ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Utešené ráno sa vznieslo nad svetom, jedno z tých, ktoré tak snadno lákajú na rty pieseň, do srdca slasť. Toto ráno, plné čara, objímalo Johanku Hričovskú, opretú o zábradlie mostu nad panenským vodopádom. Skalka čnela nad ňou majestátne, papršleky ranného slniečka polievaly modravé hory, v údolí ležala ešte tma. Šumenie hôr i vody ukolísalo srdce do snenia. Dávno už stála takto mladá pani, mnoho predumala. Najprv sa jej myseľ vrátila k odchodu z vlasti, ku družkám a priateľom, tam zanechaným, odtiaľ prešla rýchle do novej domoviny a tu kam oči pozrely, smelo srdce zajasať. Svetlo dokazovalo svoju moc, svietilo jasne po horách i v údolí. Ach Pán bol dobrý a mocný. On konal také veliké veci a dával všetkému zdar. Tam za tou zelenou horou ležalo malé Záborie kriesené k novému životu, a nad ním sídlo svetla Lubošín, temer pol druhého týždňa ušlo do mora večnosti od toho utorka, kedy sa tu s Bohušom rozišli. Jaký krátky a napriek tomu aký dlhý a významný čas! Zamýšľané plány boly dnes uz uskutočnené, lebo sa práve vracala z Johankinho dvora, kde nielen že bolo všetko zariadené a sverené spoľahlivému, hostinskému ale kde boly zároveň všetky byty vydané, dva už obývané, a študentské izby boly prichystané pre opovedaných žiadateľov.

Po nedeli budú snáď domy plné a tak dielo lásky a úľavy tam započaté. Jakých ochotných priateľov vzbudil Pán, ktorí pomáhali perom i slovom, v Lakrinskom, v statkárovi Kronickom, ba i v stotníkovi P. K tomu súhlas a pomoc milej rodiny! Ach, všetci pomáhali, otec, ujec Kantuzov, Vieročka, tetinka Žofia, pri študentoch Konrád a prirodzene predovšetkým Stanislav. K rozkvetu prispela na prvom mieste tá okolnosť, že evanjelickí statkári, ktorí sľúbili na Trojicu, skutočne prišli, a nielen sami. Dozvediac sa o hostinci v Johankinom dvore použili túto vítanú príležitosť, a všestranne bol vyslovený súhlas s možnosťou utvorenia evanjelického strediska. Však na Trojicu priputovalo do Záboria hodne ľudu z rôznych ďalekých osád, čo bolo znamením, že zvesť o krásnych službách Božích v pamätnom chráme, prinesená záborskými na trh dobytka v L., vzbudila túžbu i zvedavosť. Pretože ľudu bolo umožnené prenocovať v Johankinom dvore, ľud zostal i na večerné služby Božie a že prijde, ó, prijde i na druhý raz. Pán doktor síce v nedeľu hovoril, že keď sa veci tak majú, dnes alebo zajtrá on nebude smieť konať služby Božie, ale Johanka dúfala, že Pán ešte poshovie. Bola ona Američanka, neoboznámená so sriadením európskych cirkví, štátom uznaných. Záborie patrilo jako filiálka k Z.skej fare. Farár sem chodieval štyri razy do roka, vysluhovať večeru Pánovu, ostatné vykonával učiteľ. Ten bol starý chorľavý muž, konal povinnosti, pokiaľ musel a mohol. Škola bola zanedbaná. Teraz po vykonaných zkúškach bola zavretá, však len do minulej stredy, lebo toho dňa si ju záborskí slávnostne otvorili zase. Slečinka zo zámku sľúbila učiť ich deti napriek prázdninám. Pri tejto myšlienke sa musela Johanka usmiať. Predstavila si veľkú horlivosť a úprimnú snahu mladuškej učiteľky i ochotu dobrovoľných žiačikov. Major sám pomáhal dcére učiť deti šľabikovať. Pekný, dobrý vojenský pán vyvolal už len svojím objavením sa takú úctu, že dobre známa trstenica vyšla v záborskej škole z módy. Snáď by prísni pedagógovia krútili hlavou nad takou výchovou, ale je isté: Vieročka naučila deti za týždeň viac, hoci sa išla s nimi po každej hodine poihrať, ako pán učiteľ za mesiac. Konečne prišiel vo škole na denný poriadok i telocvik, ktorý učil chlapcov pán Kantuzov mladší.

