ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň, keď ešte len slnce svitalo, blúdila devuška utešeným lubošínskym parkom, v tom rannom tichu uprostred krás mája, prebiehajúc od jednej skupiny kvetov ku druhej, upomínala na horskú vílu. V malých rukách sa družily biele narcissy s ružovými hyacinthami. Kytica vzrástla, keď pridala ešte niekoľko konvaliniek a trochu zeleného. Devuška zastala, pozrela poloomluvne k zámku a už zmizla prebiehajúc čo nevidieť úzke cestičky tretej terasy. „Nerobím toho proti vôli otcovej,“ myslela, „nenaľakám ho ani ostatných neposlušnosťou ani nezarmútim, lebo Kristus by to videl, ale pôjdem sa spýtať, ako je Stanislavovi. Však mi to povedia i vonku, a ja mu pošlem tieto kvety. On bude iste rád. Miluje kvety; krása parku to je jeho zásluha. Nech vie, že myslím na neho, hoci sa ešte ani nepoznáme. Keby som mohla aspoň toho doktora vidieť; povedal by mi jako spal chorý v noci; ale možno, že teraz bude spať. Zamerala na cestu vysadenú javorami, do vrchu, aby nemusela do dediny. Tak prijde priamo k fare. K fare? Náhle zrumenela. Veď je to ten istý dom v ktorom býval kedysi Lubošínsky! Vojde pod jeho strechu. Už teraz jej nohy kráčajú cestou, ktorou chodievaly aj jeho, keď išiel hlásať Božie slovo. Zastavila sa, pozrela k Lubošínu, kde vtedy bývala Hedvika, ale aj jeho nepriatelia, odkiaľ ju vyhnali, a kde teraz veliteľkou a majiteľkou bola práve evanjelička. Jaké to divné!

Slniečko vychádzalo, zlatilo hory i ozdobné vežičky zámku. Ba ozaj aké to bolo asi v tie prvé dni po stvorení? Devuške napadlo, že musely byť práve také krásne rána jako dnes. Snáď tiež tak slávici spievali, hory šumely, a z ďaleka hučala voda. Blúdila pohľadom po doline i po vrchoch. Bolo vidieť odtiaľ až k zámku v Dobrudži i kus dediny a kostolíka na vŕšku. „Svet je pekný,“ dumala. „Či bol vtedy krásnejší?“ Mysľou letela spomienka na všetko, čo včera čítala v Biblii. Pozrela zase k fare. Keby Lubošínsky vedel, že aj ona už čítala v tej knihe, ktorá ho vraj naučila blúdiť! Schválne sa spýtala včera Johanky, či majú evanjelici ešte iné slovo Božie. Nie, že vraj je len jedna Biblia, Kniha kníh, písaná pre všetky národy a pokolenia. Dozvedela sa, že Rím vzal ľudu slovo Božie, i pravoslávie bolo dlho bez neho, ale Hospodin poslal Rusku cára Alexandra I., a ten vrátil svojim poddaným Bibliu. Priniesol tak mnoho svetla a v tom novom meste, do ktorého vnesú kráľovia svoju slávu, mu vraj bude na veky odplatené dobrodenie, ktoré preukázal tým skutkom svojmu národu.

Včera počúvala Johanku ani temer nedýchajúc, a teraz, keď vie, že sväté pravoslávie dovoľuje, ba nariaďuje čítanie Božieho slova, s akou radosťou poslúchne! Tá kniha, ktorá robila takým šťastným a takým zmužilým a dobrým „cára blahotvoriteľa“, smie byť aj jej pokladom. „Neboj sa, Lubošínsky,“ povedala polohlasne, „ja ťa nikdy nebudem mať za bludára, ani Hedviku.“ Chcela už pokročiť k fare, ale na okamih sa zľakla, o neďaleký strom stál niekto opretý. Ale nevinná mladosť nezná bázne; pokročila a v nasledujúcom okamihu zavznelo dvoje prekvapené zvolanie: „Vieročka — Konrád.“ Stáli si obaja tvárou v tvár.

„Kam ideš, Vieročka?“ vyzvedal sa užaslý mladý kňaz.

„Ta,“ ukázala k neďalekému starému domu, „a ty pravda tiež?“

„Áno, idem sa presvedčiť, ako je so Stanislavom; ale čo povie ujec, až sa dozvie, kde si bola?“

„Však nechcem ísť dnu, Konrád, len vonku sa spýtam a tieto kvety pošlem Stanislavovi.“

„Tak to je niečo iného. Ak dovolíš, ja mu ich zanesiem.“

„Tak poďme, nezdržujme sa,“ podala mu ruku. Nevidela, že okamih zaváhal, či má prijať tú rúčku, potom hodil hlavou a išli.

„Konrád,“ vzhliadla devuška, „vieš do akého ideme domu?“

„Viem,“ odvetil krátko; „keby nešťastnou náhodou tam neležal náš Stanislav, moja noha by nikdy neprekročila ten prah.“

Pozrela pozorne. „Ak Kristus všetko vidí a počuje, myslíš, že sa Mu ľúbi, čo si teraz povedal?“

Dvoje očí sa pohrúžilo do seba.

„Kristus, ešte i keď na kríži zomieral, odpúšťal živým, a ty nechceš odpustiť mŕtvemu!“

Neodpovedal, divne dojatý. Kde sa v nej vzaly tie slová? Bola ešte len dieťa a pokarhala ho, jeho, kňaza! „Áno, Ježiš Kristus odpúšťal,“ povedal po chvíľke vážne, slávnostne. „Ale On vyrieknul aj strašné ‘beda,‘ nad tým, kto pohorší jedného z maličkých, a ten muž, ktorý tu kedysi býval, pohoršil a zatratil na stá duší. I na dome, v ktorom býval, leží kliatba. Ľutujem doktora, že si to prekliate stavänie kúpil, ktoré by malo byť srovnané so zemou ako Jeruzalem.“

„A viete to tak iste, velebný pane, že Lubošínsky, ktorý chodil robiac dobre a pomáhal Pánu hľadať to, čo bolo zahynulo, počul z Jeho milostiplných rtov to strašné ‘beda‘?

