v tú chvíľu bolo už doktorovi udelené slovo.

„Slávny súd,“ začal, „som Dr. Reinhard Linavský, Stanislavov otec, domnele Hričovského ranený, kedysi tu obžalovaným Imrichom Hričovským. Osvedčujem v jeho, i vašej prítomnosti, že mu odpúšťam, tak ako i môj syn, zasadený úder i okolnosť, že prispel k smrti mojej manželky. Osvedčujem ďalej, že som mu povinný vďakou za vychovanie a opatrovanie môjho syna a neprechovávam voči nemu nijakého iného citu, než úprimnú sústrasť, ktorú Kristus prikazuje. Za pravdivosť môjho tvrdenia ručia moje listiny.“ Doktor podal sudcom balíček listín. Na to sa obrátil k strnule hľadiacemu továrnikovi. „Prosím pána obžalobcu, aby vynechal ten odstavec žaloby, týkajúci sa mojej osoby. Čo sa týče zmizlých 100.000 zlatých, tie sú už vrátené môjmu synovi a to prepísaním Stránova na neho. Mimo toho osvedčujem, že ich nevzal pán Imrich, ale jeho otec. Môj syn je ochotný polovicu náležajúcu pánu továrnikovi buď vyplatiť alebo úrokovať, preto prosím, aby i tento odstavec ako vybavený bol prečiarknutý. Ďalej, prosím, pánov porotcov a slávny súd, aby jako kresťania vyniesli oslobodzovací výrok a to z ohľadu na poľahčujúce okolnosti a z ohľadu na to, že vec je už zastaralá.“

Dokiaľ doktor hovoril, nikto ani nedýchal, až keď skončil, ozvaly sa polohlasné prejavy súhlasu.

„Teraz máte slovo, vy, pán Oginský,“ obrátil sa predseda súdu k továrnikovi.

„Zriekam sa ho,“ odvetil Oginský chladne a bez ďalšieho slova opustil sieň.

*

Na z…skej stanici vládnul živý ruch. Bola práve polnoc. Rýchlik z K. a osobný vlak z F. sa tu križovaly. Z obidvoch vystupovalo množstvo cestujúcich. Medzi tými, ktorí prichádzali, bol i chudobne odený sedliak s uzlíkom na rameni. Majúc široký klobúk hlboko ztlačený do tváre išiel zdĺhavým krokom napadajúc trochu na jednu nohu. Prišiel k osobnému vlaku, už položil ruku na operadlo a nohu na stupátko, keď tu spočinula na jeho rameni ruka v bielej rukavičke a jako hrom z jasného neba zavznelo: „V mene zákona vás zatýkam.“ Hoci ponáhľali, napriek tomu sa všetci cestujúci obzreli na muža, ktorého už v nasledujúcej chvíli dvaja žandári odvádzali do staničnej budovy. Hlboko vtlačený klobúk zabraňoval nahliadnuť do tej divokou nenávisťou skrivenej tváre pána Juraja Hričovského. Za to bolo vidieť na usmievajúcich sa tvárach obidvoch strážcov zákona, že vykonali kus pernej práce.

Noc zmizla. V úzkej izbičke zamknutý sedel ešte pred týždňom tak veľmi ctený a vážený pán Skalky súc zvonku strážený, dávajúcimi pozor žandármi. Ruku mal zarytú do šedivých vlasov, tvár chladnú, ale vo zraku niečo, čo sa divne odrážalo od jeho celej, ako žula tvrdej postavy — strach! Pán Juraj, ktorý sa tri dni skrýval po lesoch, by nebol uveril, že by sa podarilo žandárom chytiť ho. Už mu boli dva razy na stope, a vždy im ušiel v inakšom prestrojení, a teraz ho prezradilo malé, nepatrné zranenie na nohe. Starec razom vedel, že je všetko ztratené, česť, pohodlný život, ktorý tak veľmi miloval, priatelia, rodina, všetko. Premýšľal o tom, že ten, ktorého jedine z celej rodiny miloval Bohuš, mu túto hanbu nikdy neodpustí. Budúcnosť ležala pred ním ako biely deň, ztrata imania, doživotný žalár.