Na Lubošíne teraz vôbec zavládol duch lásky, každý podľa možnosti túžil byť ľudstvu užitočným. Prijde čas, dumala mladá pani, kedy to budú všetci konať pre Pána Ježiša. Prehliadla v mysli všetky prípravy v Johankinom dvore, jako sem každé ráno chodievala so Stanislavom. On inokedy nemal času viazaný súc pilnými povinnosťami. Jaké to boly krásne rána počnúc od toho prvého vo švrtok, kedy jej sdelil, aká veľká milosť sa mu stala! Však ani sdeľovať nemusel, videla na ňom sama to darované svetlo, pokoj s Bohom. Ako bola šťastná, že ho mohla vidieť deň po dni vzrastať v prvej láske. Neraz v duchu zatesknila, že jej láska k Pánovi voči tej jeho bledne. On bol taký šťastný a bohatý v Pánovi a napriek tomu chvíľami zaľahal na jeho dušu i srdce mrak, ako keby si videl sokola, ktorý sa chce vzniesť k vrele milovanému slnku, zkúša krýdla a padá zpäť, prikovaný. Skrýval pred všetkými zármutok, ale jaký?

Najradšej hovoril o tom, čo aj jej bolo drahé, nado všetko o blízkom príchode Pánovom a o jeho tisícročnom kráľovstve v zasľúbenej zemi, na prvom mieste nad Izraelom a potom nad všetkými národami. Priznala sa mu, že chcela byť misionárkou, ale Pán nedal. Ó, jako jej vrele ďakoval, že prišla medzi nich, že priniesla svetlo do tejto tmavej doliny a na Lubošín. Každý deň preberali spolu niektoré proroctvo a cesty im pri tom rýchle ubúdalo, tak že sa niekedy až podivili, že sú už pri cieli. Tu na moste si vždy trochu postáli a norili sa do ticha a čara prírody. Na zpiatočnej ceste jej často rozprával o Bohušovi a popisoval jeho výchovu. Vyzdvihoval u neho všetko dobré a krásne, ale nezatajil ani jeho chýb, zvlášte popudlivosť, nerozvážnosť a ľahkomyseľnosť. To iste bolo príčinou, že musela mnoho myslieť na neho a túžila, aby sa skoro vrátil. Teraz všade vôkol svitalo, a on ktorý jej mal byť najbližší, nestál vo svetle. Uplynulo už poldruhého týždňa a ešte sa nevrátil. Je pravda, bol omluvený, posielal zprávy, ale z tých sa nedalo poznať, ako to stojí s jeho dušou. „Ó, bárs by i on ako Stanislav mohol povedať čo najskôr: Som Hospodinov!“

Tvár mladej panej zosmutnela, ale nechcela byť smutnou, nie! Pán ju sem neposlal, aby, keď iní ožijú, on, ktorému ju dal po boku, zostal vo smrti, nie aj on ožije, aj on!

