ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oginský sa dozvedel, že jeho manželka je na Lubošíne. Duševnými mukami pripravený i o ten posledný zbytok rozvahy, ponáhľal sa v divokom spechu hneď po ňu. Jasavá nádhera spevu mu letela v ústrety jako ironický zlozvuk. Zastavil sa na prahu izby, uvidel peknú rodinu, šťastnú v Bohu a v Ježišovi, uvidel v ich strede pod zeleným oblúkom po boku Vieročky Kantuzovej stojacu svoju manželku. Všetko im vzal a nič im to neublížilo, mali všetko i jeho poklad si privlastnili. Mali všetko, lebo mali svetlo, ktoré im priniesla ona, tá nežná slabá, napriek tomu tak silná bytosť. Veril, že pokiaľ budú mať ju, znesú sebaťažšie mraky, sebaväčšie kríže a rany, lebo tie nadšene spievajúce ústa najdú pre každý prípad vhodné potešenie. Len jedna ztrata ich mohla zničiť a dokonale pomstiť jeho žiaľ, len jedna…

Čierna myšlienka sa dotkla jako mučivý plameň rozorvaného srdca, jediný pohyb k zbrane, ktorú nosil vždy s sebou, a čin bol vykonaný. Počul ešte srdcelomný Bohušov výkrik: „Johanka, moja Johanka!“ Nič viac. Temná noc zakryla myseľ, v ktorej ako čo by sa bolo zrazu všetko zastavilo, pomiatol sa.

Posledný verš hymny bol dospievaný už len hlasmi serafínov, na zemi zostal nedospievaný:

Sú chvíle v ľudskom živote, kedy sa srdcu zdá, že jeho všetka nádej, složená v Bohu, ho sklamala, kedy sa pýta v horkosti: Ak je Hospodin s nami, prečo prišlo na nás všetko toto? V izbe, ktorá bola v nasledujúcej chvíli zmenená v miesto zármutku a plaču jako v Hadadremmone na poli Megiddo, znela táto jediná otázka: „Pane, ó, Pane, prečo si to dopustil?“

Zaletela Johanka do teplejšieho kraja, predstihla lastovičky, zaletela za oceán, ale Bohuša nevzala so sebou. Čo na tom, že sa to stalo v ohnivom voze mučeníckej smrti! Strela, trafivšia to mladé dobrotivé srdce, preťala len strieborný povraz, pútajúci k zemi a biela holubička, vypustená na čas, uletela domov zrovna na srdce milujúceho Ženicha a Kráľa k nohám láskavého Otca. V náručí Dr. Reinharda vydýchly posledný raz láskavé ústa. Posledný pohľad krásnych očí patril milovanému mužovi. Rozlúčenie bolo síce krátke, ale na dlhý čas.

Prítomnosť Oginského, držiaceho revolver, mrak dymu vôkol neho. jeho mŕtvy, strnulý pohľad a vzozrenie, zďaleka prezrádzajúce pomätenosť, skoro vysvetlili všetko.

„Prečo to nestihlo mňa? Prečo nie mňa?“ Tak sa pýtala rodina. „Prečo dopustil Bôh, aby tá strela trafila ju? Kto dá odpoveď?“

Ešte sa ani nebola sniesla noc nad zemou, keď sa rozletel nárek, nesený jako elektrickou iskrou z Lubošína do Záboria, do Panenského údolia, po Dobrudži. Kam si sa obrátil v zámku, vo dvore, na terasách, všade ťa stretaly plačúce ženy, deti, mládenci, mužovia. Pred očami toho množstva, ktoré mu zlorečilo, odniesli p…skí lekári zúriaceho továrnika Oginského do tamojšieho ústavu choromyseľných. Ach, bol to žiaľ, akého nepamätali v Lubošínskej doline.

Sotva kedy viac pôjde taký pohrabný sprievod z Lubošína na záborský cintorín ako ten, ktorý vyprevádzal Johanku Hričovskú.

Tak spieval sbor Panenského údolia idúc cestou. Keď sa zastavili pri hrobe, vystlanom kvietim, a položili rakev na katafak, ovešaný vencami, rakev, v ktorej snívala posledný sen nositeľka Božej fakle, bielučka jako kvet ľalije majúc malé ruky sopiaté jako na modlitbu, nebeský mier a jasnosť na čele, poloúsmev kol sladkých rtov, zapel sbor po druhý raz. Tá pieseň platila najprv opustenému veliteľovi Lubošína, ktorý v tom čiernom šate s mramorovo bledou tvárou budil mimovoľne nevýslovnú sústrasť. Áno, hlavne jemu spievali:

Hoci úmyseľ spevákov bol dobrý, nedosiahli ho, rozplakali celú ostatnú rodinu, len jeho nie. Tie tmavé, suché oči ako čo by ani nijakej slzy nemaly. Nedocielil ich ani pán farár svojou krásnou kázňou, ale keď celé shromaždenie začalo spievať:

Podlomily sa nohy pod mladým mužom, vrhnul sa na rakev a zaplakal, žiaľ, cítený s ním zachvel každým hlasom, a ponad jeho hlavu letelo k horám a vyššie ponad hory: