ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola noc, krásna júnová noc, plná hviezd, vône, slávičieho spevu, svätodušná noc. Nazerala otvorenými oblokmi do ľudských príbytkov ukolísavajúc srdcia v sladký sen. Nazrela otvoreným oblokom i do bytu riaditeľa lubošínskeho panstva, jako čo by sa chcela spýtať šuhaja, ktorý stál pri otvorenom obloku, prečo nespí?, k vôli ktorému dnes na zámku išlo všetko tak skoro na odpočinok. Vyzerajúc z obloka, díval sa do prvého, v peknú hospodársku záhradu premeneného dvora, a ďalej za bránu medzi dvoma budovami von k vysokým tmavým lesom.

„Prečo ty nespíš? O čom rozmýšľaš?“ vyzvedala noc, rada by nahliadla za oponu duše. Konečne sa rty pohnuly, a tíšinu prerušily nečakané, prerývané slová: „Ó, hrôza, veď nemožno mi na nič myslieť, aby som nenarazil. Moje sny, moje ideály, už ste pochované! Nemožno mi ďalej pracovať na nich, už nikdy. Slúžiť rodine, rodine, ach! Však sa chcem obetovať a musím, ale ako žiť? Kde nabrať síl? On očakáva odo mňa bývalú lásku a ja som sa temer zadusil v jeho náručí. Keby som mohol zabudnúť. Oni sú už mŕtvi, im už nič a nikto nepomôže! A vy drahí, keby ste znali! Bohuš, Vieročka, Johanka, Konrád, kde šťastie, kde vaše svetlo? Strašné! A ja by som k tomu mal priložiť? Nie! Čo zomrelo, musí zostať na vždy pochované! Musím žiť, ako pred tým, aby nič nespozorovali, ani on. Odhodlanosti i sily mám dosť, ale mi je do zúfania. Smiem byť šťastný s takým vedomím? Nie je to hriech voči ním v hrobe? Keby som sa aspoň smel niekomu sveriť, spýtať sa jeho, môjho dobrodinca, on by mi poradil. Ale ja musím mlčať a tak zadržať ten hrozný pád. Ó, Bože, veľký, svätý, pomôž Ty sám! Som tiež hriešny, nikdy som nehľadal Tvojej tváre, nevzýval som Ťa v dobrých dňoch. Vieš, že ma neučili znať Ťa, ale Ty hovoríš: ,Vzývaj ma v deň súženia, a vytrhnem ťa a ty ma budeš sláviť.‘ Tma ma obkľúčila, ale Ty si svetlo, daruj mi aspoň jediný papršlek v tej mrákote. Leží na mne tiaž na neunesenie, ako si uľahčiť, ak Ty nepomôžeš.“

Lkavé rty zmĺkly, ale do tichej, krásnej noci zavznely čistým tenorom spievané slová ruskej piesne. Na dvore naberal kozák koňom vodu, a tá čarovná noc vyvábila na jeho rty pieseň:

Pieseň znela žalostne, kozák postavil vedro, oprel sa o studňu a spieval ďalej:

Kozák dospieval, sklonil hlavu a myslí na tú ďalekú tajomnú krajinu, odkiaľ niet návratu i jeho dedo složil kosti. A tu vnútri klesnul šuhaj pri obloku, tvár skryl v lenoške a plače tak žalostne, že by ani ospevovaný rusky vyhnanec nemohol horkejšie plakať nad nie vlastnou vinou navždy zničeným životom. Kozák už dávno spí, a sní o matičke Rosii, o Done a o kozákoch, ale prúd sĺz, ktorý vyvolala jeho pieseň, sa dosiaľ nezastavil.

Polnoc zavítala nad krajinou, keď hosť Stanislava Hričovského odložil knihu, v ktorej do teraz čítal, so slovami: „Musím sa na neho podívať.“

Po chvíľke svietil doktor na posteľ, na ktorej polooblečený ležal mladý muž so známkami veľkej únavy, ale i úľavy na zaslzenej tvári.

„Ach, on plakal. Sláva Ti, Pane Ježišu, uľaví sa mu. Môj Stanislav, Stanislav môj drahý,“ s tými slovami prikľaknul k posteli, „ak je moja domnienka správna a ty si sa to všetko dozvedel, ako budeš žiť? Úbohý, milý synu! Darmo by som si to vyhováral! Lebo tá tvár zostala vyrytá na desky mojej mysli, jeho tvár nikdy nezabudnem, nikdy! Sostárnul, ale sa nezmenil! A keby všetko, ten hlas! Ó, ja som ho musel celý večer počúvať! Vďaka Ti, Pane, že si ma tak posilnil! Ach, daj sa poznať i môjmu Stanislavovi! Vidíš, aký je biedny! Avšak Ty netresceš za hriechy otcov! On je nevinný! Mne je taký drahý, hoci ho znám len nedávno, že mi žiaľ pomyslieť, že by sa neobrátil. Ty ho dávno znáš, vytrhni ho z tej priepasti zkazy a postav jeho nohy na cestu pokoja. Ameň.“

Ruka lekára sa dotkla šuhajovho čela. „Milý Stanislav.“ Spiaci trhnul sebou. „Zabudli ste sa sobliecť.“

„Pán doktor, som ešte u vás?“ zjasal. „Je noc, môj milý, nesmiete sa preberať zo spánku. Tak rýchle, šaty a topánky dolu; tak a teraz dobrú noc. Pán Ježiš dá svojmu milému i sen.“

„On ho iste dá vám, pán doktor.“ A šuhaj pritisknul jeho ruku na svoju hruď. „Je mi tak voľno, i divno, keby ste vedeli. Tá veľká tieseň ustúpila, ale som ospalý; dobrú noc!“

Doktor vtisnul poľúbenie na čelo usínajúcej mladosti, vzal svetlo a tichučko, jako prišiel, opustil útulok blahodárneho spánku.

Už len čarovná noc nazerala objatého tichým snom.

Ale o niekoľko dverí ďalej nadarmo uspávala muža, ktorý sa už asi tri razy položil a zase vstal. Bolo mu tuším úzko, i horko i zima.

Otvoril obidva obloky, ktoré hľadely do dvora. Aj on počul spev kozáka, divne pôsobil na neho. Plakať? Neplakal, len hľadel do prázdna, ako čo by ju videl, tú zem hrobov, tmavú krajinu, v ktorej niet svetla, len bolesť, nárek a ohlas desných slov: „Duša, ktorá hreší, zomrie.“

Nesvitalo ešte, keď sa kozák zobudil a idúc po druhý raz ku koňom po vodu spieva:

Muž, ktorý stál pri obloku, vztiahnul ruku, ako čo by chcel prosiť: „Nemuč ma, prestaň.“ Kozák toho nespozoroval, ale stíchnul a dospevoval si pri koňoch. Keď znovu vyšiel a posadil sa na studni, kde začal čistiť postroj pre kone, aby sa ráno „ligotal báťuškovi“, až pojdú do kostola, napadlo mu spievať baladu:

Balada doznela, ale kedy doznie v srdci muža, sklesnuvšieho zúfale k zemi? „Ach, Bože, buď milostivý mne hriešnemu,“ zachytila ešte noc a odchádzala premožená dňom, aby sa už nikdy viacej nevrátila.