Ale jej prišlo na um, že snáď mu je i vhod, keď musí byť preč, lebo potom sa bude treba už cirkevne sosobášiť, a pre neho je to obeť, veľká obeť. „Či sa mi podarí, aby som mu ju osladila? Povedal, že srdce sa nedá nútiť. Nuž aj ja by som s ním radšej kráčala životom ako sestra, tak ako so Stanislavom. Ó, že nie sme ešte u Pána, kde sa nebudú ani ženiť ani vydávať. Nesmiem na to myslieť. Som teraz jeho ženou pred svetom i pred Bohom a nemôžem mu pomôcť, naša svadba musí byť. Konrád sa už minule divil, a tak sa divia i druhí. On je výstredný, vinili by ho, a ja nechcem. Až prijde, požiadam ho sama, aby urobil potrebné kroky — neviem — ale snáď by tým padnul i tieň na Pánovo dielo, keby sme ešte ďalej tak žili, hoci Bôh vie, že sme nevinní. Podľa Konrádových slov by sa dalo tak súdiť.“

Myseľ mladej panej rýchle odbočila, prišlo jej na um ako si tetinka včera sťažovala, že Konrád preceňuje svoje sily. Vo dne pracuje v cirkvi a v Towaryšstve a v noci sa zamkýna a študuje, málo spí a málo je. Však to bolo i vidieť na ňom. Až bude tak raz pracovať v službe Pánovej, to bude krásne. Johanka ani chvíľu nepochybovala, že sa to niekedy stane. Lež jedno jej bolo divné. Konrád bol šľachetný, dobrý, prívetivý ku všetkým, až na Achyma. Prečo sa choval k nemu tak zdržanlive, tak chladne. Keď, jestli niekto, tak práve Achym Kantuzov potreboval lásky, aby ho naučila milovať Boha bola to úbohá plytká duša bez všetkého základu. O ňom naozaj platilo, že ničomu neveril, pretože nič neznal. Nechýbal síce nikdy na ranných službách Božích, v sobotu večer bol i v kostole i v nedeľu oba razy, ale slovo Božie sa nezdalo mať na neho nejakého účinku. Ó, jako jej on predkladal svoje nihilistické (ako to sám nazval) zmýšľanie, keď sem spoločne chodili, lebo on jej výdatne pomáhal a, kde mohol zastať Stanislava, to vždy urobil. Niet divu, že zhrešil, zblúdil a padnul do bahna. Však on sa tuším v tom bahne nevidel. Či len zavieral oči pred sebou? Každodenne mala príležitosť vydať mu svedectvo o velikej láske Spasiteľa, hľadajúceho hriešnikov. Mnoho ráz ju urazil v najvnútornejšom cite slovom alebo posunkom, plnom nevery, ale Pán jej vždy pomohol premôcť rozhorčenie a odpovedať v tichosti a v láske. Ach, aké mocné boly priepasť a okovy hriecha! Po celý ten čas len dva razy zaviedol ujec hosťa na Skalku. Jako mu bola vďačná, že ta s ním išiel, a že sa tam len tak krátko zdržali. Starý otec bol na Lubošíne len raz, a veľmi prívetivo zaobchádzal s Kantuzovom a tiež ho pozýval. Ach, len ta nie, len ta nie! Stanislav jej povedal, že kto predo všetkým kazil Bohuša od detstva. Tam bolo bahno, on by sa v ňom iste utopil.

*

Mimovoľne si Johanka zakryla oči. Prečo sa musela nútiť milovať starého otca Bohušovho? Prečo sa nemohla za neho modliť, už i pre tú tvrdosť voči tetinke a Bohušovmu otcovi, veď pre ňu nemal ani pohľadu a so synom hovoril tak studene a panovite.

Spomenula si, jako v piatok prišla do Stránova, kde našla starého otca. Vošla tak, že ju nespozorovali, začula už len posledné slová s ktorými starý otec odchádzal! „Ty budeš mlčať, lebo ja nežartujem, kto dal život, Ten ho má právo i vziať a lepšie mojou rukou než verejne.“ Slová boly divné, ich účinok strašný! Otec zostal ako bez zmyslov a pán Juraj tak odišiel od neho.

Divné to boly rodinné pomery. Medzi starým pánom a synom strašné napnutie ako čo by otec nad synom temer vždy držal stráž. Potom tá veľká láska pána Imricha k Stanislavovi a chladnosť medzi vnukom a dedom. Pán Juraj neoslovil Stanislava, keď nemusel, a ani ten jeho. Za to bol Stanislav zosobnená pozornosť voči otcovi, ba temer sa zdalo, že prináša istú obeť, áno, boly to divné pomery.