„Človek si musí usporiadať veci tak, aby mu mohlo byť vždy dobre,“ povedal raz Dr. Reinhardovi. Teraz mu tie slová napadly, ktoré mu doktor odpovedal i spomienka na večnosť. Po celý svoj život a zvlášte ku koncu, zapieral, že by bola, hovoril, že smrťou končí všetko, teraz mu divný hlas v srdci hovoril, že sa mýli, že večnosť je, že je Bôh, ktorý už tu na zemi sľubuje konať spravodlivosť, a že na toho Boha bude musieť myslieť, až sa za ním zavrú dvere žalára. Ešte raz prebral v mysli celý svoj život, plný práce, lopotu, ale i plný užívania rozkoší, plný postupovania, z nízkosti malého zemana sa vysoko vyšvihnul na šľachtica prvej triedy. Všetko sa mu klaňalo. Spomínal na skryté sudy zlata v pivniciach na Skalke, nashromaždeného roky od hráčov. Ó, len ešte raz keby ta mohol prijsť, len jednu sirku zažať, aby všetko zhorelo a neprišlo do nepovolaných rúk. Ale už je pozde. To oni už všetko prehľadeli, našli, rozdelia sa teraz. Ten zradca Oginský i Stein vyjdú z celej veci nedotknutí, a Hričovskí zostanú žobrákmi.

Áno, všetko bolo ztratené pred zrakmi muža, celý jeho život sa rozplynul v nič, akonáhle uniknul cieľ všetkého, obohatenia a vyvýšenia rodiny Hričovských. Načo ďalej žiť, keď niet nikde yyviaznutia? Vedel starec, že syn pravdy nezamlčí, veď už po niekoľko týždňov sa sám chcel udať súdu, táto príležitosť mu tedy bola vítaná. Pomyslenie, že by on, pyšný Hričovský, mal zostať za mrežami obžalovaných, bolo pre neho príliš strašné. Divoká zúfalosť sa zmocnila srdca muža, ktorý opovrhnul Božím milosrdenstvom a ktorý nemal nádeje na ľudské milosrdenstvo. Kto popíše temnotu noci, ktorá zavládla v duši hriešnika, ktorý sa vytrhnul z Božej ruky. Tá ruka Božia pustila, a padajúci hriešnik sa nikdy viacej nevráti, aby ju uchopil.

„Nedočkáte sa toho zadosťučinenia, aby ste ma smeli verejne žalovať a vidieť ma postaveného na pranier pred mojou rodinou. Do teraz som si určoval cestu života sám, určím si aj jej skončenie.“ V mužovej ruke sa zablesknul blištiaci sa predmet, tri razy opakované zastenanie uniklo zo zaťatých zubov, a všetko zase stíchlo.

Keď asi za pol hodiny vstúpili žandári, aby vyviedli väzňa, videli, že už s nimi nepojde, pretože ich predišiel, sám sa dostanovil na súd. Ale jako tam obstál?

*

Časopisy oznamovaly vzrušujúci koniec na rýchlo odbývaného procesu Hričovských. Imrich Hričovský bol oslobodený vzhľadom na poľahčujúce okolnosti a odsúdený len na hradenie súdnych výloh a na peňažitú pokutu. Pán Juraj bol vyňatý z moci pozemského súdu, pretože sám ukončil život podrežúc si žily na rukách i krku. Tí istí ľudia, ktorí sa s opovrhnutím vyhli každému styku s pánom Imrichom, pozerali s netajeným obdivom k hrdinskému starcovi, ktorý mal dosť sily, aby sám na sebe vykonal rozsudok…

Mrtvola pána Juraja bola pochovaná v Z. za značnej účasti zvedavého obecenstva. Aby vyhli akémukoľvek rozrušeniu, nikto z rodiny sa nesúčastnil pohrabu.

Zlato, skryté na Skalke a vyzradené Steinom, stačilo práve na vyplatenie úrokov továrnikovi Oginskému a na krytie súdnych výloh a na pokuty, ktoré boly uložené pánu Imrichovi Hričovskému. Ako dymová para sa rozplynulo všetko, čomu starec žil, a nič po ňom nezostalo, len temná, smutná spomienka, po tom mužovi, ktorý bol stvorený nato, aby poznal Boha, zamiloval si Krista, poslúžil ľudstvu k dobrému, dospel k dokonalosti a skrze smrť vošiel v slávu.

Pretože mu slovo Božie nebolo mocou na život bolo mu „vôňou na smrť“.