Keby bolo náhle zahrmelo, nebol by sa mladý muž a devuška zľakly viacej ako teraz tej neočakávanej otázky nenadalého svedka ich rozhovoru. Stál opretý o neďaleký buk; niekoľko slnečných papršlekov mu padalo na nepokrytú hlavu, meniac šedivé vlasy a fúzy na striebrojasné. Pozrel na nich láskavo, Vieročke sa zdalo, že takým dobrým pohľadom.

„Viete to tak iste?“ opakoval otázku.

„A vy, pane, viete, že to nepočul?“ zdvorile a vážne, snímajúc k pozdravu odvetil Konrád.

„Som presvedčený, že nepočul.“

„Kde máte záruku?“ pýtal sa chladne mladý kňaz.

„V osobe Pána Ježiša a v Jeho slove. On povedal: „Ak bude niekto chcieť činiť Jeho vôľu, ten bude vedieť rozoznať, či je to učenie z Boha. Všetko, čo som počul o bývalom majiteľovi môjho terajšieho domu, svedči, že chcel činiť Božiu vôľu, že hľadal pravdu. Ale dovoľte, prosím, otázku: „Idete za mojím milým pacientom?“

„Vy ste doktor Reinhard?“ vzrušene povedal mladý kňaz. „Áno, a mám tú česť?“

„Som Konrád Hričovský.“

„Farár, z Dobrudže, teší ma; o slečne si domýšľam.“

„Pán doktor, pustíte nás k Stanislavovi?“ ovládnutá náhlou dôverou, devuška poponáhľala k doktorovi; ó, jako mu bola vďačná, že bránil Lubošínskeho.

„Mňa nie,“ dodala rýchle,„ale aspoň Konráda pustite.“

„Môj milý nemocný spí.“

„Myslíte, pane, že by sme ho zobudili? Prišli sme len pozrieť ako s ním je, ako sa má. Vieročka vôbec nemá dovolenie vojsť, otec sa o ňu bojí, ale, prosím, dovoľte mne.“

„Veľmi rád.“

„Prosím, dajte mu až sa zobudí, tieto kvety, a povedzte mi aspoň, či sa skoro uzdraví?“

„Dá Bôh, že áno, milé dieťa. Aké pekné kvety! Iste potešia môjho chorého, až sa zobudí; ale dopoludnia to nebude.“

„Mal by tak dlho spať?“ divil sa mladý kňaz.

„Čím dlhšie, tým lepšie pre neho i pre nás. Milé dieťa, preto že vám nie je dovolené vojsť dnu, nech sa vám páči vojsť do záhradky, my zatiaľ vojdeme k nemocnému.“ Doktor otvoril postranné dvierka do záhradky, zaviedol pekného hosťa k besiedke, a potom obaja páni zmizli v dome, takom strašnom pre Konráda Hričovského. Ostatne skoro zabudol na Lobušínskeho, keď stojac pri nohách postele, hľadel do bledej tváre bratanca so vzrastajúcim záujmom. „To nie je len horúčka, ktorá ťa tak umorila, zlatý brat. Tá chmára na jasnom čele, tá bolesť, patrná na celej tvári, ale čo by ťa mohlo tlačiť? Že čo? Od detstva cítim, že sa nad nami spriadlo jakési pradivo záhad. Snáď si ho ty odhrnul a poznal, čo leží za ním. Ba, či až ho aj ja niekedy rozhrniem, ma tiež tak zraní?“ Hrdá tvár mládenca osmutnela. Pokľaknul k posteli, vybral breviár a pomodlil sa modlitbu za nemocného i Náš Otče. Divné, ešte nikdy do teraz mu slová: „Neuvoď nás v pokušenie, ale nás zbav zlého,“ nezavznely tak mocne. Doktor, sediaci v kresle, zopial tiež ruky, hľadel na mládencov a modlil sa za oboch. Ešte chvíľu postál mladý kňaz nad chorým bratancom, potom prekrižujúc ho, pohladil ho po čele a obaja páni vyšli. V druhej izbe stisol doktorovi ruku bez slova s vďačným pohľadom. „Pravda, on nie je nemocný len telom, ale je aj ináče ťažko chorý a jestli ozdravie, potrvá to dlho, než bude zasa jaký bol?“ prehovoril zamyslený. „Alebo už vôbec nebude taký?“

„Nebude, pán farár. Až vám ho Pán vráti, nič sa ho nespytujte, radšej mu pomôžte jako brat a nedivte sa. V ľudskom živote prichádzajú ťažké mrákavy, uhášajú úsmev, zatieňujú dušu, na srdce zaliehajú ako vrchy, a ústa by radšej volaly: Beda mi, lebo zapadnul nado mnou tieň smrti. Neblednite, nedeste sa, mraky nie sú večné. Naše Slnce, Pán Ježiš, nikdy nezapadá, vzíde aj v srdci vášho brata a privolá: „Hľa, činím všetko nové.“

Dávno boli kňaz i devuška opustili Záborie, dávno kráčali hore treťou terasou, ona plná svetlých nádejí na uzdravenie Stanislava, a Konrádovi ešte znelo v ušiach: „Sú ťažké mrákavy, ktoré uhášajú úsmev, zachmurujú dušu, na srdce zaliehajú ako vrchy, ale nie sú večné, naše Slnce, Ježiš, nikdy nezapadne.“