Vtedy v piatok sa pán Imrich veľmi potešil jej návšteve ako vôbec po každý raz. Aj on riadne chodil na ranné pobožnosti na Lubošín, ale slovo Božie nemalo pre neho nič iného — ako sám hovorieval, — len samé hrozby. Ó, bárs by som mu mohla pomôcť! Získam si jeho dôveru, práve tak ako tetinka. Úbohá, prečo sa len tak veľmi bála starého otca? Ona nemá pokoja s Bohom, chce ho dosiahnuť dobrými skutkami a Pána Ježiša, ktorý by jej mohol jedine pomôcť necháva. Obeť Ríma! Jako sa zdesila, keď som prosila o jej dôveru, aby som s ňou mohla niesť, čo ju tlačí. Chcela by mi dokázať, že sa mýlim, že je šťastná, ale nedokáže.

Nežná tvárička znovu zosmutnela, a znovu ňou preletel zásvit. V nasledujúcej chvíli ju polial rumenec. Nespozorovala divokého pokusu koňa, za to videla jazdca soskočiť pri môstiku a vzťahujúc obe ruky radostne s jasavým „Bohuš!“ spočinula čo nevidieť vo vrúcnom objatí.

On prišiel, konečne. Sláva Pánu! Súdiac podľa výrazu, lesku očí, čakal by si, že Bohuš zasype manželku, ktorá mu jako utešená jarná kvetinka spočinula na prsiach, prúdom krásnych slov, a ono zatiaľ splynulo na jej milý radostný dotaz: „Ale kde sa tu teraz berieš?“ dosť nesúvisle s hrdých rtov:

„Idem nocou, lesom.“

„Doma si ešte nebol?“ užasla.

„Prečo? Vedel, tušil som, že budeš tu.“

„Si bledý, hoci ohorený a prepadlý, snáď nie si chorý z prílišnej únavy? Čo ti je?“

Ó, nebezpečné čaro, nežnej starostlivosti!

Malá ruka lichotive pohladivšia osmahlé líce, spočinula, pevne zadržaná na horúcich rtoch mladého muža, medzi tým čo prebehnul temer zimničný záchvev celou pružnou postavou.

„Čo ti je, Bohuš?“ ešte raz sa pýtajú sladké a nevinné dobré oči.

„Teraz nič!“ vybuchnul konečne, „lebo sa mi zdá, že všetko je moje aj ty, aj ty!“

„Ja?“ žasla, „však hoci aj ostatné nie je, ja som tvoja, len na tebe záleží, aby to tu doma bolo potvrdené. Či nie?“

Voda hučala, hory šumely, a v neďalekom húšti začal slávik nenapodobiteľnú pieseň lásky. Rameno, do teraz objímajúce mladú pani, ako čo by na celý život, kleslo, stála voľná. Medzi ňou a medzi mužom, skríživším ramená na prsiach, boly temer dve kroky. Jej bolo tak divne, temer úzko. Jako bolo jemu?

„A ty chceš, ty skutočne chceš byť mojou?“ Rozrušenie, možné viacej na opanovanie, chvelo strasťou preniknutým hlasom: „Ó, ja biedny, také nesmierne muky som pretrpel. Tie myšlienky boly príšerné. Ja som nemohol, ver, chcel som, ale nemohol. Neopúšťaj ma, som biedny poblúdilec a ak ma ty opustíš, iste zahyniem. Ó, buď mojou!“

Johanka sa musela oprieť o zábradlie, hlava sa jej točila. Muž, ktorému ona tam doma sľubovala lásku a manželskú vernosť, jej kľačal pri nohách a prosil, aby vraj bola jeho. Hovoril slová, vhodné pred svadbou, ale nie dnes.

