ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak, strýče, prečo nezačínaš? Pôsobí ti to veľkú radosť predlžovať moje muky?“ S tými slovami sa postavil Achym Kantuzov pred majora, keď s ním osamel v izbe, jemu vykázanej.

„Začať? A čo?“ Podivil sa major dobrodušne. „Nuž s výčitkami.“ Mladý Rus stiahnul obočie.

„Myslíš, že mám k nim príčinu?“ Dobrotivé oči muža utkvely smutne na mládencovi. Sú ľudia, ktorí znesú čokoľvek, len nie taký pohľad. Aj postavou mladého Rusa zachvel, obrátil hlavu, a zastierajúc tvár rukami povedal chladne. „Na čo si ma volal?“

Bolo vidieť, že majorovi pôsobí bolesť takto hľadieť na synovca. On si v duchu predkladá celý soznam hriechov, ktorý má ten mladý človek za sebou. Rád by ho ospravedlnil u seba, ale nemožno. „Prečo som ťa volal, Generál mi písal, že si chorý, že potrebuješ zotavenia, okrem toho som dúfal, že ťa ešte zachránime, ak sa dáš zachrániť. Ak si si myslel, že ti budem robiť výčitky, tak sa mýliš, výčitka nič nenapraví, a ja by som rád zabudnul a zabudnem, dokiaľ mi sám nepripomenieš, kam ťa doviedla tvoja nerozvážnosť.“

Ruky z chorobne bledej tváre padly. „Strýče, ty že zabudneš? Vlastný otec nechce, a ty že áno? Neverím, neverím.“ V tej chvíli sovrel major synovca v náručí a bez slova ho hladil po čele i po vlasoch. Nuž docielil, čoho sa nenazdal. Len slnce láme ľady, z očí, ktoré sotva boly zvyklé plakať, vyhrknul prúd žhavých sĺz, aké niekedy plakáva mladosť nad zničeným, zahubeným kvetom jarej nevinnosti, nad tým nenahraditeľným pokladom života. I majorovi bolo ťažko zdržať sa sĺz, lebo mu prišlo na um, že by nebol musel tak hlboko upadnúť do bahna, keby bol znal Krista.

„Neplač,“ povedal konečne. „Už je darmo. Prišiel si sem do zátišia; hriech, pokiaľ ho sám nevyhľadáš, nebude tu mať tak prístup k tebe; ozdravieš, a dá Bôh, začne nový život.“

„Strýče, a vedia oni všetci, všetko?“ Pýtal sa temne Achym, vymaňujúc sa zo strýcovho objatia.

„Nikto nevie, mimo Johanky, tej som musel povedať, odpusť.“

„Ak je takou sväticou, jako si mi ju v liste vylíčil,“ prehodil trpko mladý Rus,“ tak ťa to stálo mnoho práce, než si mi sem vymohol prístup, priznaj sa, strýče.“

„Mýliš sa, práve ona prosila za teba a priala si, aby som ťa pozval,“ horlive ubezpečoval major.

„Tak? To snáď ako pravá Američanka, chcela vidieť zvláštnosť, lebo taký ruský nihilista, jako si ma snáď predstavuje, je tiež zvláštnosťou.“

„Achym, maj rozum, a vôbec,“ mračil sa major. „Dve veci žiadam od teba po čas pobytu na Lubošíne, príslušnú úctu voči veliteľke a úplné vystríhanie sa každej spoločnosti, vyjmúc snáď Lakrinského.“ „A Konráda Hričovského,“ posmešne doplnil synovec.

S Konrádom sa sotva často sídeš,“ podotknul major vážne. „Ale ja nežartujem a žiadam v obojom smere poslušnosť. Sľúbiš mi ju?“

Miesto odpovedi zavznel izbou smiech.

„Čomu sa smeješ?“

„Kto kedy videl pýtať sa väzňa, či niečo sľúbi, keď sa mu ruky a nohy sputnaly?“

Major si vydýchnul. „Vieš, že chcem len tvoje dobré a aby si ma nevinil z tvrdosti, ukážem ti nebezpečie. Môj tesť tu neďaleko miluje spoločnosť a rôzna sa schádza u neho. Hrajú karty a pijú. On ťa bude iste pozývať. Znám tvoje spoločenské nadanie. Dnes, lebo zajtra by ťa pozvali druhí, a viacej snáď nemusím dodať.“ „Ba len dopovedz: a narobil by si mi ostudy a dlhov.“ „Nuž som povinný sľúbiť a sľubujem, že sa za mňa nebudeš musieť hanbiť. Keď si zamlčal, kto som, ja si to sám nevyzvoním. Mne vôbec netreba poľskej spoločnosti, netúžim po nových známostiach a do pasce nepoleziem. Mne sa zošklivil celý svet.“ Mladý Rus sa hodil na pohovku a tak skryl tvár, strhanú smesou podivných výrazov. Major ešte premýšľal, čo mu povedať, keď sa v tom ozvalo zaklepanie, a v zapätí zavznel sladký, na Lubošíne všetkým tak milý hlas: „Slobodno vstúpiť?“