„A čo nemôžem byť tvojou, Bohuš?“ upomínala mierne chcúc mu vrátiť rovnováhu. Vzhliadnul divným pohľadom. Bolo v ňom toľko muky a úzkosti!

„Johanka, a keby som ti mohol vrátiť sľub i slobodu a tým tiež možnosť podať ruku i srdce inému, šľachetnejšiemu, prijala by si tú slobodu? Ó, prosím, nebledni, neustupuj! Mne všetko na tom záleží. Ak povieš áno, ja si iného nezaslúžim.“

Zabolely i urazili ju jeho slová. Ale jako myslieť na vlastnú bolesť pri pohľade do jeho mramorovo bledej tváre?!

„Vstaň, Bohuš, prosím vstaň!“

„Nevstanem, na kolenách musím vypočuť svoj ortieľ.“

Zakrútila smutne hlavou.

„Neodpoviem, dokiaľ nevstaneš!“ Vyskočil. Pohľad, plný náruživej prosby, jaký pri tom hodil na ňu, viacej nezabudne.

„Tvoja otázka je veľmi divná,“ povedaly ticho jej pobledlé rty. „Nechápem jej a odpúšťam ti, že mi ju teraz predkladáš. Od tej hodiny, v ktorej som vložila po ťažkom boji s oddanosťou do Božej vôle svoju ruku do tvojej pravice, už i len pomyslenie na možnosť navrátenia slobody by mi bolo hriechom. Keď nie tebe, tedy nikomu, nebola by som dala ruku, lebo som si umienila zostať vernou nebeskému Ženíchovi.“ Hovorila so sladkou rozhodnosťou.

Urazená ženská dôstojnosť v nej bojovala o panstvo, ale nezvíťazila, lebo v nasledujúcej chvíli stála už vedľa bledého ztrnulého muža. Tam z hájov akoby privolával milý, dobre známy hlas: „A čokoľvek by si sa dozvedela o Bohušovi, neodsudzuj ho, prosím Johanka, on nie zlý, on je len výstredný.“

Ach, áno, bol výstredný, pôsobil sebe muky a jej žiaľ. A prečo? Ona nedá tejto do teraz nikým krotenej vášni zvíťaziť nad ním.

„Bohuš, nechajme ten rozhovor, poď radšej so mnou do dvora, rada by som zvedela, čo najskôr tvoj úsudok.“

„Johanka!“ vzdýchnul z hlboka, „ty sa nehneváš?“

„Nie, Bohuš. Však pôjdeš teraz so mnou?“

„Ó, áno, všetko, čo chceš. Ale keby si vedela — si taká čistá — nedovolila by si, aby lem tvojho šatu zavadil o mňa.“

Vzala ho za ruku. „Čo nevieš, že Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo? A koňa si nevezmeš?“

Vrátil sa pre netrpezlive hrabajúce zviera, sňal mu uzdu, priviazal ku stromu, a išli. Hostinský sa podivil, keď sa veliteľka nielen vrátila, ale i prišla s pánom inšpektorom a žiadala pre oboch raňajky. Po raňajkách pán, očarivší hrdou blahovôľou celý personál v hostinci, vzal veliteľku k sebe na koňa a uniesol ju pred zrakmi za nimi hľadiaceho služobníctva jako rytier z povesti.

Niekdy radi zabúdame nepochopiteľné veci. Johanka mala behom jazdy tak mnoho dobrého a krásneho sdeľovať mužovi, že nielen ona ale tuším aj on zabudol na tú chvíľu na moste. Ešte mu práve chcela len sdeliť ako jej drahá priateľka Stázička zariaďuje s pánom doktorom továrenskú nemocnicu, že ona s Vieročkou boly už dvarazy v tom milom útulku úľavy, keď tu kôň zaerdžal. Boli doma. Niekoľko sluhov im pribehlo naproti radostne volajúc: „Pán inšpektor ide!“ Aj im prichodil ten krásny pár ako z rozprávky a ľubovali si nemálo, ako pán prenášal do zámku milovanú veliteľku, ani mu nezazlievali, že si ich nevšimnul.

„A oni sa majú predsa radi,“ rozhodli niektorí, „hoci to prv ani tak nebolo vidieť. Však skrytý oheň vie najjasnejšie vzbĺknuť.“

Keď sa bol kôň pred zámkom zastavil, otvorilo sa okno v byte Achyma Kantuzova. Mladý Rus sa nahnul von, premeral v údive celý zjav krásneho smelého jazdca, potom zakrútil hlavou a povedal tiahlo: „Že by bol on taký?“ A temer prudko prirazil okno. Zarinčanie prinútilo Bohuša, unášajúceho Johanku do nútra, vzhliadnuť, ale jeho zraky padly ďalej o niekoľko okien a stretly sa tam s pohľadom dvoch krásnych, drahých očí, plných nevôle a bolestného zľaknutia. Na chvíľku im vyslal protipohľad rozdráždený, temer vzpurný, zhasínajúci v úpenlivej prosbe. Všetko trvalo len okamih, len dve oči to spozorovaly a tie hľadely z veľmi vysoka.

V salóne pre hostí sa vrhol Stanislav Hričovský do kresla a skryl tvár v rukách s polohlasným povzdychom: „Pre neho niet u ľudí pomoci, on zkazí všetko, všetko! Ó, Pane, zmiluj sa Ty a pomôž, daj mi myšlienku, slovo, čin, lebo niečo sa musí vykonať, a on teraz nebude môcť myslieť, lebo ju miluje. Musím jednať za neho, čas uteká. Ó, pomôž, odpusť jemu a zachráň ju, naše svetlo. Ameň.“

„Ameň,“ zaševelily kvety v oknách. „Ameň,“ tichúčko zavanul vetrík, pohrávajúci s hodvábnymi vlasmi tej mladej sklonenej hlavy. Ešte sa nebola zodvihla, keď tu zavznelo nad ňou:

„Odpusť, Stanislav!“

„Bohuš!“

Bratia stáli proti sebe.

„Neobzeraj sa, som tu sám, dvere sú zamknuté.“

Hlas mladého inšpektora znel temer pokorne.

„Ty ma odsudzuješ?“

„A či môžem ináče, Bohuš? Týmto krokom stroskotaly všetky moje plány. Kto vie, koľko ľudí vás videlo takto?“

Stanislav hľadel na brata temer smutne.

„Nie mnoho,“ pohodil hlavou, „a keby i videli!“

„A jej česť?“

V salóne stíchlo.

„Bohuš, kroky k vašej svadbe sa musia urobiť.“

„Stanislav!“

„Prečo otáľať?“

„Ó, ja by som neotáľal, ale ako vieš…“

„Viem, môj brat! Vyhľadaj Oginského, popros ho, ja zase poprosím Hospodina, aby vec, dokiaľ ja budem žiť, nevyšla najavo. On ma vyslyší, zachráni ju.“

„Ó, tvoja prosba bude iste vyslyšaná. Čo sa týče Kazimíra, tu niet obáv, on je príliš šľachetný, než aby chcel a mohol ma zradiť.“

„Keby bolo tak, tak budeš konať?“

„Áno, ešte dnes.“

„Sláva Pánu! Teraz poďme a poprosme Boha o pomoc.“

„Stanislav ty?“ Bohuš ustúpil.

„Budem sa modliť k Otcovi v mene Pána Ježiša Krista.“

„Však si to skôr nerobieval!“

„Nie, môj brat, preto, že som nesmel, ale syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. On hľadal i mňa, našiel a spasil.“

Bohuš hľadel chvíľku do jasnej, žiariacej tvári brata a potom ako podlomený klesnul vedľa neho na kolená.

S jasnými tvárami, peknými úsmevmi sa vrátili čo nevidieť do rodinného kruhu.