„Ó, áno, Johanka.“ Major popošiel v ústrety a otvoril dvere. „Počula som, že náš milý hosť už prišiel, a prichádzam sa omluviť, že som ho nemohla privítať.“

„Áno, prišiel nenadále, prekvapil nás.“

„Ruky bozkávam, milostivá pani,“ klaňal sa mladý Rus s dôrnosťou obľúbenca dám, vyskočiac rýchle z pohovky. „Odpustite, že votrelec si dovoľuje vstúpiť pod vašu strechu.“

Ohliadala sa vôkol s úsmevom. „Nevidím tu nijakého votrelca.“ Rumenec sfarbil mládencove líca. „Preto, že ho nechcete vidieť.“

„Naozaj nevidím, tu stojí môj milý ujec a jeho i náš rodný brat. Buďte srdečne vítaný doma.“

„Doma?“ užasnul.

„Dúfam, že sa o to postaráme, aby ste si zvykli jako doma medzi svojimi. „Dovoľte sa mi spýtať, či ste si už prehliadli svoj byt. Neprajete si nejakej zmeny?“

Obaja mužovia zrumeneli. „Neprehliadol ešte,“ podotknul major, „a vojak nie je vyberaný, pravda, Achym?“ zažartoval.

„Pravdaže, a čo vidím na prvý pohľad, presahuje moje požiadavky.“ „To mi je milé. Ale páni sa už poshovárali, a myslím, že pánu Kantuzovi si treba oddýchnuť po ceste, a bude dobre, keď my obidvaja odídeme, ujče. Ak niečo potrebujete, tu je zvonec, sluha prijde. Do videnia pri večeri. Olevrant vám hneď pošlem sem, aby ste neboli vyrušovaní.“

Ešte niekoľko slov vďaky a Achym Kantuzov osamel. Hľadel ku dverám, ako čo by tam ešte stála tá nežná bytosť ako dobrá myšlienka.

„Aká je ona,“ prehovoril tlumene, a jej že povedal všetko, a ona sa ma neštítila, prišla ma privítať a starala sa o mňa! A jaký dobrý hlas má! Jaká tvár! Videl som tisíce krajších, ba ona ani nie je krásna, ale napriek tomu núti človeka, aby si ju uctil na prvý pohľad.“

„Ďakujem, Johanka!“ Mladá pani odtrhla ruku, ktorú bol major poceloval. „Za čo ujče?“

„Vy ste ho prišli privítať, to bolo mnoho, ale on si to bude vážiť, uvidíte.“

„Jako by som neišla uvítať milého hosťa, keď ma nenašiel doma? Ale jakého ho vidíte? Myslím duševne.“

„Je celý roztrpčený, všetko sa mu oškliví, až i plakal.“

„Sláva Pánu!“

„Čože?“

„Ak plakal, ak ešte môže plakať, ó, potom verím, že ešte nie je pozde. Môj Pán ho ešte zachráni, a my uvidíme jeho obrátenie.“

„Myslíte?“ potešil sa major.

„Zaviazal som ho sľubom, že nepôjde do nijakej spoločnosti.“

„Ó, my mu to i bez sľubov znemožníme, a keby chcel ísť k niektorému zo Stanislavových priateľov z ,Pokroku‘ alebo s pánom Lakrinským, s ktorým sa už soznámil, medzi s ním rovnako smýšľajúcich, mu nebudeme brániť.“

„To nie, Johanka. Ale kde ste boli?“

„V Dobrudži na fare.“

„U Žofie? Ako sa má?“

„Tetinka nebola doma, len Konrád. A majú sa dobre. Ale teraz musím do kuchyne, dúfam, že olevrant už bude hotový. Vy, prosím, napíšte do Stránova. Otec i tetinka prijdú, dúfam, k večeri, keď ich pozveme. Stanislav povedal, že sám zajde po Konráda. Pána doktora išla Vieročka pozvať, len neviem, či ho najde doma.“

„To je krásne! Ale ste až príliš dobrá, Johanka.“ Už to nepočula, ponáhľajúc dolu po schodoch, ale na poslednom sa ešte obrátila a usmiala sa na majora, pozerajúceho za ňou. „Akú jej my dáme odmenu,“ dumal, náhle trhnul sebou. Ktosi otvoril dvere v parku a pustil nimi zápalu svetla, ktorá objala celý ten milosrdný zjav mladej panej, zároveň zaľahly sem mohutné akkordy vzdialeného zvonenia. V tom svetle a súzvuku spočívala odpoveď, tá cele prenikla majora. „Až za hrobom, ale tam ju odmení Bôh!“